Vráťte nám celú Ukrajinu. Čo Naryškin nedopovedal

Vyhlásenia ruských politikov sa len zdajú byť hrou na bláznovstvá. Problém je v tom, že si to naozaj myslia

Vyhlásenie predsedu Štátnej dumy Ruska Sergeja Naryškina o „de facto anexii“ Krymu Ukrajinou na začiatku 90. rokov sa na prvý pohľad môžu zdať zjednodušujúcim publicistickým trikom. Akýmsi pokusom o obhajobu ruskej okupácie poloostrova a o jej vysunutie zo zátvoriek vyjednávacieho procesu, ktorý by mal zmäkčiť sankcie voči Rusku, ktoré sa ponára do hospodárskeho bezvedomia.

Nemám však ani najmenšie pochybnosti, že hlava dolnej komory ruského parlamentu hovorí jednoducho to, čo si myslí – to, čo cíti nielen on, ale aj stredne štatistický občan Ruska, od prezidenta Vladimíra Putina až po posledného fašistu – „dobrovoľníka“, mučiaceho ukrajinských zajatcov v špinavej pivnici, prenajatej ruskými špeciálnymi službami od „DNR“.

Myšlienka „anexie de facto“ Krymu bola v skutočnosti po prvý raz vyslovená vo vyhlásení tlačového hovorcu ruského prezidenta 24. augusta 1991. Potom, ako sa dozvedel o vyhlásení nezávislosti Ukrajiny, Pavel Voščanov okamžite nastolil „krymskú otázku“ – avšak táto téma, pripomenieme, nenašla žiadne pokračovanie v konaní ruského vedenia, hoci o územnej príslušnosti Krymu a Sevastopoľa sa naďalej diskutovalo na zasadnutiach Najvyššieho sovietu Ruska až do roku 1993?, keď ho Jeľcin rozohnal. Vývoj rusko-ukrajinských vzťahov sa vždy odvíjal v závislosti od dohody o Čiernomorskej flotile.

V roku 1991 v okolí Jeľcina prevážila iná téma – ak to chcete, náš by mal byť nie Krym ale celá Ukrajina. Vyhlásenie nezávislosti susednej zväzovej republiky, ako aj prehliadka deklarácií, ktorá nasledovala, bolo Borisom Jeľcinom vnímané ako príležitosť konečne sa zbaviť od oslabnutého súpera, Michaila Gorbačova. Dokonca ešte aj niekoľko dní pred ukrajinským referendom 1. decembra Jeľcin presvedčoval svoju poradkyňu Galinu Starovojtovovú, že Gorbačov zabráni oddeleniu Ukrajiny. A keď prišiel 1. december a Gorbačov sa obmedzený len dlhým interview pre ukrajinskú televíziu, Jeľcin pochopil, že prišla jeho hodina – a odletel do Minska rokovať s Leonidom Kravčukom a Stanislavom Šuškevičom o novej forme existencie zväzu, už bez Gorbačova

Asociačná dohoda EÚ s Ukrajinou, vnímaná ruskou vládou ako právna prekážka budúceho pohltenia našej krajiny a pripojenia celého jej územia k Ruskej federácii

To, čo pre Kravčuka a väčšinu jeho spoluobčanov bolo nástrojom rozvodu, Jeľcin a väčšine Rusov vnímali ako premenovaný štát: bol Sovietsky zväz a z neho sa stalo SNŠ. Nároky bývalých sovietskych republík na nezávislosť boli vnímané ako hlúpy vtip: pohrajú sa a pekne sa vrátia späť do stajne. S postupom času tak u Moskva dozrieval pocit klamstva, ktorého sa dopustili bývalí partneri – hoci je očividné, že Rusko len podvádzalo samo seba. Tak sa pomimo SNŠ sformovala ďalšia koncepcia – myšlienka viacrýchlostnej integrácie, zväzový štát Ruska a Bieloruska, Euroázijské hospodárske spoločenstvo, a nakoniec – Colná únia. Celé toto hnutie však malo jediné zameranie – zväzový štát s Moskvou ako hlavným mestom a ruským prezidentom ako panovníkom.

V Rusku sa už dávno rozhodli, že „rozdelenie štátu“ v roku 1991 bolo dôsledkom jeho výrazného oslabenia a sprisahania Západu – a keď krajina zosilnie, vráti svoje stratené územia. Je možné, že Kremeľ by nezačal konať práve teraz, ale počkal by na konečné zrútenie ekonomickej, vojenskej a politickej infraštruktúry susedných krajín – v skutočnosti sa práve tým zaoberali jeho vysoko postavení agenti v Ukrajine v poslednom období vlády Viktora Janukovyča. Asociačná dohoda EÚ s Ukrajinou, ktorú ruská vláda vníma ako právnu prekážku budúceho pohltenia celej krajiny a pripojenia celého jej územia k RF – spolu s Majdanom, ktorý sa kvalifikuje ako úspešné pokračovanie „toho istého“ spiknutia Západu, zameraného na rozkúskovanie „živého tela Ruska“ prinútili Vladimíra Putina zapojiť vojská.

Krym je v tomto zmysle vnímaný Kremľom ako „jasne“ ruské územie, odovzdané pod vládu mladším bratom len preto, že to bolo pohodlnejšie – a len na určitý čas, kým sa títo mladší bratia nevrátia domov. A keďže vzniklo nebezpečenstvo, že návrat „mladších bratov“ domov bude musieť prebehnúť po častiach – najprv Novorossija, potom Malorossija, a napokon všetko ostatné – Krym len vyčlenili z tohto procesu, aby z neho urobili vojenskú základňu zabezpečujúcu tento návrat. Putin – a väčšina jeho poddaných – je absolútne presvedčený, že nikto a nikde – vrátane Ukrajiny – nemôže mať pochybnosti o práve Ruska zobrať si Krym, a tí, čo tvrdia niečo iné, sú len podplatení americkým ministerstvom zahraničia. To, že Krym bol posledných 23 rokov súčasťou Ukrajiny, neznamenalo, že Rusko súhlasilo s jeho „de facto anexiou“ – samotné Rusko sa len pripravovalo na „de facto anexiu“ zvyšku územia Ukrajiny. A práve toto Sergej Naryškin nedopovedal – ale nie preto, že by to skrýval. Skôr preto, že si je úplne istý, že všetci naokolo nemôžu mať pochybnosti o tom, že Ukrajina – to je tiež Rusko a že skôr alebo neskôr sa „vráti domov“, aj keď na to bude potrebné zrovnať so zemou jej mestá a dediny. A tých, ktorí argumentujú inak, tých jednoducho platí americké ministerstva zahraničia.

Vitalij Portnikov novinár

Prevzaté z: http://www.liga.net/opinion/204809_vernite-nam-vsyu-ukrainu-chto-nedogovarivaet-naryshkin.htm?utm_source=newsliganet&utm_medium=site&utm_term=top_block&utm_campaign=usability