Zahraničná politika a právomoci hlavy štátu

Podbehlo mi, že: „Podľa zaužívanej praxe, prezident zastupuje Slovenskú republiku na medzinárodných fórach, ktoré majú bezpečnostno-politický charakter (NATO, OSN, OBSE), a to aj z pozície hlavného veliteľa Ozbrojených síl,” vysvetľuje Macíková. Aj preto si predseda vlády podľa svojej hovorkyne myslí, že na radách by mal Slovenskú republiku naďalej zastupovať práve on.

„Tak ako veľkú väčšinu členských štátov, v ktorých nemajú prezidentský systém,” dodala Macíková pre Aktuality. sk. Pozrime sa na to…
Denník v úvode: „Hoci by nastupujúca prezidentka Zuzana Čaputová mohla pripraviť predsedu vlády Petra Pellegriniho (Smer-SD) o zaujímavú kompetenciu, zatiaľ tak neurobí. Má však jasnú podmienku.“
https://www.aktuality.sk/clanok/684257/caputova-vysiela-pozitivny-signal-k-pellegrinimu-ma-ale-podmienku/
Ilustračne starší zdroj:
https://www.hlavnespravy.sk/dolezita-je-nielen-idea-zakona-ale-aj-realizacia-idey-tvrdi-caputova/1709093
Hlava štátu je najvyšším veliteľom ozbrojených síl. Ale to je asi tak „fšetko“. Nič menej ani viac. Symbol výlučne v rukách parlamentu. Vojnu prijíma a vyhlasuje parlament. Ostatok prechádza na ministerstvo obrany. Hlava štátu rozhodnutie parlamentu o vojne len vykoná verejným vyhlásením…
Dva aspekty a zdroje tvorby a výkonu zahraničnej a obrannej politiky z pohľadu ústavnej deľby moci:
1. Zahraničnú aj obrannú politiku tvorí a určuje parlament na návrh vlády v „dialógu“ s parlamentnou opozíciou;
2. Vláda a prezident tvoria výkonnú moc;
3. Ústava zakladá spôsob a deľbu kompetencií predsedu vlády a hlavy štátu.
Ústava, Čl. 86 (pôsobnosť a právomoci národnej rady):
d/ parlament vyslovuje súhlas „s medzinárodnými zmluvami vojenskej povahy“,
h/ prerokúva základné otázky vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky,
k) uznáša sa o vypovedaní vojny, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a po skončení vojny o uzavretí mieru,
l) vyslovuje súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ak nejde o prípad uvedený v čl. 119 písm. p),
m) vyslovuje súhlas s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky.
Vo veci dvojstrannej zmluvy s USA o vojenskej spolupráci s USA mimo a nad rámec členstva v NATO; takáto zmluva nie je súčasťou vládneho programu aktuálnej vlády, a pre ten prípad ústava pozná Čl. 93 odsek 2: „Referendom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu.“ (zmluva s USA je otázkou verejného záujmu najvyššej dôležitosti).
Takými sú aj prebiehajúce rokovania o dvojstrannej zmluve s USA, ibaže ešte raz (!): Vláda takýto event vo svojom programovom vyhlásení nemá, z čoho plynie, že nemá na takúto zmluvu mandát občanov; a preto: platí Čl. 93 odsek 2. Dôvod: Slovenská vláda navonok neprejavuje, že by smerom k občanom zvažovala v tomto prípade o povinnom referende; občania sa „zobudia“ až potom. Ako zvyčajne…
Vstup Slovenska do euro atlantických obranných štruktúr a EÚ bol kontinuálne ošetrený už ideami sametovej revolúcie, a stal sa programom Slovenska po 90-tom druhom, a akcelerovaný bol po vysporiadaní sa Slovenska s mečiarizmom po 98-mom roku, nástupom pro atlantickej vlády dzurindovcov;  ale, vieme aj, z histórie referend, že
a/ referendum 1997 (Kováč) o vstupe SR do NATO a o súhlase občanov s rozmiestnením zbraní a vojsk NATO na území Slovenska bolo Mečiarovým ministrom Krajčim zmarené,
b/ súhlas so vstupom Slovenska do EÚ občania vyslovili v platnom referende 2003 (Schuster).
c/ prijatie eura nebolo ošetrené referendom (pre tému článku nepodstatné).
Osobné personálne a politické sily, tvoriace vládnu koalíciu sú vo veci dvojstrannej zmluvy s USA vnútorne rozdelené na dve skupiny a tábory:
Za a proti vojenskej zmluve s USA. Názor má končiaci prezident aj nastupujúca prezidentka.
Jadro sporu o zmluvu s USA zosobňuje na jednej strane zjavne po zmluve s USA „poškuľujúci“ aktivistický minister zahraničia Lajčák (zakladá kompetenčný spor s parlamentom, dokonca s vládou a stranou Smer, ako jej nominant) a na druhej, zjavne neistý, nie celkom čitateľný, hoc suverenitu Slovenska navonok deklarujúci predseda vlády (jeho návšteva v Bielom dome USA) v smerovaní zahraničnej a obrannej politiky asymetrická SNS (Danko na osi Slovensko-Moskva) a jeho „národné“ ministerstvo obrany. V priamom konflikte sú najmä minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák a predseda SNS Andrej Danko.
Predseda SNS a parlamentu Andrej Danko presadzuje bližšie vzťahy s Ruskom, čo je správne z ekonomického, obchodného ale aj strategického vojenského hľadiska, v dobrej viere a snahe, zachovať pre Slovensko priateľské vzťahy aj s Ruskom v silne proti Rusku nepriateľskom a rusofóbnom prostredí doma aj v rámci EÚ (USA); Danko patrí k silnejúcej skupine odmietačov proti ruských sankcií aj v kontinentálnom priestore EÚ…
Otázka základní NATO (USA) na slovenskom území rezonovala už v márnom a zmarenom ale správnom referende 1997…
Späť k úvodu článku; hlava štátu nemá zákonodarnú moc, je výkonnou mocou, a preto aj, ak by Čaputová sama prevzala „cestovný pas“ vo veciach zahraničných a obranných politík Slovenska, bude sa musieť riadiť imperatívom parlamentu, a ten, s odkazom na ústavu, môže založiť aj výsledok celoštátneho referenda o dvojstrannej zmluve s USA… (a za daných okolností by mal).
Mimochodom, tento imperatív pre hlavu štátu platí aj vo veci nedávneho uznesenia Národnej rady Slovenska o odmietnutí podpisu a ratifikácie Istanbulského dohovoru, z čoho pre Zuzanu Čaputovú plynie toto: vziať uznesenie na vedomie, zasalutovať a administratívne vykonať listom Rade Európy.
Sú tu ale info „šumy“ že už aj od Most-Híd nezávislá poslankyňa, v roku 2011 ministerka spravodlivosti Žitňanská, ako signatárka podpisu pod ID, vraj „radí“ Čaputovej, aby ID ratifikovala ako prezidentka; je zrejmé, že tento event by mal okamžite na stole ústavný súd s vopred výsledkom vo veci nerešpektovania uznesenia parlamentu a kompetenčného sporu (písané hmotné jadro ústavy verzus nepísané „zvyklosti“). To, čo sa „vraj“ chystá u nás, si nedovolí ani „silný“ prezident ČR Zeman; robí „veci“ z ktorých sa riadne rosia okuliare opozícii s jej krvavými očami.
Článok 102 Ústavy (1) Prezident (a) „zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva, podpisuje a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Zmluvy sám a svojvoľne netvorí, môže ich len dojednávať, ak má mandát, ale vždy len v intenciách určených a schválených slovenským parlamentom, ktorý je jediným tvorcom a kreátorom vnútorných a zahraničných politík, ústavných zákonov a zákonov nižšej právnej sily, a to len v zmysle a duchu ústavy.
Dojednávanie medzinárodných zmlúv môže hlava štátu preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov,“ (spravidla minister, ako v prípade Istanbulského dohovoru v roku 2011, za vládu a prezidenta, podpísaného vtedajšou ministerkou spravodlivosti Žitňanskou).
Čl. 106 (1) „Prezidenta možno odvolať z funkcie pred skončením volebného obdobia ľudovým hlasovaním (plebiscit, referendum). Ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta vyhlasuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky prijatého najmenej trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, a to do 30 dní od prijatia uznesenia tak, aby sa ľudové hlasovanie vykonalo do 60 dní od jeho vyhlásenia.“ Toľko k „impeachment“ (v slovenčine: inpíčment).
Preventívne odporúčam všetkým činovníkom a aktivistom, aj tým, čo sa vydávajú za právnikov a ústavných právnikov, hoc na to majú „papiere“, aj poradcom novej prezidentky, aby sa dovzdelali a držali sa najmä hmotného jadra ústavy…
…a to platí aj pre všetkých samozvaných „tvorcov, kreátorov a vykonávateľov“ zahraničnej politiky SR mimo priestorov parlamentu a rovnako aj „vykladačov“ právomocí prezidenta.
Okrem toho, Zuzana Čaputová ale nemá vzdelanie blízke zahraničnej diplomacii, ani predpokladanú jazykovú výbavu, ktorá zakladá spôsobilosti komunikovať rokovať v cudzích jazykoch, ani praktické skúsenosti a predbežné spôsobilosti vo vnútornej tobôž zahraničnej politike; nemôže teda nosiť so sebou manuál, ktorý jej napíše jej poradný zbor… (bude).
Navyše, zahraničná politika sa dojednáva nie za rečníckym pultom, ale v priamych osobných rozhovoroch a v širšom otvorenom verejnom aj skratom priestore „pod ním aj po kútoch za oponou“…
…a v tom môže byť „žena za najvyšším pultom Slovenska“ s jej ženským pôvabom, šarmom a charizmou, hotovou „tichou dračicou“. A chlapi (hetero!) pri moci v európskej aj zahraničnej politike mimo EÚ, už slintajú… 🙂
Okrem toho, hlava štátu nemá v ústave písaných ani nepísaných „obvyklých“ sto dní „zábehu“ ako vláda. Také právomoci ani zvyklosti ústava nepozná; Si hlava štátu, tak ideš!
Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickobcan