Životom skúšané deti

Včera som prvýkrát navštívila Pentagon…sídlisko v Bratislave, kam chodia policajti aj niekoľkokrát denne. Na prvý pohľad to vo mne vzbudilo hrôzu a asi aj istú formu beznádeje. Miesto, kde sa stretávajú díleri drog a ich „klienti“, miesto kde sa po západe i východe slnka dejú zvláštne veci. Deň tam pôsobí ponuro a pobehujúce, na oko bezstarostné deti, vítajú každého návštevníka. A zrazu, po pár minútach hľadania cieľa mojej návštevy, sa rozžiarilo vnútorné slnko. Vošla som do miestnosti plnej hrajúcich sa detí. Nie bežných, ale hľadajúcich…pokoj, bezpečie,lásku a radosť.

Priblížim Vám ich príbehy…tieto deti sa tešia z úplných maličkostí, ktoré z rôznych dôvodov nemôžu zažívať doma…to všetko a ešte viac im dávajú v MIXklube v Pentagone.

Erik, hovorí, že si tam našiel kamaráta. Je to 9-ročný chlapec, ktorému sa nedarí v škole, má rečovú chybu a všetci si z neho robia srandu. V MIXklube stretol Reného a ten sa stal jeho najlepším kamarátom.

„Bol toto môj najšťastnejší deň v mojom živote“…7-ročná Andrejka pri varení pudingu.

V MIXklube pomáhajú deťom prekonávať aj mnohé životné traumy.

Spomínajú si na 12-ročného Mirka, ktorému zomrela mama a viac než rok, každý deň chodil za konkrétnym pracovníkom, plakal mu v náručí a rozprával sa s ním o svojich pocitoch.

Deti sú vo všeobecnosti veľmi zvedavé, no tieto deti po príchode každej novej návštevy zrejme vycítia akúsi nádej, vzbudíte v nich záujem pýtať sa, zisťovať a hlavne majú možnosť opäť sa stretnúť s niekým takpovediac z „iného“ sveta.

Bola so tam s nimi takmer dve hodiny a nechcelo sa mi odísť, mali v sebe toľko energie, boli tak zvedavé, veselé a zároveň smutné…už vo svojom veku si uvedomujú, že ich čaká ťažší život ako ich rovesníkov. Napríklad piatak Peťko mal na vysvedčení takmer samé jednotky a vybrané slová sypal ako z rukáva. Ostatné deti krásne tancujú, spievajú, kreslia…majú more talentov, ktoré vďaka tomuto klubu môžu rozvíjať…majú šancu, nádej, dostať sa preč z Pentagonu.

Pri odchode auto obkolesili deti, ešte stále mali chuť sa rozprávať, nechceli aby návšteva odišla…aby sa pretrhla niť s „iným“ svetom. Keď som im povedala, nech sa učia tak dobre, ako teraz a jedného dňa sa budú mať lepšie, videla som ako iskry v ich očiach potemneli…už v ich veku vedia, že to nie je také jednoznačné. Vedia, že aj keď sa vonku smejú, doma ich mnohokrát čaká nezáujem veľa bolesti. Bolesti z celkového nedostatku…

Sú to deti z Pentagonu, majú však krehké srdcia, sú citlivejšie a vnímavejšie a my všetci im môžeme pomôcť nájsť lepšiu budúcnosť. Navštívte MIXklub, tie deti si na prvý pohľad zamilujete.