Život človeka je veľmi krátky

…a doba sa zrýchlila. Život každého človeka je iný. Niekto je spokojný, iný pokojný. Jeden cieľavedomý, kariéry a god will chtivý. Ďalšiemu stačí pravidelná výplata, teplá večera a blikajúca televízna obrazovka v rohu obývačky. Sú aj takí, pre ktorých aj studená novembrová lavička je teplejšia ako ľudská vrava, na ktorej ponorený do šálu a chlopne kabáta počíta kroky okoloidúcich.

Hoci ma myšlienky tvrdošijne prenasledujú na núkajú rôzne obrazy zo života mojich blízkych i tých, ktorých poznám iba z videnia, vrátim sa k názvu dnešného príspevku. Život človeka je naozaj veľmi krátky a človek nikdy nevie, kedy ho aká udalosť prekvapí, na akú úlohu bude musieť nájsť riešenie a aké rozhodnutie bude musieť prijať, aby sa zaň v budúcnosti nehanbil. Takmer denne čítam alebo inými spôsobmi mi prichádzajú informácie o tom, že mladí i starší sa zo Slovenska vysťahúvajú. Odchádzajú za prácou, za životnými skúsenosťami, hľadajúc nové možnosti uplatnenia a života.

Vlastne, ak zalovím v štatistike, Slovensko je od 19. storočia krajinou, z ktorej sa ľudia radi vysťahúvavajú. Raz na Dolnú zem, raz do Kanady, raz do Ameriky, raz do Austrálie, ba i na Cyprus. Ale aj krajiny Európy a Škandinávie otvorili svoju náruč prisťahovalcom, dali im prácu a strechu nad hlavou. Uvažujem čím to je, kde hľadať dôvod. Neviem, či existuje na svete nejaká krajina, v ktorej by sa ľudia také dlhé obdobie museli odsťahovavať. Jední idú len na skusy, iní za svojim vnútorným hlasom, tretí natrvalo, presvedčení, že ich šťastie je ukryté mimo Slovenska, ďalší v presvedčení vrátiť sa. Nech je tak, alebo onak, ide o akési kolektívne vedomie dosiahnuť viac, ako mu domovina umožnila. Odísť od rodiny, od blízkych, z prostredia, v ktorom človek vyrástol, je s ním spriaznený, je zaiste veľmi ťažké… aj aj napriek tomu, títo odvážni jedinci to dokázali. Dokázali prelomiť bariéru zvyku a či chceme alebo nechceme, treba si priznať pravdu, že mnohým, kto nevycestoval so zlým úmyslom, sa darí podstatne lepšie, ako sa darilo doma. Nedávno som čítala o Slovenke, ktorá prerazila vo svete módy a vo Francúzsku má svoju značku. Ktovie, či by sa jej darilo aj na Slovensku rovnako.

V posledných rokoch som prešla dovolenkovo po niekoľkých susedných štátoch a veru neprestávala som sa čudovať nad zmenami. Len taká maličkosť. Kým prejdeme Slovenskom autom z východu po Bratislavu, na cestách je minimálne desať policajných hliadok, ak nie viac. Za desať dní v Rakúsku sme nevideli ani jednu a to isté bolo v Maďarsku. Už keď je toľko policajtov na cestách Slovenska, pýtam sa trebárs aj vás, čitateľov tohto príspevku, prečo nie je na Slovensku taký poriadok a systém, ako v susednom Rakúsku. Netvrdím, že sa tam občas nevyskytne nejaký incident, to nie, ale dalo by sa logicky predpokladať, že s pribúdajúci policajnými hliadkami by sa mala všeobecne situácia na cestách a v štáte zlepšovať… a nie je tomu tak, ba práve naopak. Poznám prípad z rozprávania, kedy jednému podnikateľovi vykradol za bieleho dňa zlodej kanceláriu. Škoda síce nebola nenahraditeľná, ale aj tak pre poriadok a pokoj duše, krádež na polícii nahlásil. Zamestnal troch policajtov na tri hodiny, brali otlačky prstov, fotili, vypytovali sa, on bol na dve hodiny na polícii na vyhotovenie zápisnice. Prípad nie je ani po roku objasnený.

Podobných absurdít je na každom kroku a každý deň v živote Slováka viac než dosť. V niektorom kúte Slovenska je ich viac, v inom pomenej, ale akoby ich nikto nevidel a akoby ani nikomu nevadili. Takto sa správajú Slováci z riadiacich pozícií voči sebe, pardon, voči Slovákom. A tak nečudo, že mnohým, ktorým tieto absurdity prerástli cez hlavu sa pobrali do zahraničia… alebo ešte len poberú.

Život je naozaj veľmi krátky, aby sa voči nemu človek takto nezodpovedne postavil. Preto je na každom z nás, aby si zvolil to menšie zlo.