Život v kolektivizme

Každý, kto inému niečo daruje, si zaslúži vďaku obdarovaného. To je prirodzené.

Akákoľvek komunita je niečo ako treba „tabuľkový procesor“. Sám o sebe je nič. Kým ho nenaplníte nejakými dátami a algoritmy je to mŕtvy nečinný systém. Podobne tak komunita. Až „naplnená“ členov, ich prácou a výdobytky = úžitkom / majetkom z tej práce pochádzajúce sa stáva takými funkčné komunitou. Bez tohto „naplnenie“ nie je. Sama o sebe je prázdnym „procesorom“ neschopným vyvíjať akúkoľvek činnosť a nemá teda ako čokoľvek komukoľvek poskytnúť. To môžu navzájom iba ľudia, ktorí to poskytované svojou prácou vytvorili. V okamihu „naplnenie“ komunity je úplne ľahostajné, kto potom tú komunitu fyzicky predstavuje / zastupuje. Preto ďalej budem používať slovo komunita. V takom okamihu je podstatné, ak existuje tá komunita dobrovoľne, či členstvo v komunite je dobrovoľné. Alebo či členstvo v tej komunite je vynútené – vychádza z premisy „ty tu žiješ“, tým pádom si jej členom. Nasledujúce rozprávanie preto neplatí a nemôže platiť pre dobrovoľnú komunitu, kde členstvo alebo nečlenstvo v nej závisí na slobodnom rozhodnutí každého jednotlivca.

Každá komunita sa snaží nejako prerozdeliť výdobytky svojich členov. Niekomu niečo vziať a inému to dať. To je prirodzené a je to dôvodom vzniku a existencie komunity – podeliť sa o úžitok z práce. Preto si ľudia najrôznejšie komunity zakladajú. I potrebné futbalové Slovensko je takou komunitou, v ktorej členovia spoločnými silami – každý podľa svojich možností – prevádzkujú nejakú činnosť. Peniaze za predaj futbalistu sú použité v prospech celého oddielu – komunity. Jej členom sa však nestávajú preto, že žijete práve na slovensku, ale tým, že sa o svojom členstve v tej komunite slobodne rozhodnete a do tej komunity dobrovoľne vstúpite. Zároveň Vás nikto nemôže v tej komunite násilím držať. Kedykoľvek ju môžete slobodne bez následkov opustiť. Štát však na rozdiel od takto dobrovoľne vzniknuté komunity núti násilím všetkých bez rozdielu byť jeho členmi a to práve preto, že „tu žijete“. Keby niekto o území celého Slovenska vyhlásil, že to je futbalový klub a každý Slovák je jeho členom, pretože „tam žije“, mali by sme ho za cvoka. Keď však niekto vyhlási, že nejaké územie je celé nejakým kolektívom, ktorý „vhodne“ nazve (napríklad „štát“), my všetci sme vraj jeho členmi, pretože „tu žijeme“ a musíme tomu kolektívu niečo dávať, lebo inak kolektív okrádame (? !), máme ho mať naraz za múdreho? Všetci musia v takom kolektíve hádzať do spoločnej kade neskutočný objem svojej práce. Táto komunita však v žiadnom prípade nemieni prejaviť vďaku tým svojim členom, ktorí niečo kolektívu do tej kade dávajú, tak ako Slovensko určite poďakuje tým, ktorí jej „kaďa“ naplní. To považuje komunita-stáť za samozrejmosť. Alebo ešte „lepšie“ – to, čo do kade členovia komunity dávajú, považuje za svoje, ako by to sama bez týchto svojich členov dokázala vytvoriť. Z nejakej mne nepochopiteľné zvrátenej logiky dospela k „poznaniu“, že nedávať jej to, čo ona svojvoľne rozhodne, že chce, je krádežou! Očakáva a vyžaduje vďaku od tých, ktorým to dáva. Nie však pre tých, ktorí to „dávané“ vytvorili a poskytli, ale pre seba – komunitu. Pretože v kolektivistickej spoločnosti nemáte moc možnosťou získať niečo vlastným úsilím (celé alebo aspoň jeho značná časť „patrí“ komunite), musíte, a iná možnosť nie je, o výdobytky toho pôvodne svojho úsilia komunitu žiadať / prosiť = ponížiť sa.

Zámerne zdieľam skutočnosť, že vezme ak násilím vzniknutá a násilím udržiavaná komunita svojim členom úžitok z ich práce a ten sa snaží prerozdeliť, smerujú členovia komunity najrôznejšie úsilie nie predovšetkým k tomu, aby ním = prácou dosiahli čo najlepšieho úžitku. Napríklad svoje úsilie predovšetkým na to, aby presvedčili komunitu, že práve oni sú tí, ktorí majú na výsledky práce nahádzané do „spoločnej kade“ to najväčšie „právo“. Prípadne sa snaží to z tej „kade“ nejako „vytunelit“. Ale to je už trochu iná téma. To len tak na okraj.

Napr. na svojich kamarátoch, ktorí majú deti, vidím, že aj obyčajné prídavky na deti pre nich predstavovali ponižujúci proces, ktorý ich otravoval, rozčuľoval a pripravil o nejaký čas. Pritom len na DPH za sunar, plienky, hračky, potraviny a ovocie pre svojho drobca hádžu do „spoločnej kade“ násobne viac úžitku zo svojej práce, ako potom „dostanú“ späť … To je proste podstata akéhokoľvek vynútene kolektivistického usporiadania – neustále doprošovánie sa toho , čo som svojou prácou vytvoril. A čo je horšie, taká komunita „zožerie“ najprv ľuďom obrovskú časť výsledkov ich práce a potom im drzo do očí klame: „Vidíte, vy nemáte na to, aby ste uživili svoje dieťa / aby ste mali v starobe za čo kúpiť chleba. Bozkávajte mne – mne – zadok za to, že vám dávam z toho, čo som vám zhabala, škaredú almužnu.
„Socialistická komunita je prostredie, v ktorom má potom úplne každé životné rozhodnutie nejaké negatívum, pretože je spojené s nejakým ponížením. Potom sa chce niekto diviť nad tým, že si človek v takej komunite nejaké negatívum vyberie ako pre seba to najvýhodnejšie? Nie všeobecne náklady obetované príležitosti, ale nejakú osobne prijateľnú zlobu takého vybraného rozhodnutia! Každé rozhodnutie je totiž nejakým spôsobom zle, pretože je vždy spojené s nejakým negatívom. Vstúpiť / nevstúpiť do vzťahu, vystúpiť zo vzťahu nie je neutrálny. Prijmem príkladne len vtedy prácu, keď takéto rozhodnutie bude úplne neutrálne a bez akýchkoľvek vedľajších „efektov“. Neprijmem / ukončím prácu, pretože sa nehodlám ponižovať pred blbým zamestnávateľom / šéfom a nič sa nedeje. Skúsim nájsť iného lepšieho zamestnávateľa. Alebo niečo skúsim „na vlastné triko“. V kolektivizmu / socializmu nemožno. Ono to bolo tak: pokúsim sa neponížit. Lenže to bolo v skutočnosti nemožné, pretože kooperujúca protistrana bola jediná – komunita / socialistický štát a tá vyžaduje vždy len prosíkom = poníženie. Inak poníži ona vás.
Kamkoľvek inam ste sa v nej pohli, tiahlo sa to vaše akékoľvek rozhodnutie s vami v posudkoch ako smrad, pretože každé rozhodnutie bolo zaznamenávané do nejakej vašej osobnej evidencie. A to na niekoľkých miestach naraz!