Vďaka Bohu za Islamský štát!

Keď sa v minulosti predstavitelia moslimov žijúcich na Slovensku mali vyjadriť k tomu, prečo je vo väčšine islamských krajín toľko biedy, neslobody a utrpenia, jednou z odpovedí bolo, že žiadna z takzvaných islamských krajín v skutočnosti nie je naozaj islamskou. Že v týchto krajinách síce žijú moslimovia, ale ich charakter je determinovaný sekulárnymi nedemokratickými vládami, ktoré sú pri moci z vôle a vďaka podpore Západu, a ktoré pozitívny vplyv islamu na spoločnosť potláčajú. A teda že je to práve vplyv diktátorov podporovaných Američanmi, ktorý môže za celkový úpadok a mizériu ľudí v islamských krajinách, a vôbec nie ideológia islamu.

Až doteraz sa s touto tézou ťažko polemizovalo. Veď v skutku takí Hussain, Kaddáfí či Mubarak mali totalitné spôsoby a krv na rukách, a skončili ako si zaslúžili. No vo svetle dôsledkov takzvanej Arabskej jari či najnovších udalostí v Iraku začína byť celkom zrejmé, prečo sa v istom čase aj tešili podpore Západu. Sekulárni diktátori vládli v moslimských krajinách tvrdou rukou a tolerovali sme im to, pretože alternatíva bola a je ešte horšia. A jasne to vidieť už aj na príklade Egypta či Líbie, kde po páde tyranov neprišla demokracia, ale naopak snaha o ešte tvrdšiu formu diktatúry, tentokrát islamskej. Ale rukolapný dôkaz toho, čo to v skutočnosti znamená, keď sa riadenia spoločnosti naplno chopí islam, prišiel až nedávno. Prosím všetky jeho obete o odpustenie, ale nedá mi nezvolať: Vďaka Bohu za Islamský štát! Konečne tu máme príklad, ako funguje krajina, ktorá je naozaj islamská. Krajina, v ktorej žiadne sekulárne elity nemajú ani ten najmenší vplyv a tak kryštálovo čistej vláde islamu nemôže nič stáť v ceste. Máme konečne príklad, na ktorom môžeme študovať islam v jeho plnej nahote.

Čo vidíme, nie je vôbec prekvapením. Ak si prečítame životopis zakladateľa islamu proroka Mohameda, môžeme si všimnúť isté paralely medzi tým,  čo sa momentálne deje na území ovládanom IS a vývojom v čase života proroka Mohameda v období, keď prví moslimovia získali v Arábii vojenskú prevahu. Keď vidíme masové popravy zajatcov, akoby z oka vypadli vyvraždeniu mužov židovského kmeňa Banu Kurajza, ktorých prví moslimovia zmasakrovali v Medine. Keď počujeme o sexuálnom zotročovaní žien, spomenieme si na Safíju, jednu zo žien proroka Mohameda, ktorú získal ako vojnovú korisť po tom, čo jeho ľudia zabili jej otca, bratov i manžela.  Keď sa dozvedáme o tom, ako IS získava financie z prepadávania bánk, rabovania, lúpenia a zo zdanenia nemoslimského obyvateľstva, naskytá sa hneď paralela s prepadávaním karaván, čo bol v podstate jediný zdroj rastúceho bohatstva prvých moslimov.

Na príklade Islamského štátu tiež možno jasne vidieť, že islam nerovná sa terorizmus. Teroristické akcie sú len jedným z prostriedkov, ako môžu moslimovia bojovať proti neveriacim a šíriť islam, no v prípade, že nadobudnú väčšiu vojenskú silu, ich akcie môžu nadobudnúť charakter regulárnej vojny. Tak to bolo v prípade prvých moslimov v Mohamedových časoch, keď spočiatku neveľká hŕstka nasledovníkov tézy o jedinom Bohu, ktorého treba vo všetkom poslúchať postupne naberala na sile, bohatla vďaka lúpežiam, koristi z prepadávaných karaván a zdaneniu nemoslimského obyvateľstva, až napokon Mohamed s veľkou armádou vyrazil na Mekku, ktorej obyvatelia ju radšej vydali moslimom bez boja. Niečo podobné vidíme aj dnes, keď vojaci irackej armády v strachu pred presilou a odhodlanosťou bojovníkov Islamského štátu radšej utekajú, než by mali bojovať.

Armáda Islamského štátu je početnejšia a má v mnohých aspektoch lepšiu výzbroj a vyšší rozpočet ako Ozbrojené sily Slovenskej republiky. Možno v takomto prípade ešte vôbec hovoriť o terorizme? Určite nie, Al Bagdádí vedie regulárnu vojnu a jasným cieľom, ktorý sa opakuje už od dôb vzniku islamu – podriadiť celý svet Alahovi. Má to svoju logiku, podľa islamu totiž celý svet a úplne všetko patrí Alahovi, a je teda nevhodné, aby existovali časti sveta ovládané nemoslimami. Dočasne sa svet síce môže deliť na Dar al Islam (Dom islamu) a Dar al Harb (Dom vojny), ale tento stav nemôže trvať večne, a Alah predsa svojim ľuďom sľúbil víťazstvo.

Islamský štát zatiaľ aspoň papierovo stojí proti vojenskej presile okolitých štátov a americké bombardovanie je „na spadnutie.“ No Al Bagdádí verí v úspech svojej misie, pretože verí, že na svojej strane má tú najvyššiu autoritu – samotného Alaha. Rovnako ako prví moslimovia v Mohamedových časoch, nemá obavy z presily protivníkov, v tom čase bohatého klanu Kurajšovcov, ovládajúceho Mekku, dnes trebárs Američanov, pretože kto bojuje na strane Boha, ten jednoducho nemôže nezvíťaziť.

Či je jeho predpoklad správny, zatiaľ nie je isté. Všetko závisí od toho, ako sa k veci postavia moslimovia po celom svete. Bagdádí im už adresoval výzvu, aby sa podriadili novému kalifátu. Aká bude reakcia? Postavia sa moslimovia Bagdádímu na odpor? Podporia ho? Kto sa postavil na odpor Mohamedovi, bol zabitý, rovnako je to zatiaľ aj s nepriateľmi Bagdádího. Tomu sa zatiaľ darí napĺňať prikázanie Koránu „bojujte proti neveriacim, až kým nebude všetko náboženstvo patriť Alahovi“ (2:193). Zvíťazí rozum, či viera? Misky váh sa môžu nakloniť na ktorúkoľvek stranu a ak Islamský štát nebude dostatočne rýchlo rozprášený, môže prísť čas, že sa nebudeme stačiť čudovať.