Začalo sa to úradom práce

Marika Ritomská bola predurčená na vyššie veci, ako robiť radovú úradníčku v štátnej správe. Po materskej nastúpila na Úrad práce sociálnych veci a rodiny. Neuspokojila sa iba s bežným vybavovaním stránok, ale načúvala aj ich príbehom. Počas toho sa dozvedela o ľudských krivdách. Aby sa s tým vyrovnala, relaxovala, začala písať krátke poviedky od nezamestnaných. Publikovali jej to v bratislavských regionálnych novinách. Keby ste jej vtedy položili otázku, že či sa dá na politiku. Asi by sa usmiala a povedala by, že nie. Lebo má rodinu, o ktorú sa musí starať. V tom čase jej aj ponúkali kandidátku v mestskej časti Bratislava Nové Mesto, ale odmietla to – musí sa starať o rodinu.

Už vtedy sa prejavila, že má na viac ako vedenie domácnosti. Z vlastnej iniciatívy začala pátrať hlbšie po príčinách nezamestnanosti. Nejakým spôsobom sa to jej zamestnávateľ Úrad práce dozvedel, o jej prieskume. Dali jej vedieť, že na novozriadenom Národnom inšpektoráte práce potrebujú právnika.

Asi od roku 2005 začala Marika Ritomská pracovať na Národnom inšpektoráte práce. Z jej vyjadrení usudzujem, že to bola jej najlepšia práca. Mohla pomáhať poškodeným bez toho, žeby to jej šéfom vadilo. Ale nič nie je večné. Z „osvieteného“ rozhodnutia vtedajšieho ministra sociálnych veci Kaníka, Marika o prácu prišla, pretože celý NIP sa presťahoval do Košíc.

Marika začala pracovať na „nezávislom“ Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Tam na vlastnej koži pocítila, ako je byť obeťou mobbingu. Možno čo verejnosti ešte nie je celkom známe, je ako sa dostala na kandidátku Obyčajných ľudí a Nezávislých osobnosti. To rozprávala aj pri poslednom vystúpení v rádiu Lumen v Košiciach.

Odkaz na rádio Lumen – Patologické vzťahy na pracovisku, dňa 1. mája 2015 http://www.lumen.sk/relacie/moderovane-relacie/uv-hovor.html

Ako obeť mobbingu sa obrátila na mnohých ľudí, ale márne. Radu, ak sa to dá nazvať radou, jej dal európsky ombusamn pre ľudské práva. Nech na tému mobbing rozvíri verejnú diskusiu. Od ochrancu ľudských práv Európy, by som čakala, že zasiahne. Predsa Slovensko je súčasť EÚ. A veru stalo sa to, čo nik nečakal. Marika Ritomská skutočne rozvírila verejnú diskusiu na túto tému, aj napriek polenám, ktoré jej doteraz neuvažujúcu ľudia hádžu pod nohy.

Marika Ritomská sa obrátila, kam sa len dalo. Jedinú odpoveď dostala od asistentky poslanca Viskupiča, ktorá jej podnet preposlala poslankyni E. Jurinovej.  V tom čase padla vláda , nie veľké šťastie pre Mariku, ako ona tomu hovorí, ale šťastie pre množstvo obetí mobbingu. Poslankyňa Erika Jurínová ju oslovila, či by nechcela byť na kandidátke Olano vo voľbách 2012. Všetko čo odvtedy nasledovalo, sa verejne preberalo.

Marika Ritomská v roku 2013 si zaregistrovala svoju stranu „Strana práce Slovenska“ – jej hlavný program je ochrana práv zamestnancov. Od roku 2011 má občianske združenie Práca a vzťahy. Proste ako obyčajná žena začala od nuly. Príchodom do NR SR v roku 2012 mala cca 250 prípadov? Na poslednej konferencii na tému mobbing v Košiciach mala cca 395 prípadov, a uplynulo iba pol roka, a už ich má 500, čo ich rieši. A to sa nerátajú prípady, keď ju ľudia požiadali o radu. Dokopy je to tisíc podnetov. A je toho, čím ďalej tým viac. V máji má dve konferencie pre učiteľov a študentov v priestoroch NR SR. Zúčastnila sa dvoch konferencii, ktoré organizovali Nové školské odbory a Slovenská komora učiteľov. Na tému mobbing bola päť krát v rádiu Lumen, raz v televízii Lux.

Ako poslankyni jej vyčítajú, aj keď niektorí v dobrom, že ako poslankyňa NR SR má predkladať návrhy zákonov a rečniť v NR SR. Že to čo robí, je to práca pre ombucmana. Z toho hľadiska majú pravdu, ale iba dovtedy, pokiaľ sa samy nepresvedčia v praxi, že obmuncman je iba „bezzúby“ štátny orgán, ako väčšina. Veľa občanov, ktorí sa obracajú na štátne orgány dajú Marike za pravdu…..pravda nech je víťazom.

Niekto mi povedal, že poslanci by mali  diskutovať o legislatíve, aby sa zavádzali dobré všeobecné pravidlá, nie riešiť jednotlivé nespravodlivosti. Podľa jeho názoru tu poslanci nie sú na to, aby riešili problémy konkrétnych ľudí. Mali by všetku svoju energiu venovať tomu,  aby štát dobre fungoval. Pre všetkých. Za ideálnych okolností by to tak malo byť. Ale ani z ďaleka to nie je. Veľa zákonov sa tvorí proti ľuďom. Ako môj bývalý vysokoškolský profesor povedal, že keď zasadajú poslanci, ľudské práva sú ohrozené. Je to tak. Marika Ritosmká nie je konvenčná poslankyňa, ktorá by sedela v NR SR, predkladala zákony ako na bežiacom páse. Nechcem podceniť prácu poslancov, ak pracujú na rozumných zákonov pre ľudí. Ale teraz je to zbytočné. Smer má väčšinu. Marika Ritomská na to prišla. Bohužiaľ, doba je taká, že krívd pribúda a pribúda. Ak poslanci tu nie sú nato, aby riešili jednotlivé krivdy, potom sú tu načo? Bez požehnania Smeru neprejde nič. Fyzicky poslankyňa Ritomská nie je v NR SR, ale vo svojej kancelárii počúva cez takú malú obrazovku a súčasne aj rieši problémy ľudí. Samá vie, na vlastnej koži ako to je.

Poslankyňa Ritomská netrpí syndrómom spasiteľky sveta. Vie, že nemôže pomôcť každému, ale vie pomôcť veľa ľuďom. A mohla by aj viac, keby sa našiel odborník pre občianske združenie Práca a Vzťahy. Jej aktivity netreba komentovať, komentujú sa samé. Ako začala 2012, a ako ďaleko došla teraz. To nech každý si odpovie sám.

Mariku Ritomskú v boji proti mobbingu podporuje aj Občiansky tribunál. Jeden z nich aj prednášal v Košiciach na Medzinárodnej konferencii. Vôbec na mňa nepôsobil ako pomätenec, magor či ako ich osočujú. Jeho prednáška dobre vystihla sociálny problém na Slovensku. Zviditeľňujú vo svojich videách sociálne problémy, ktoré trápia Slovensko: exekúcie, chudoba, nezamestnanosť.  Chlebikovci nie sú žiadni pomätenci. Sú solidárni, obetaví.

Na záver: Marika Ritomská nepoprela moju otázku, či by sa chcela stáť spisovateľkou. Určite jej žáner nebude romantika, ale príbehy zo života. Teraz nanešťastie musí naprávať to, čo väčšina politikov za 25 rokov pobabrala.