Voda voda, kam potečieš ?

Stali sme sa svedkami pokusu ministra  životného prostredia pána  Ing. Peter  Žigu, PhD., rozhodovať a sprivatizovať  zásoby pitnej vody na Slovensku.  Dialo sa to však podivuhodným spôsobom a to snahou dať moc ministerstvu, resp.  oddeleniu na ministerstve, ktoré bude udeľovať licencie na odber spomínanej  vody firmám, ktoré splnia podmienky na ich udelenie. Tento spôsob rozhodovania by však priniesol v konečnom dôsledku „utajenosť“ rozhodovania, ďalšiu korupciu na úradoch a ministerstve. V parlamente, kde  sa táto novela vodného zákona prerokovávala, sa  však zdvihla vlna nevôle, hlavne medzi opozičnými poslancami. Voda patrí občanom a  právo na vodu, je základným ľudským právom garantovaným v článku 44  a článku 4 Ústavy Slovenskej republiky.  Časť poslancov bránila hrdosť národa, časť poukazovala na nezmysel takéhoto riešenia, a zvyšná časť  by navrhla iné riešenie. Zdvihla sa vlna protestov, ktoré sa „zhmotnili“ do podanej petície občanov, ktorí v konečnom dôsledku nesúhlasili a dali svoj podpis pod dokument, ktorý žiadal schváliť podmienky ktoré neumožňujú predávať, vyvážať, prepravovať alebo prevážať vodu z územia Slovenska bez súhlasu občanov.  Existuje podozrenie, že s návrhom od ministra Žiga, by mohlo dôjsť k nepodstatnému drancovaniu nášho „slovenského zlata“. Na druhej strane však Slovensko vlastní v tejto dobe dostatok zdrojov pitnej vody, ktorá sa nevyužíva. Počas hľadania riešenia na tému čo s vodou, hovorca ministerstva životného prostredia Mgr. Maroš Stano povedal:  „Vláda SR a MŽP SR zadefinovali vodu ako strategickú surovinu a vyvíjajú maximálne úsilie na zvýšenie jej ochrany“. Ďalej upozornil na skutočnosť že „politiku Európskej únie v oblasti vodného hospodárstve upravuje rámcová Smernica o vode 2000/60/ES, ktorá okrem iného deklaruje, že voda nie je komerčný výrobok ako iné výrobky, ale skôr dedičstvo, ktoré treba chrániť, brániť a nakladať s ním ako takým“. S týmto sa dá len a len súhlasiť. Keď sa pozrieme na prvý návrh, tak to by bol riadny podraz na občana.  Pevne verím že do budúcnosti príde ministerstvo s iným návrhom a nebude sa držať stratégie „urazeného malého chlapca“ s názorom, keď sa to nedalo prvým návrhom, tak to vláda navrhne inak. Inak znamená ochrániť vodu v ústave Slovenskej republiky. Chrániť ju ústavou ale dať tam podmienky vývozu. Dostali sme sa do stavu, kedy je ale aj nie je naša voda chránená.  Žiaľ, buď to myslia vážne alebo sa začína veľké divadlo na občana. Konšpirovať môžeme dovtedy, kým sa nevytvoria adekvátne podmienky a riešenia. Na záver si dovolím pár argumentov, ktoré čerpám od istej slovenskej vodárenskej spoločnosti. Kapacita jej vodných zdrojov je 146,7 m3/s, momentálne sa využíva 7,2% t.j.10,6 m3/s. Podľa WHO – svetovej zdravotníckej organizácie je na zabezpečenie zdravia obyvateľstva potrebných 50 – 100 l vody na osobu/deň. Pri porovnaní  spotreby vody vo svete zistíme, že  v USA je priemerná spotreba 575l/os/deň, na Slovensku je to  66l /os/deň a najmenšia spotreba, je v subsaharskej oblasti a to 10 – 20l/os/deň. Keď si zoberieme  ročné spotreby, merané na obyvateľa z minulých rokov, môžeme konštatovať, že spotreba vody má skôr výrazne klesajúci trend. Preto otázka, kam potečie naša voda v budúcnosti, je opodstatnená.