Zlý Putin – náhradný nepriateľ

Ak sa skutočne zoznámite s ukrajinským reáliami, tak vám protiruské sankcie musia pripadať ako nezmysel. Zmysel dávajú len ak ich cieľom je zakrytie vlastnej neschopnosti v niečom inom a strachu pred skutočným nepriateľom.

Najprv by som snáď opísal vlastný myšlienkový vývoj týkajúci sa danej témy. Od mojich šiestich rokov, kedy som u nás videl jazdiť sovietske tanky, som Rusov nijako zvlášť nemusel – jemne povedané. Keď u nás padol komunizmus a následne ony „dočasne rozmiestnené“ vojská konečne vypadli, moja radosť bola nesmierna. Preto keď som sa dopočul o tzv. Oranžovej revolúcii, veril som tomu, že tiež ide o niečo podobné a v súlade so zvesťami šírenými našimi masmédiami som veril, že Janukovyč je akýsi komunista, ktorý sa nejakými úkladmi stal ukrajinským prezidentom, načo ho ukrajinskí demokrati demonštráciami donútili abdikovať a následne vyhrali s Tymošenkovou v čele.

Keď však v nasledujúcich voľbách Janukovyč opäť vyhral, pričom demokratičnosť volieb nikto nespochybňoval, začalo mi to tak nejako nepasovať. K správam o opätovných demonštráciách demokratov proti nedemokratickému Janukovyčovi som už pristupoval podstatne skeptickejšie. Zvlášť keď som sa dočítal, že oní demonštranti diskutujú s políciou hlavne kameňmi a zápalnými fľašami. Keď navyše Janukovyč pristúpil snáď na všetky požiadavky demonštrantov, vrátane predčasných volieb, o čom s nimi uzavrel dohodu, načo ju majdanovci hneď nasledujúci deň porušili, vyhnali Janukovyča ako aj časť poslancov a v parlamente došlo k hlasovaniam zanechávajúcim vo mne silný dojem, že väčšine poslancov bolo jasne oznámené, že ak nebudú hlasovať „správne“, dostanú cez hubu, začal som sa o Ukrajinu viac zaujímať. Po zbere dát z rozličných prameňov a ich dlhšom posudzovaní, si dovoľujem predložiť následnú analýzu:

História

Ukrajina je útvar umelo vytvorený nielen sociálnymi, ale rovno komunistickými inžiniermi, primárne Leninom, ktorý spojil dve oblasti historicky ani inak spolu takmer nesúvisiace, priemyselnú časť na juhovýchode, historicky patriaci k Rusku a poľnohospodársku časť na severozápade, patriace kedysi k Poľsko-litovskej ríši či k Uhorsku. Stalin k tomu prihodil ešte východ Poľska, z ktorého vyhnal väčšinu Poliakov a kus Československa a Chruščov ju potom ešte „obdaroval“ Krymom. Výsledkom je štát, ktorého dve približne rovnako ľudnaté časti sa líšia tak historickou pamäťou, ako aj jazykovo – na západe prevažuje obyvateľstvo hovoriace po ukrajinsky, na východe po rusky.

Tu by som vložil malú poznámku. V diskusiách som čítal argument, že – ako dokazujú štatistiky – Rusi sú na východe Ukrajiny v menšine, takže väčšina si určite k Rusku nepraje. Lenže keď sa pozriete na tie štatistiky poriadne, tak zistíte, že sú tam 2 kategórie – Rusi a rusky hovoriaci Ukrajinci. A zatiaľ čo tá prvá prevažuje len na Kryme, tie 2 dokopy na celej východnej Ukrajine. Hoci nemám k dispozícii žiadny prieskum, čo presne cíti priemerný rodený Ukrajinec, niečo mi hovorí, že v momente, keď začne niekto, ako napríklad majdanská vláda ihneď po uchopení moci, ale aj Porošenko v návrhu novej ústavy, chcieť uzákoňovať obmedzenie používania ruštiny, razom budú hlavné politické priania takých rodených Ukrajincov od Rusov na nerozoznanie.

A na dovŕšenie všetkého sú tu rozdielne záujmy ekonomické. Západ je poľnohospodársky a potreboval by bezcolne vyvážať obilia do EÚ. Východ má ťažký priemysel, ktorého výrobky potrebuje vyvážať do Ruska. (Ono sa vzhľadom k ich zastaranosti moc inam vyvážať nedajú.) Pochopiteľne najlepšie takisto bezcolne. Problém je v tom, že bezcolný obchod s EÚ a s Ruskom sa navzájom vylučujú.

Dôsledky

Toto západo-východné rozdelenie má za následok, že väčšina ľudí v posledných 15-20 rokoch volila podľa tohto rozdelenia a nejaké jemnejšie členenie politikov podľa programu alebo podľa ich poctivosti bolo pod hranicou ich vnímanie. Rovnako ako sa v rámci tohto trvale prítomného napätia nemohlo nijako dariť obmedziť ohromnú moc nevolených oligarchov, akýchsi krížencov medzi feudálmi a mafiánskymi kmotrami. V krajine navyše asi vyčíňajú aj rôzne ďalšie mafie viac či menej napojené na úrady. Dôsledkom je štátna správa, v ktorej korupcia nie je poľutovaniahodným občasným javom, ale všetkým známu normou. Verejnú moc sa snaží premeniť na peniaze skoro každý, počnúc colníkmi berúcimi úplatky za to, že ľudí na hraniciach nenechajú zbytočne hodiny čakať a končiac prezidentami, hromadiacimi miliardové majetky spôsobmi, pri ktorých by sa aj MUDr. Ráth červenal. Teda ak niekto povie, že Janukovyč bol lump, ktorý kradol, má pravdu. Pokiaľ však povie to isté o Tymošenkovej, má ju tiež. Podľa miery poctivosti sa ukrajinskí prezidenti nedelia.

Dôsledkom tejto úžasnej správy potom je napr. to, že Ukrajina je asi jediným štátom bývalého ZSSR, v ktorom od pádu tejto Ríše zla doteraz nestúpla životnú úroveň. Čo znamená, že je dnes výrazne chudobnejšie aj ako okolité ruské regióny, teda predstava zaostalého Ruska, snažiaceho sa pripojiť bohatšie územia na Západe, v prípade Ukrajiny platiť nemôže.

Za týchto okolností mohol byť pôvodne asi dobre mienený návrh šéfov EÚ na pričlenenie Ukrajiny k EÚ – ktorý implicitne znamená bezcolný obchod s EÚ a colný režim s Ruskom zhodný s EÚ – ťažko niečím iným než pomysliteľným rozhrabnutím žeravých uhlíkov v tlejúcom ohnisku. Janukovyč, volený hlavne východom, to ťažko mohol neodmietnuť, načo k západu patriacemu Kyjevu vypukli pouličné nepokoje, decentne zvané demonštrácie. Západná podpora násilníckych chaotikov zvaných „demokrati“, potom urýchlila príchod katastrofy.

Katastrofa zvaná Majdan a dôsledky na Kryme resp. na východe

Pochvalné mrmľanie EÚ a USA sprevádzajúce násilné prevzatie moci majdanistami, potom zrejme ešte povzbudilo ich nacionalistické krídlo (pokiaľ teda majú aj nejaké nenacionalistické) k využitiu situácie pre legislatívne obmedzenia nenávidenej ruštiny, čo sa však asi stalo povestnou poslednou kvapkou do čaše trpezlivosti Východniarov, aby začali tiež konať namiesto čakania, čo z novej prozápadnej vlády ešte vylezie.

Prvý zareagoval prekvapivo Krym – jednak je tam najviac Rusov, po druhé mal vlastný regionálny parlament, po tretie má vo vyhlasovaní samostatnosti slušnú prax. Ako som totiž trochu začal pátrať po poslednej histórii Krymu, tak som zistil, že ich parlament vyhlásil samostatnosť voči Kyjevu za posledných dvadsať rokov už asi štyrikrát. V minulosti sa toho akurát nikto v zahraničí nechytil, tak to vždy skončilo rokovaniami s Kyjevom, naposledy im dosť rozšírili autonómiu. Strany, ktoré mali v programe samostatnosť, resp. pripojenie k Rusku, však na Kryme stále vyhrávali voľby. Dá sa teda povedať, že keby o tom rozhodovali len Krymčania, tak sú v Rusku už dávno. Diskusie, či boli v referende správne položené otázky, či ruská armáda prišla na Krym už pred referendom, alebo až po ňom pod. sú vo svetle týchto faktov pre posúdenie skutočnej vôle Krymčanov celkom irelevantné. Väčšina Krymčanov si do Ruska priala už dávno, keď im Putin po pripojení zvýšil štátne platy a dôchodky na ruskú úroveň, tak priaznivcov Ukrajiny ťažko ubudlo a po tom, čo majdanská vláda začala vo zvyšku východnej Ukrajiny „protiteroristickú operáciu“, možno proti ruskému občianstvu nemajú toľko výhrad ani mnohí krymskí Tatári. Verbálna snaha „odvrátiť ruskú agresiu“ a navrátiť úbohých Krymčanov naspäť na Ukrajinu zo strany západných humanistov, je tak klasickou snahou o páchanie dobra proti vôli obdarovávaných.

Priebeh operácie, ktorú Rusko situáciu využilo, je potom veľmi poučný aj pre posúdenie „ruského zasahovania“ na Donbase. Po vyhlásení nezávislosti a naplánovaní referenda krymským parlamentom, sa tam zrejme objavili neoznačení ruskí vojaci, ktorí postupne prevzali mocensky podstatné miesta v krajine. Viac ako 90% ukrajinských vojakov na Kryme dislokovaných sa rozhodlo pre lojalitu k novej moci a neskoršom prejdení k ruskej armáde. Po prebehnutí referenda už zostávalo len (bezproblémové) odhlasovanie pripojenie v ruskej Dume a uzatvorenie hraníc. Ak sa nemýlim, tak všetko trvalo asi 2 týždne. Kyjevská vláda sa nezmohla vôbec na nič. Následne však, potom, čo Putin zdvihol tamojšie dôchodky a štátne platy, hovoril ruský minister financií o znárodňovanie ruských súkromných dôchodkových fondov v prospech Krymu. Čo znamená, že pripojenie prebehlo rýchlo a hladko, ale následne to stálo dosť peňazí. Vzhľadom k tomu, že Rusi majú na Kryme základňu vojenského loďstva, za ktorú platili Ukrajine nájom a Krym má z vojenského hľadiska strategickú polohu pre Čierne more, sa to však vyplatilo.

Donbas je oveľa ľudnatejší, avšak žiadna základňa tu nie je a strategickú polohu Donbas tiež nemá. To znamená, že náklady by boli výrazne väčšie, pritom kompenzácia nulová. Teda akokoľvek by si asi srdce ruského nacionalistu jeho pripojenie prialo, z pragmatického pohľadu by pripojenie Donbasu k Rusku bola čistá strata. A Putin je v prvom rade tvrdý pragmatik.

Čo tiež dobre vysvetľuje, čo sa tam dialo. Z priebehu pripojenie Krymu je, myslím, viac než jasné, že keby Putin Donbas skutočne chcel, tak by ho už dávno mal. Trvalo by to asi o niečo dlhšie než pripojenie Krymu, avšak určite oveľa kratšiu dobu, než akú potrebovala kyjevská vláda na reakciu.

Predstava, že by sa usiloval o Donbas tak, že by najprv separatistov vyzval, aby odložili referendum, potom týždne čakal až majdanisti dajú ukrajinskú armádu ako-tak dokopy, aby ju mohli poslať na východ, potom by sa prizeral, ako mu z Donbasu robia kôlničku na drevo a zabíjajú tam jeho priaznivcov, pričom by tam občas tajne poslal pár vojakov či trochu techniky, je smiešna. Nech je čo je, nie je idiot.

Kľúč k pochopeniu nezmyselnej politiky voči Rusku

Z toho dôvodu aj obviňovanie Ruska z vojny na Ukrajine, rovnako ako vyhlasované sankcie sú predsa hlúposť, teda ak by mali skutočne plniť deklarovaný účel, tj. zastaviť ruské zasahovania na Ukrajine. Vzhľadom k nadšeniu, ktoré vzbudzuje u západných politikov naprieč politickým spektrom, v médiách a zrejme aj u mnohých prostých občanov (stačí si prečítať nejaké diskusie na nete), je však jasné, že nejaké účely plnia. Dôvodom, prečo som tak dlho váhal s napísaním niečoho o Ukrajine, bolo práve to, že mi dlho nebolo jasné, čo môže byť príčinou tohto kolektívneho blbnutia.

Len nedávno mi napadlo, čo by mohol byť kľúč k pochopeniu. Naša civilizácia je ohrozená mnohými vecami. Vymieraním, starnutím, hospodárskou krízou a najmä expanzívnym islamom, ktorý dávno nie je len pred bránami. S vymieraním a starnutím sa bez duchovnej a morálnej zmeny nič robiť nedá (pričom o jedinom pravom Bohu nechcú Európania, verejne demonštrujúcí pýchu na svoje hriechy, ani počuť a morálka je dávno už skoro sprosté slovo), s hospodárskou krízou tiež nie (ono jej hlavné príčiny – astronomické štátne dlhy a feudálne zdanenie – by sa dali riešiť až po radikálnom osekanie verejných výdavkov, lenže znižovanie výdavkov spoľahlivo prehráva voľby – iste aj tento jav nie je bez duchovných a mravných súvislostí) a vystúpiť proti islamu je nebezpečné z jednej strany zo strany islamistov, schopných a ochotných poslať na kritika vrahov (u nás sa vie dosť málo o tom, že treba Geert Wilders prespáva čo chvíľu niekde inde, prevažne vo vojenských barakoch, aby ho nedostali), tak zo strany neomarxistov, schopných kohokoľvek nielen spoločensky znemožňovať, ale aj dostať pred súd za „islamofóbiu“. Takže skutočné problémy sa „riešia“ tak, že sa akurát naprázdno trepe, čo najskôr vnútorne žerie aj samotných protagonistov. A zrazu sa objaví tak skvelá príležitosť sa predviesť ako „rozhodní, udatní, zásadoví ..“, a pritom bez rizika a v súzvuku s davom – no nekúpte to.

Všetci možní politici aj všetky možné tzv. Osobnosti, voči všemožným iným zlám a voči agresívnemu islamu obzvlášť inokedy tak „tolerantní“ (čítaj islamoservilní) sa náhle zásadne vymedzujú proti „ruskému nacizmu“, „obdobe roka 68“ a pod. Aj médiá, inokedy tak vystupujúce voči populizmu, zjednodušovaniu problémov apod., sa náhle tromfujú, kto napíše útočnejšiu filipiku proti Putinovi. Aj veľa bežných ľudí využíva možnosť, ako nadávať na „Putlera“, ktorý nie je moslim, žena, černoch ani homosexuál, čím nepatrí k žiadnej v neomarxistickej atmosfére nedotknuteľných skupín, rovnako ako si užívať kolektívnu zášť voči „Rusákom“ lebo na rozdiel od čo len mierne kritických postojov voči iným skupinám, im za to nehrozí osočenie z predsudkovosti či nejakej fóbie.

Na záver si dovolím len upozorniť na zaujímavý paradox, že totiž, kým sa v rozhodnosti voči Putinovi zrejme hocikto cíti ako komunistobijec, v skutočnosti je to naopak požiadavka zachovania územnej celistvosti Ukrajiny, ktorá sa vlastne rovná želaniu uchovať (otrávené) komunistické dedičstvo.

A démon Alah v EÚ aj v Rusku postupuje…

Martin Horák, 8.9.2014

Zdroj