Kiska nemá záujem porážať Fica, je to jeho spojenec.

Vraj si zvykneme na okopávanie hláv , hovoria Kotlebovci. Vraj, pritakávajú Ficovci.

Iba udalosti posledných dvoch rokov vládnutia „socialistov“,  s jej zhubnou silou deštrukcie spoločnosti, kde život občana sa pretransformoval do ceny mŕtvej ťavy v štátoch púšte, dávajú poznanie, že tu už nie je iba – vraj. Už je to reálny obraz nerozumnosti čiernych búchajúcich čižiem v dojímavej spolupráci s červenou hlúposťou vedenou priam mytologickou hlavou. Tou, čo po neslávnom Rezešovom výroku – „všetko som nadobudol poctivou prácou“ – dokázala ešte vyššie „nadprirodzené“ schopnosti zháňania peňazí vlastnou hlavou. A nielen to.

História nacistov rovnako, ako história komunistov sú dejiny šialencov. Často si hovorím, že skúsenosť s dvoma najpustošivejšími metlami dvadsiateho storočia, je dostatočnou hradbou na ich zreprízovanie. Neviem, či sa dal predvídať výsledok dejinného priesečníka, keď sa takmer v identickom čase stretli na križovatke dvaja šialenci.Hitler so Stalinom. No dnes viem, že žiaden iný priebeh politického zločinu, spolu s pásovou výrobou obetí, nemôže dnes viesť inam, ako už inými generáciami otestovanému výsledku.

Docentova hlava buduje novú križovatku, ku ktorej žiadne cesty nevedú. Bod, kde pokorne prosiaci dostanú tyrana a ich viera sľúbených istôt sa zmení na smrť budúcnosti ich detí. No nielen oni, jeho voliči. Aj učitelia a žiaci spolu so zdravotnými sestričkami a živnostníkmi, ktorých úspešne zlikvidoval už v prítomnosti. No aj tí, ktorí pod tlakom „krízy“ došli so šetrením tak ďaleko, že si svoj voličský hlas skrblia pre budúcnosť. Po ovládnutí štátu súdruhom Róbertom Ficom budúcnosť už nebude. Budú iba obete podobné „zoznamu prasiat“ masového vraha Charlesa Mansona, ktorý pred takmer polstoročím založil „Rodinu“ a seba vyhlásil za „Ježiša“, aby vraždil. Ono totiž  zabíjať sa dá aj spôsobom, kedy obeť zostáva živá.

Do chvíle, kým som si neprečítal slová Róberta Fica, že ako prezident chce byť významným Hráčom, považoval som rímskeho cisára Diokleciána, z jeho dvoma stovkami dní slávnosti a hier ročne, za neprekonateľného. Róbert Fico chce byť Hráčom. Nepochybujem o skutočných úmysloch tohto príživníka politiky. On, celých dvadsiatich troch rokov v politike, nie je totiž ničím iným, ako hráčom. Nájomným hráčom od privatizérov Vladimíra Mečiara a jeho „slovenskej kapitálotvornej skupiny“. Hráčom s falošnými kartami, ktorého personifikovaní mocní podvodníci vyhlásili za „Ježiša“, aby neprišiel pravý syn boží a nevyhnal ich z chrámu. Zo Slovenska. Hráčom, ktorý základný fundament politiky, umenie predvídať, doviedol do morbídnej nedokonalosti. Lebo ono platí iba vtedy, ak je zamerané na budúcnosť. Ak moc vie, čo chce, aby trvalo a čo túži zmeniť, lebo bez tejto žiadostivosti nie je ani prítomnosť tobôž nie budúcnosť. Zajtrajšok totiž treba vymýšľať a to je poloha, kde mentálne schopnosti Róberta Fica kolabujú, aby dala priestor Achilovej päte Róberta Fica, hlave otočená do utopickej socialistickej minulosti a hlave zháňajúcej peniaze v prítomnosti.

Róbert Fico a jeho konštruktéri deštrukčnej moci ovládajú poznanie, že ak zo spoločnosti a z myslí občanov vygumuje prítomnosť a budúcnosť, život sa automatický mení na projekciu prázdnoty spolu s prítomnou ideológiou podriadenosti diktátu. Verný obraz ničoty nacizmu a komunistov.

Preto posledné dva roky namiesto stavania múdrosti Babylónskej veže hĺbi jej opak, babylónsku studňu. Otvor, kde chce pochovať svoje viditeľné neúspechy, neobratnosť a neschopnosť riešiť závažné spoločenské problémy. Rómsku problematiku, korupciu a klientelizmus a aj vlastný politický lobizmus korupčnej povahy, fungovanie súdnictva, prokuratúry, spravodlivosti i fungujúceho modelu právneho štátu spolu s oprávneným požiadavkami ľudí zdravotníctva a školstva.

Jedna politická prehra za druhou so spiatočníctvom denno denného kŕmenia občanov utópiou, kde dominuje politický marketing o „výhodách“ zjesť nezrelé jablká už dnes.

Kto zažil obdobie Mečiarizmu a pozorne sleduje opakovanie metód politického marketingu Róbertom Ficom vie, že Hráč s falošnými kartami iba kopíruje už raz prežité. Tak, ako si Vladimír Mečiar vymodeloval Ivana Gašparoviča pri jeho prvej voľbe za prezidenta z pozície poznania vlastnej nezvoliteľnosti, tak Róbert Fico si skonštruoval svojho Gašparoviča. Vie, že v druhom kole nespokojnosť voličov z vývinu spoločnosti za posledné dva roky, sa obráti proti nemu v podobe jeho porážky.

Hráč s falošnými kartami pracuje s alternatívou porážky v druhom kole a potrebuje osobnú istotu, že to bude kandidát, ktorého už dávno ovládajú a je vydierateľný a ochotný v hre falošnosti pokračovať.

Keď pozerám do tváre drobnej ženy, pred ktorou sa korila moc mocných, vidím ešte aj dnes –
Mather house, dom kde je pochovaná Matka Tereza. Vidím Shanti Nagar – dom pre malomocných, Prem Nivas – dom pre chorých na lepru, Nirmal Hriday – dom pre umierajúcich , Shishu Bhavan – dom pre deti, Prem Dan – dom pre dlhodobo chorých, Daya Dan – dom pre postihnutých, Hydra Nimal – chorých na tuberkulózu, Baraipur – chorých na tuberkulózu.

Keď pozerám do tváre Andreja Kisku vidím jediné – QATRO a kopu úžery bez akejkoľvek pridanej hodnoty skrývanej za krídlami „anjelov“.

Anjelov ?

Iba ak tých, PADLÝCH.

Rovnako, ako v bunke a reťazci dvojitého chromozómu dokáže človek rozpoznať choroby , napríklad rakovinu, rovnakou istotou klíči poznanie tajných plánov jednotlivcov moci, kde vo vzťahu k ostatným hráčom s falošnými kartami sa dá poznať ich pravý zámer – politický extrémizmus.

No mnohí si ešte aj dne zľahčujú svoje hodnotenie prítomnosti s odkazom na slovo – vraj !

Vraj extrémizmus Hitlerizmu, vraj extrémizmus Stalinizmu, vraj extrémizmus Mečiarizmu, vraj extrémizmus Ficovizmu.