Úvod k eseji a esej emeritného pápeža Benedikta

Uverejnená bola v Catholic News Agency a National Catholic Register, zmieňujú ju aj Hlavné správy. Prečítal som, zdroje uvádzam tak, ako som „kúpil“ v možnosti pre (ne)angličtinárov odkazujem na prekladač Google
https://www.catholicnewsagency.com/news/full-text-of-benedict-xvi-the-church-and-the-scandal-of-sexual-abuse-59639

Objem textu je daný mojím článkom ako úvodom k následne vloženému a vecne, pragmaticky skrátenému voľnému prekladu eseje emeritného pápeža Benedikta.
Boh dal svetu ľudí. Ako muža a ženu ich Boh stvoril. Dal im sex ako nástroj spojenia a zmierenia ich pohlavia a rodu, ako silu pre ich úplnosť jednoty muža a ženy a naplnenie ich telesnej, duševnej a duchovnej lásky.
V mužovi je kus elementa ženy a naopak. Sex je vyvrcholením vzťahu mužského a ženského elementa v párovom spolužití, ako najvyššia forma lásky dvoch ľudí opačného pohlavia a rodu, najvyššia a najintímnejšia súčasť „Miluj blížnych ako seba.“ Zakladá ich rovnosť v párovom súžití a v ostatnom živote, rešpektujúc odlišnosti oboch pohlaví a rodov, aj v osvetí a súžití s ostatnými ľudskými bytosťami a osobami, v ich blízkom alebo širšom či vzdialenom okolí, prostriedkami osobnej alebo inej, modernými technológiami umožnenej komunikácie…
Najvyššou odmenou za sex zo zamilovanosti, lásky a Lásky, je biologické pokrvné potomstvo manželov. Je „tajuplným“ ale aj vedecky úžasným aktom pohlavného spojenia, počatia, pôrodu a v jeho cieľovom dôsledku, rozmnoženia a trvalo udržiavaného pokračovania života ľudského druhu a rodu alebo po meči alebo po praslici.
Inej prirodzenej možnosti niet, ostatok sú neprirodzené a umelé náhrady, aj včítane umelého, skúmavkového alebo surogátneho tehotenstva a materstva (dnes popri potratoch zakladá ďalší, zatiaľ polo legálny, právne neošetrený ale úžasný biznis, založený na zmluve objednávateľ-náhradná matka; ale tam už nie je právne vákuum, cudzie dieťa podlieha zákonu (adopcie, osvojenie).
Sex mimo manželstvo a iné formy sexu má Boh za hriech proti Božiemu zámeru s ľudstvom; má ich za smilstvo. Nemá ho za taký ale svetská liberálna západná demokratická civilizácia a kultúra, ktorá sa skrz naskrz „oslobodzuje“ od svojich základov, postavených na judo-kresťanskej kultúre, ľudskej svetskej a kresťanskej etike, morálke a mravnosti.

https://www.hlavnespravy.sk/muz-zistil-ze-cirkev-mala-pravdu-s-predmanzelskym-sexom-moja-manzelka-mala-pred-svadbou-30-partnerov-niektori-su-kamarati-citim-hnev/1726476
Ak sex mimo manželstvo má za smilstvo aj islam, odpoveď sekulárnej západnej civilizácie je naporúdzi: „Náboženstvá židov, kresťanov a moslimov sú stredoveké, obmedzujúce ľudské slobody a práva.“ Označenie mimomanželského sexu je dnes už „tmárstvo“ proti ľudským právam a slobodám. Otázka: Je sex základné ľudské právo? Odpoveď upravuje zákon o veku jeho prípustnosti s príslušenstvom.
Moderné európske hodnoty sú definované slobodou pohybu osôb, tovarov, služieb a kapitálu v priestore Schengenu, aj mimo neho, s vízami alebo bez nich, širokou slobodou a právami, ktoré pozná a upravuje upravuje zákon.
Náboženské práva a slobody sú vymedzené už VFR a Chartou základných práv a slobôd a Chartou práv EÚ, ako paralelnej prílohy Lisabonskej zmluvy o EÚ a nad jej plošný rámec nad dodržiavaním základných ľudských práv bdie Rada Európy a v nej združené aj nečlenské štáty EÚ, napríklad Nórsko a Ruská federácia.
Všetko má svoj pravý čas. Aj sex a manželstvo prichádzajú, a mali by, až v čase telesnej a mentálnej zrelosti muža a ženy.
Mali by ste vedieť, že manželstvo nie je súčasťou katalógu základných ľudských práv ale „len“ právo, ktoré zakladá a upravuje zákon.
Požiadavky dúhy na uznanie manželstiev aj pre páry rovnakého pohlavia sú také masívne, že sa zdá, akoby boli porušované ich základné ľudské práva, čo je lož! Pomery a práva osôb, žijúcich mimo manželstvo, možno upraviť aj inak, než otvorením ústavy a uznaním manželstiev párov rovnakého pohlavia ich zrovnoprávnením s manželstvom muža a ženy; nedochádza tu ani k žiadnej diskriminácii na báze „údajne“ odopretého práva na rovnaké zaobchádzanie; otvorením a úpravou občinskeho zákonníka možno upraviť aj vzťahy a práva všetkých dvojíc, žijúcich v spoločnej domácnosti, nielen rovnako pohlavných párov. Ale, to by nesmeli byť ONI, dúha a jej salámová metóda (príklad dnes, Česko). Ibaže, ááaach, deje sa krivda, preveľká krivda…
700 rokov po Kristovi a 6 tisíc rokov po židovskom a pred ním zoroastriánskom náboženstve, zrazu prišiel Allah poslal anjela a v jaskyni poveril spiaceho a svojho vyvoleného Mohameda, založením náboženstva islamu. Kto stvoril Allaha, ak pred ním žil židovský a židovsko-kresťanský Boh? Akým právom sa od toho času zrazu Allah stavia nie na roveň ale nad nad všetky skoršie už žijúce a dnešné náboženstvá sveta? Iba sa pýtam; odpoveď nie je u mňa.
Príchodom islamu prišlo aj manželstvo moslimov s maloletkami, počnúc druhou Mohamedovou manželskou Aíšou; vek jej prvého sexu s Mohamedom nie je presvedčivo ujasnený. Zdroj, ktorý uvádzam, udáva všeobecný vek a prvý sex arabských dievčat spravidla so staršími mužmi 9 rokov; zrejme po prvej menštruácii, teda aj schopnostim otehotnieť. Zaoberá sa hadísmi, čo sú skutky Mohameda (paralela a študijná príloha Korána). Vek prvého manželského sexu Aíše s Mohamedom, môže mať určujúcu hodnotu pre moslimských mužov a „vnútorné veci“ ich manželského alebo nemanželského sexu s maloletými. Zdroj sa zaoberá aj problematikou pojmu pedofília. Len orientačne (bez záruky korektnosti); istou oporou môžu byť aj skutky islamistov Daeš. Ako hadísy sa zrejme písť nebudú…
Tento odkaz ponúka aj polemiku okolo veku m a statusu Ježišovej matky, panny Márie:
https://wikiislam.net/wiki/Odpov%C4%9Bdi_na_apologetiku:_Mohamed_a_Ai%C5%A1a
Vek legálneho sexu európskych dievčat určuje zákon, pod 15 rokov je nelegálny. EÚ už v dohľadnej budúcnosti čaká nutná  negociácia islamského s európskym právom vo veciach veku pre manželstvo, zrejme bude veková hranica znížená z 18 na (?) rokov? Dnes o práve na takéto manželstvo rozhoduje súd.
Dievčatá okolo veku 9 rokov, s nástupom menštruácie sú už schopné otehotnieť. Sú ale telesne, mentálne a inak spôsobilé byť tieto „ženské“ deti aj zodpovednými matkami? Deti majú deti? Tiež neriešim. Iba poznámka: Pedofília nemá korene len v islame, ale najmä v deviácii, poruche sexuálnych preferencií pedofilov. Deti sa dajú ľahko „zbaliť“ a sú radodajné, ak sa s nimi vhodne a „správne“ sexuálne zaobchádza. Vedia aj mlčať. Ale ak z mlčania môžu mať zisk, aj vydierať; koľko dnes už z dospelých, duchovnými zneužitých sa ich dnes aj po rokoch, vyrojilo ako obetí zneužívania katolíckym duchovenstvom v nebiblickom celibáte? To si už ani ich zneužívatelia po rokoch, nemôžu pamätať. Idú po odškodnení, hrajú to na celoživotné traumy a pekné balíky peňazí. Koľko z nich klame, odpovede môže dať vyšetrovanie a dokazovanie. Neodhadnem, koľko z nich klame, podvádza a hrá to.
Deti a maličké detičky sú ale schopné sexuálnej rozkoše a orgazmov už ako kojence a batoľatá (potvrdili to výskumy Kinsey Institute v USA).
Predčasný sex s deťmi je pre maloleté deti ale nevhodný z biologického, anatomického, fyziologického a mentálneho aspektu a z pohľadu humánnej bioetiky a ľudskej etiky zdola aj zhora, svetskej aj nábožensko-kresťanskej. Islam neriešim; ten sa ale masívne tlačí do Európy a nastúpil svoj náboženský, ideologický a politický džihád; dožadujú sa ich islamského práva šaría a práva na uplatnenie ich halal a odmietnutie pre nich cudzieho haram.
Postoje k antikoncepcii á la: „Aby deti neboli ale dobre bolo“ prinášajú sexuálne nezriadeným a chvíľkovo spáreným mužom a ženám aj na „rýchlovky“ viac zlých následkov ako problémov so zdravými narodenými deťmi, ktoré krášlia náš ľudský svet ako jarné puky a kvety. Za totáča boli deti a mládež „držiteľkou rán“ našej socialistickej spoločnosti, na jej nenaplnenej ceste k komunizmu.
Okrajová poznámka: Francis Fukuyama vidí Koniec dejín v totálne slobodnej, liberálnej spoločnosti; Lenin mal sny a vízie v spoločnosti totálne beztriednej, komunistickej; obe ideológie treba s plným vedomím a svedomím uložiť do políc s utopistickou a voluntaristickou literatúrou. Lebo: Čo sa babe chcelo, sa jej aj snilo.“ Žiadnu takú spoločnosť budúcnosti jednoducho neumožní prirodzený ľudský faktor, ľudské ego a sebectvo bez svedomia, zodpovednosti a zmyslu pre mieru vecí…
Ak bude západná civilizácia stavať svoju trvalú udržateľnosť a blahobyt na cykloch od krízy a recesie k konjunktúre (oživenie a plný plyn až na podlahu); od 2008 uplynulo už viac ako desať rokov, len v záujme bezbrehej výroby, konzumu a ziskov, a len na hmotnom blahobyte, duchovne vyprázdnená, príde čas, keď nezvládne samú seba a buď sa „len“ zacyklí (zasekne) alebo skolabuje. Neriešim. Nie som ekonóm. A myslím si to aj v trvalom otváraní sa slobodám a právam. Ľudský faktor ich nikdy nebude mať dosť. Lebo nielen chlebom (mienim hmotu) a prázdnou „vodou“ je človek živý…
Blíži sa čas stretu ľudských práv a slobôd s ľudskými právami a slobodami, pretože tvrdeniu, že „moje práva a slobody končia tam, kde začínajú slobody a práva druhých“ ostane tesno a pritesno, bude zle. Konzumom prežratá západná civilizácia a kultúra začne požierať samú seba. To je jedno s posledných varovaní hoc bez odozvy. Lebo ľudské ego a ľudský faktor. O ekológii životného prostredia a klimatike planéty platí detto: Príprava civilizácie a práca na vlastnej apokalypse. Ten Boh, čo kedysi svetovú potopu, nebude musieť pohnúť ani prstom „ľavej zadnej nohy“. Príde sama. Vyrobíme si ju a potom „skonzumujeme“ aj s obalovým plastovým príslušenstvom…
No, a čože nám to ten „náš“ pápež František odkazuje k afére zneužívania maloletých, mladistvých a mníšok duchovnými? A však aj aký účel mali a majú ženské kláštory a rehole pre duchovných v nebiblickom katolíckom celibáte? Hmm…
To platí aj vo vzťahu k „slobode potratov“ nie do 12. týždňa, ale vôbec, sú založené na klamstve, že „ženské telo je vlastníctvom ženy“. Pravda aj v opore o definíciu ľudskej bytosti ako osoby: V lone ženy sa vyvíja ľudská bytosť a tá sa mení sa na to, čo po jej narodení definujeme ako ľudská osoba): Majetkom ženy je teda len jej prázdna maternica, počatý plod ani narodené dieťa nie je ničím vlastníctvom, čo dokladá aj Dohovor o právach dieťaťa; tento odsek je kľúčom k úprave platného potratového zákona; jeho ignoranciou a uprednostnením pseudo a domnelých, neexistujúcich práv tehotnej ženy, dochádza aj zavinením zákonodarného zboru k porušovaniu Charty práv, Charty práv ľudského plodu a dieťaťa, a základných ľudských práv a kľúčového práva:
1. Ľudská bytosť (hoc ešte nie osoba) má právo na život od počatia po prirodzenú smrť.
2. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.
Ako sa k tomu má dikcia platného potratového zákona? A liberáli „slobody ženy“ idú ešte ďalej: Potratové trendy pseudo „ľudsko-právne“ aktivisticky siahajú dokonca aj po práve a zákone pre až neobmedzený potrat po celú dobu tehotenstva. Takto sa „evolučne“ vyvíja európska civilizácia a kultúra v západnom civilizačnom, kultúrnom, židovsko-kresťanskom okruhu…
Autochtónnymi obyvateľmi a európskymi tradicionalistami zvanými škaredo „konzervatívci“ je manželstvo definované stále a výlučne len ako jedinečný, zvláštny a neopakovateľný zväzok jedinečných, zvláštnych a neopakovateľných ľudských bytostí a osôb muža a ženy, prednostne za účelom založenia jednej, jedinej, jedinečnej, zvláštnej a neopakovateľnej hoc rozvetvenej aj viac generačnej rodiny a jediného, zvláštneho a neopakovateľného aj viac generačného rodu s deťmi, ich potomkami potomkov, so starými rodičmi a prarodičmi v ich opatere. Cestou rodovej genealógie (rodopis, rodostrom) až k údajným prvým ľuďom,  Adamovi a Eve…
Opakované manželstvá, pripomínajúce trhací kalendár, inštitút svetského a cirkevného manželstva a sobáša dehonestujú v jeho svetskej aj svätej hodnote a význame; po rozvode prvého manželstva má každé ďalšie manželstvo kresťanstvo všeobecne za smilstvo; cirkevný kánon pozná výnimky, sú to vdovstvo a neplatný cirkevný sobáš (rozluku manželstva rieši cirkevný súd).
Rozvedené manželstvá sobášené aj pred Bohom ostávajú pred Bohom manželstvami, lebo: „Čo Boh spojil, človek nerozlučuj!“ Svoje „kresťanské“ vedomie a svedomie zanechávajú pred dverami a na rohožke ďalších manželstiev. Tam, kdesi vonku, ostávajú aj veci okolo príjmu eucharistie. Učenie kresťanskej cirkvi, jej kánon a právo nie sú „na hlavu“. Majú korene a zázemie v svetskej aj kresťanskej antropológii.
V ľudsko-právnom priestore Európy, takzvané „tiež manželstvo“ párov rovnakého pohlavia s príslušenstvom a jeho vedľajšími „produktmi“ ako rovnocenný pendant manželstva muža a ženy, z pohľadu kresťanskej sociálnej filozofie, etiky a antropológie, nemá vôbec čo hľadať; je pochybné už aj z pohľadu svetskej filozofie človeka a antropológie.
Neomarxistická sociálna filozofia a ľavicová liberálna ideológia je falošnou hrou so slovíčkami, ktorá sa vydáva za korektnú sociálnu filozofiu; je rovnako podvodom na ľudskom poznaní a pravde ako súčasný post neodarwinizmus, ktorý je základom sociálnej a kultúrnej evolúcie a revolúcie neomarxistov novej, progresívnej ľavice.
Liberalizácia (uvoľnenie sexuality a jej rozrôznenie) prišlo k nám z USA po našom „otvorení sa svetu“ prevzatím a memetickou infekciou sociálnej filozofie a ideológií novej, progresívnej ľavice liberálnych neomarxistov; aj na Slovensku postupne preberá politickú moc (prvé sú výsledky voľby slovenskej hlavy štátu). Zuzana Čaputová má podporu samo nazvaného tzv. „slobodného liberálno-demokratického sveta“ najmä z USA (aj Soros! Neklamme, že nie!). Nimi trvale a štedro dotovaný mimovládny sektor (USAID) a s nimi kolaborujúce „Šimečkovské“ krídlo takzvaného „liberálneho mainstreamu“ (vlajkovou loďou je Denník N) má už svoje aj inde osvedčené manipulačné manuály a vedia ako na to; ich cieľovou skupinou sú deti a mládež, presne ako v USA v 60-tych rokoch (sociálna a kultúrna revolúcia neomarxistov).
Ide o rozsiahlu memetickú pandémiu, porovnatenú s ebolou či osýpkami, relativizačno-deštruktívnu sociálnu a kultúrnu revolúciu aj východnej časti západného transatlantického sveta, podporovanú liberálno-demokratickým, dnes opozičným krídlom kongresu USA na osi demokrati-republikáni (jej zdrojom bola éra Clintona a Obamu, predtým Kenedyovský americký, najmä anti rasistický slobodný svet). Priam sa zdá, že Trump bojuje s veternými mlynmi.
V nasledovnom texte ponúkam zopár poznámok k hore vloženej 16-stranovej eseji emeritného pápeža Benedikta XVI. Jeho, ako ochrancu náuky a viery, pred šiestimi rokmi sa presunuvšieho vzdaním sa mandátu riadne zvoleného pápeža a dôvod, pre ktorý sa stiahol do ústrania, ako zdravotný plus vek, som nemal za ten pravý dôvod. Ním bolo čosi iné, čo sa v ostatnom čase potvrdilo. Je to vnútorná kríza katolicizmu, poznačená liberálnou revolúciou západnej civilizácie a kultúry. Podstatné je že je stále v plnej, najmä mentálnej sile, psychickej, vôľovej, rozumovej a intelektovej, duchovnej, kondícii.
V dňoch 21. až 24. februára 2019 sa na osobné pozvanie pápeža Františka stretli prezidenti svetových biskupských konferencií vo Vatikáne, aby diskutovali o súčasnej celosvetovej kríze viery a Cirkvi, po sérii šokujúcich odhalení masívneho sexuálneho zneužívania neplnoletých katolíckym duchovenstvom.
http://www.ncregister.com/daily-news/the-church-and-the-scandal-of-sexual-abuse
Benedikt poukazuje na veľmi vážne zdrojové udalosti obdobia 60-80 rokov, najmä v prostredí vtedy nastupujúceho liberalizmu v USA, kedy sa v dôsledku masívnej kampane neomarxistov a manipuláciou najmä študujúcej mládeže, ostatná sa pridala, aj ako ekonomicky strádajúca sociálna vrstva, čo bolo pridané ako ďalší dôvod pre sociálny protest a vzopretie sa systému, úplne rozpadol systém noriem a normality v chápaní a vnímaní sexuality. Vznikla nová normalita, otvárajúca slobodu sexu všetkými, dovtedy ohraničenými smermi.
Etika a morálka sa stala relatívnou, určenou prostriedkami na dosiahnutie „svätého cieľa“. Ním sa stal sekulárny cieľ. Prestalo existovať všetko, čo malo predstavovať absolútne dobro, len dobro relatívne lepšie, a to isté sa dotklo absolútneho zla, došlo v porovnaní s daným stavom k totálnej relativizácii paradigiem, vzorov a vzorcov správania, etiky, morálky, mravnosti a hodnôt; v možnosti ostalo len to relatívne lepšie, alebo horšie, podmienené momentmi, situačne a okolnosťami.
Namiesto podpory tradičnej rodiny, založenej manželstvom muža a ženy, došlo k masívnej sexuálnej revolúcii nie posilnením výchovy detí a mládeže k jedinému zodpovednému a monogamnému manželstvu a plánovanému rodičovstvu s príslušenstvom etiky a mravnosti ako aj sexuálneho zdravia, ale otvorením celého, úplne obrazne aj reálne nahého sexu aj s názorne predvádzanými obrazovými a filmovými ukážkami. A nastúpil syndróm HIV a AIDS.
Takzvaná liberálna, otvorená a transparentná demokracia sa prezentovala aj v nie už rodinnej a rodičovskej výchove a vzdelávaní, ale, všetko, čo predtým nebolo verejne sprístupnené, ako „tmárske spoločenské tabu“ vrátane sexuálneho styku, bolo použité a využité na účely vzdelávania k otvorenej a slobodnej sexualite a sexuálneho života neplnoletých, ako ich príprava na ich praktický sexuálny život.
Nastal boom sexuálnej slobody bez predsudkov, až sa z toho mládeži „slobodou“ hlava točila…
S ním nastúpilo známe a svetovo virálne hnutie „lásky“ a prírody, Hipies. A udial sa hudobný festival Woodstock.
Podobné účinky nástupu otvoreného a slobodného sexu vo výchove a vzdelávaní v predmete sexuálna výchova, ktorú vtedy vlády a ich ministerstvá školstva považovali za potrebné, boli dosiahnuté rakúskym „Sexkofferom“ vydaným rakúskou vládou (Kontroverzný „kufrík“ materiálov sexuálnej výchovy, používaných v rakúskych školách koncom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia); porovnateľné s podobným kufrom „ľahko ovládateľných hudobných nástrojov“ z dielne nemeckého skladateľa Karla Orffa, autora mimo iné Carmina Burana, známeho ako Orffov Schulwerk pre oblasť hudobnej výchovy. Prenosný, všade použiteľný. Učitelia hudobnej výchovy vedia, o čom je reč (sedemdsiate roky).
Nastal boom a legalizácia aj verejnej filmovej pornografie. Medzi slobodami, o ktoré sa usilovala revolúcia z roku 1968, bola táto všestranná sexuálna sloboda, ktorá už nepripúšťala žiadne normy a zábrany. Prestala byť tabu aj homosexualita a jej varianty. Zmäkli aj normy mužskej aj ženskej pedofílie, prestali byť tabu.
Až do Druhého vatikánskeho koncilu bola katolícka morálna teológia do veľkej miery založená na prirodzenom práve, zatiaľ čo Sväté písmo bolo citované len pre pozadie alebo odôvodnenie. V boji Rady o nové chápanie Zjavenia bola možnosť prirodzeného práva do značnej miery opustená a bola požadovaná etická a morálna teológia, založená výlučne na Biblii. Tá sa totiž má viac a tesnejšie k pozitívnemu právu, ktoré pozná len áno-nie, a nepozná nič medzi tým; stanovuje kritickú hranicu pre ľudstvo správneho a nesprávneho, dobrého a zlého, prospešného a škodlivého…
Konflikt medzi prirodzeným a pozitívnym katolíckym kánonickým právom v dôsledku svetskej liberálnej revolúcie sa dnes od konca predošlého cirkevného katolíckeho milénia rozvinul aj vo vnútri Vatikánu, a osobne sa dotkol aj s ním nesúhlasiaceho pápeža Benedikta; a v tom vidím jeho pravý dôvod „stiahnutia sa“ do úzadia.
Paralalene je spochybňovaná aj kľúčovo magisterská úloha cirkvi vo veciach definície etiky, morálky a mravnosti. Tí, ktorí popierajú Cirkev a jej konečnú učiteľskú spôsobilosť v tejto oblasti, ju nútia, aby mlčala presne tam, kde je v stávke hranica medzi pravdou a lžami. Dotklo sa to aj Slovenska.
Na protest slovenských „liberálov“ bola cirkev vládou odstrihnutá aj od účasti na pripomienkovom konaní svetskej legislatívy vo veciach etiky morálky a mravnosti zákonov vo vzťahu k svetskej a kresťanskej antropológii, pod zámienkou pokračujúceho oddelenia cirkví od štátu.
S výnimkou rodovej ideológie (údajné porušované práva dúhy a s nimi aj Istanbulský dohovor s príslušenstvom a konzekvenciami).
Nezávisle od tejto otázky sa v mnohých kruhoch morálnej teológie vysvetlila hypotéza, že Cirkev nemá a nemôže mať svoju vlastnú morálku. Ale tá je odvodená od kresťanskej viery učenia. Kresťanstvo bolo od počiatku opísané slovom hodós (gréčtina pre cestu, v Novom zákone často používané v zmysle cesty pokroku).
Priamo citujem: „Viera je cesta a spôsob života. V starej Cirkvi bol katechumenát vytvorený ako biotop proti stále viac demoralizovanej kultúre, v ktorej sa praktizovali charakteristické a nové aspekty kresťanského spôsobu života a zároveň chránili pred spoločným spôsobom života. Myslím si, že aj dnes je potrebné niečo ako katechumenálne komunity, aby sa kresťanský život mohol presadzovať vlastným spôsobom.“
Kresťanstvo je najslobodnejšie a nejdemokratickejšie svetové náboženstvo, aké kedy poznalo ľudstvo, najpokrokovejšie, v plnom význame pojmu pokrok. Dlho, už skôr, než od 60-tych rokov, pripravovaný a pokračujúci proces rozpustenia kresťanskej koncepcie morálky a magistéria cirkvi, bol poznačený nebývalým radikalizmom až v šesťdesiatych rokoch. Bol to neomarxistický post marxisticko-leninistický výstrel z Aurory (metafora). A začal sa útok na „zimný“ („konzervatívny“) palác.
V rôznych seminároch vznikli homosexuálne skupiny, ktoré konali viac menej otvorene modernisticko-liberálne a tak výrazne zmenili klímu v seminároch. V jednom seminári v južnom Nemecku, žili (obcovali spolu) kandidáti na kňazstvo s kandidátmi pre laickú časť cirkvi (Pastoralreferent). Seminaristi a pastorálni špecialisti jedli spoločne, ženatí medzi laikmi, niekedy sprevádzaní ich manželkami a deťmi, a príležitostne aj ich priateľky. Podnebie v tomto seminári tak nemohlo podporiť dobrú prípravu na kňazské povolanie. Svätá stolica vedela o takýchto problémoch bez toho, aby bola presne informovaná. Ako prvý krok sa v USA usporiadalo apoštolské navštevovanie seminárov. V mnohých častiach Cirkvi sa koncilové postoje chápali tak, že znamenali až kritický alebo negatívny postoj k doterajšej tradícii, ktorá sa teraz mala nahradiť novým, radikálne otvoreným vzťahom so svetom. Biskup, ktorý predtým bol seminárnym rektorom, zariadil, aby seminaristi boli vystavení pornografickým filmom, údajne s úmyslom, aby boli tak „dobre odolní“ voči správaniu, ktoré je v rozpore s vierou a náukou viery. Boli tam, nielen v Spojených štátoch amerických, biskupi, ktorí odmietli katolícku tradíciu ako celok a snažili sa priniesť v ich diecézach akýsi nový, moderný, liberálny „katolicizmus“. V niekoľkých seminároch boli študenti chytení čítaním mojich kníh (píše v eseji Benedikt) považovaných za nevhodné pre budúce kňazstvo. Benedikt píše: „Moje knihy boli skryté, ako zlá literatúra, a čítali sa len pod stolom.“
Ďalej ten teológ píše: „Ako si spomínam, otázka pedofílie sa nestala akútnou až do druhej polovice 80. rokov. Medzičasom sa už stala verejnou záležitosťou v USA, takže biskupi v Ríme hľadali pomoc, pretože kánonické právo, ako je napísané v novom kódexe z roku 1983, nepostačovalo na prijatie potrebných opatrení.“ Do veci vstúpilo svetské právo.
Vo svetle stupnice pedofilného pochybenia sa objavilo aj Ježišovo slovo, ktoré hovorí: „Ktokoľvek, kto by pohoršil mojich maličkých, bolo by pre neho lepšie, keby mu okolo krku uviazali mlynský kameň a vrhli ho s ním do mora.“ Marek 9:42. Až za také závažné je pedofilné zlyhanie vo vzťahu nielen k správaniu laikov ale aj svetle kresťanskej etiky, morálky a mravnosti, tobôž klerikmi.
Kongregácia duchovenstva dnes v zásade zodpovedá za riešenie trestných činov spáchaných kňazmi. Keďže však v tom čase vo veľkej miere dominovala situácia garanta „súhlasil som s pápežom Jánom Pavlom II“, píše v eseji emeritný pápež Benedikt, že je vhodné prideliť kompetencie pre tieto trestné činy Kongregácii pre náuku viery pod názvom Delicta maiora contra fidem.
Toto usporiadanie tiež umožnilo uložiť maximálny trest, teda, vyhostenie z duchovenstva, ktoré nemohlo byť uložené podľa iných (svetských) právnych predpisov. Benedikt tým mieni oddelenie cirkevného od svetského práva, ktoré, samozrejme, rieši pedofilného páchateľa podľa platného svetského práva.
Cirkevné právo teda pozná aj svoj pojem trestného cirkevného práva. Až po automatické odovzdanie vinníka svetskej moci.
Emeritný pápež zmienil rozprávanie jednej z pedofilných obetí, a je to obludné: „Keď ma položil na oltár a odhalil sa, vravel, že toto je moje telo, ktoré sa ti odovzdáva“. Zneužívajúci kňaz sa sám prirovnal k eucharistii. Tá žena už dnes nemôže počuť slová zasvätenia bez toho, aby znovu zažila a prežila všetku tú strašnú úzkosť z jej pohlavného zneužívania.
Problém je ale aj, že katolícka cirkev je dnes považovaná až za politický aparát. Hovorí sa o ňom takmer výlučne v politických kategóriách, a to platí aj pre biskupov, ktorí svoju koncepciu cirkvi budúcnosti formulujú takmer výlučne z politického hľadiska. Kríza, ktorá je ale spôsobená aj mnohými prípadmi administratívneho zneužívania, nás vyzýva, aby sme Cirkev považovali za niečo, čo je takmer neprijateľné, čo teraz musíme vziať do vlastných rúk a prepracovať. Samotná Cirkev v tomto stave však už taká, aká je, nemôže predstavovať nádej. Potrebuje sebareflexiu (rovnako ako aj „slávna“ sekulárna Európska únia).
Esej emeritného pápeža bola publikovaná súčasne v nemčine v Klerusblatte, v taliančine v Corriere della Sera a v angličtine v katolíckej tlačovej agentúre a v Národnom katolíckom registri.
Konštatujem frontálny nástup lživých liberálnych ideológií zľava aj sprava, a označujem ich za proto a neo liberálno-fašistické. Proti kresťanstvu, pravde, pravej láske a Láske, viere a nádeji.
Máme za sebou prezidentské, v máji pokračujte euro a o rok parlamentnými voľbami.
Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan