Xenofóbia a xenofília

Ústrednou motiváciou k stavbe Veľkého čínskeho múra bola snaha udržať nevítaných cudzincov a cudzie kultúry mimo svoje územie. Zanikla väčšia a otvorenejšia Rímska ríša…
Xenofóbia, ako osobitný prípad mnohých individuálnych fóbií, prezentovaná ako strach, obava z neznámeho, cudzieho, potenciálne nebezpečného, je osobným aj kolektívnym sociálno-psychologickým fenoménom dnešných dní a časov (imigračný a migračný exodus z tretích krajín na pôdu EÚ…).
Naráža na xenofóbne myslenie v rozpore s deklarovanými hodnotami EÚ, lebo: „…všetci ľudia budú bratmi a sestrami“ (bez rozdielu rasy, národnosti, etnicity, náboženského aj „sexuálneho“ vyznania). Európa má byť vraj takou, aká je Amerika (náš nový, svetlý post Novembrový vzor): multirasová, multietnická, multikultúrna. Xenofóbia býva skloňovaná spolu s rasizmom…
Pri štúdiu prírody a vzťahov medzi organizmami, ale aj v lekárskej vede (onkológia) vidíme „xenofóbiu“ ako prejav pudu sebazáchovy, kľúčom k prežitiu druhov, tkanív, zárodočných vrstiev a celého organizmu (jeho života)…
Ak je biologická a sociálna xenofóbia (obranné a ochranné biologické mechanizmy) pred cudzím, nesúrodým, prirodzená,  čo je jej opak – xenofília?
Xenofil je človek, ktorý preferuje odlišných cudzincov, cudzie kultúry, rasy a náboženstvá, väčšinou podporuje imigráciu, multikulturalizmus, rasové a etnické miešanie, a často prechováva averziu voči vlastnému národu a kultúre.
Z čoho pramení xenofilné správanie? U každého xenofila ide o kombináciu niekoľkých vnútorných a vonkajších príčin. Medzi vnútorné príčiny patrí frustrácia, psychická labilita rôzne poruchy, či deviácie atď.
K vonkajším príčinám patrí najmä vplyv multikultúrnych médií, antirasizmu, „humanizmu“ a najmä ľavičiarskych ideológií (multikulturalizmus súbežne s gender ideológiou).
Pre tieto osoby sú charakteristickými relatívne nízka inteligencia, extrémna pseudo „romantická“ naivita, psychická labilita, sklony k vlastnej sebadeštrukcii, zdegenerovaný alebo neprítomný pud sebazáchovy.
Niektorí xenofili vyhľadávajú medzirasové (medzietnické) vzťahy z dôvodov frustrácií, neúspechu, sebanenávisti a masochizmu.
Iní tak konajú pod vplyvom multi-kultúrnej propagandy USA a EÚ. Chcú byť „in“ (prinajmenšom zaujímavo extravagantní a odlišní), chcú búrať a rúcať konvencie, tradície, staré hodnoty a, mnohí z nich aj zo zištnej osobnej politickej korektnosti voči nastoľovanému režimu „Nového svetového poriadka“.
Tí, ktorí tak konajú z osobného zvnútorneného presvedčenia si zasluhujú osobitnú pozornosť z pohľadu memetiky (snáď v inom blogu).
Xenofili, najmä ženy, osobitne tie, ktoré sa nechali zlákať na ideu islamského štátu, alebo len na púhy sobáš s moslimom sa tak veľmi ľahko stávajú aj fatálnymi obeťami svojej naivnej xenofilnej dôverčivosti …
Černošské a moslimské gangy v Európe „úspešne“ využívajú taktiku „tournante“. Tá funguje takto:
1. „Sympatický“ a usmievavý černoch, alebo moslim sa zoznámi  s bielym, xenofilným nerasistickým dievčaťom, najlepšie (mňam) veľmi mladou: „Ten chlap tak na mňa pozeral, keď som šla na tú párty, netušila som, že sa to bude vyvíjať tak zle…“
2. Získa si jej dôveru a odvedie ju na vopred dohodnuté miesto…
3. Na dohodnutom mieste už čaká zvyšok čierneho gangu…
Dievčina je zbitá a hromadne znásilnená celým gangom. Obetí pribúda a každý deň sa v tom „úžasnom“ západnom svete, najmä v štátoch s najviac preferovaným multikulturalizmom sa ďalšie a ďalšie ženy stávajú obeťami zločinu… vďaka svojej xenofílii.
Xenofili tohto typu ich naivita, extrémne sociálne cítenie (porovnajte s opačným extrémizmom) a psychická labilita (porovnajte s vygumovanosťou pouličných a fotbalových etrémistov) – sú jednou stranou tej istej mince, prerastajú v sebadeštruktívnu až sadomasochistickú mimetickú posadnutosť (hraničiacu a koketujúcu so sebaobetou typu kamikadze) s túžbou zachrániť všetkých znevýhodnených a diskriminovaných…
Samovražední atentátnici sú postihnutí mimetickou nákazou… v poslednej fáze po zvnútornenom rozhodnutí sú to už duševne chorí psychotici, čo po predošlej indoktrinácii a manipulácii prijali svoj údel ako osobné poslanie, žiaľ, ťažko identifikovateľní (dôkazy sa objavujú až „deň po“…) patriaci do detenčných ústavov…
Z podobného  súdka – adopcií HIV černochov: „Ahoj, som Jill Rossová… s manželom sme si priviezli našu HIV pozitívnu dcéru Ellianu. Našla som web Positivelly Adopted a nemohla som prestať  plakať, čítať a nariekať…“ (…)
Xenofili si radi vytvárajú falošné psychické bariéry proti nebezpečenstvu. Po upozornení na riziko, naučenými frázami (po mediálnej manipulácii podľa princípov Overtonovho okna) ho odmietajú uznať: „rozdiely neexistujú, bieli tiež páchajú zločiny, všetci čierni nie sú zlí, nehádžte ich do jedného vreca!“
Ďalšia xenofilka: „Mám 6 detí… tri z Etiópie a 2 z nich sú AIDS siroty. Ľudia sa pýtali… a čo krv… a čo krv?!
Fakt je, že HIV umiera na vzduchu. Ak krv z nosa kvapne na stôl, HIV je mŕtvy…“
V skutočnosti vírus HIV môže žiť chvíľu mimo telo… umiera až keď krv úplne zaschne.
Xenofilná persóna medzi svoje deti privedie nakazených černochov a ignoruje akékoľvek nebezpečenstvo. Stáva sa prípadne trestnoprávne zodpovednou…
Xenofilní rodičia z Belgie (xenofília je porucha osobnosti) poslali svoju 17-ročnú dcéru samú na študentský pobyt do južnej Afriky medzi černochov. Dievča bolo po príjazde hromadne zmlátené a znásilnené…
Najnebezpečnejšími formami xenofílie sú tie, kedy je jedinec zároveň indoktrinovaný a ovplyvnený ľavičiarskou ideológiou. Výsledkom môže byť fanatický ľavičiar (mimetik) aktívne presadzujúci imigráciu a agresívne obhajujúci akékoľvek cudzie menšiny, asociálov (antisociálov!) a deviantov.
Ide o ľudí (indivíduá) vyznávajúce ideológiu neomarxistického prúdu a zároveň o psychicky labilných jedincov (neurotikov, psychopatov, prípadne psychotikov…), alkoholovo, drogovo závislých, často aj sexuálnych deviantov…
Títo a im podobní sa v detstve a mladosti cítili odmietaní, diskriminovaní, vylúčení (vyčlenení) zo spoločnosti. Začali nenávidieť bielu väčšinu a identifikujú sa s menšinami, ktoré tiež považujú za vyčlenené a diskriminované. Snažia sa o koalíciu s odlišnými, aby sa stali súčasťou ľavičiarskeho hnutia proti nenávidenej bielej spoločnosti…
Ľudsko-právna ľavičiarska aktivistka Amanda Kijera pôsobila na Haiti v čase po zemetrasení. Bola prepadnutá miestnym černochom, celú noc držaná v zajatí, mlátená a znásilňovaná . Keď sa vrátila, vo svojom prehlásení fanaticky hájila černochov, písala o nich ako o svojich „bratoch“, a zo všetkého, čo sa jej stalo, obviňovala bielu spoločnosť.
Xenofilní ľavičiari s obľubou tvrdia, že ich ideály sú zdravé, a že nacionalizmus a xenofóbia je nemoc, rakovina. Opak je pravdou.
Dovetok autora blogu: každý má žiť tam, kde sa narodil, nik a nič však nebráni jeho turizmu (cestovanie) a práci v zahraničí (ak mu jeho „rodný“ štát nevie dať prácu primeranú jeho statusu, vzdelaniu a záujmom) prípadne cudziemu občianstvu ale svoj patriotizmus (lokálny, národný) a vlastenectvo, ktoré sú dnes označované ako nacionalizmus, pričom ide o príbuzné synonymá s blízkym významom) má žiť v jeho srdci od narodenia až do konca jeho dní spolu s rodnou postaťou a dedovizňou po rodičoch…
Rakovina vzniká tak, že niektoré bunky v ľudskom tele sa „zbláznia“, začnú vytvárať metastázujúce nádory a pomaly zabíjajú svoje vlastné telo z vnútra…
Rovnakým spôsobom sa ľavičiari a ľavicoví ultraliberáli a ľudsko-právne mimovládky (evoluční pseudohumanisti), pôsobiace za naše a cudzie na a proti Slovensku snažia ničiť a zničiť (nimi nenávidenú) spoločnosť…
To, čo som zmienil o xenofílii je zhodné s homofíliou.

Voľne spracované v opore o (zdroj):
https://www.youtube.com/watch?v=V0FmHHIk1SE

Za zmienku a pozornosť stojí „starší“ ale stále aktuálnejší blog. Nie, nepochádza z „jehovistickej“ dielne, hoc korene má v Biblii a tá v čoraz naliehavejšej „novosvetskej“ praxi a výsledkoch medicínskeho poznania (zmieňuje aj dotazník darcu krvi so zreteľom na HIV pozitivitu):
https://www.blogovisko.sk/krvne-transfuzie-rizika-bezkrvna-liecba.html