Úvahy o školstve a vzdelávaní pod tlakom multikulti

Vláda Smeru prijala zákon, kde namiesto garantovania prostriedkov na zlepšenie šancí minorít, namiesto vytvárania prostredia, kde pomôžeme minoritám dotiahnuť sa na „lepších“, budeme umelo znižovať nároky na školách a v zamestnaní, aby aj príslušníci presne definovej rasy, etnika „mali“ šancu. Je to od základu úplne zlé, zlé, zlé. Zákon len pre jednu skupinu obyvateľstva, ako je definovaný nerieši problémy tejto skupiny. Ak zákon umožňuje prihladať na príslušnosť k rase, etniku, minorite, predpokladá latentný rasizmus. To chceme?

.

Nebezpečenstvo znižovanie úrovne nárokov

Je potrebné zvyšovať intenzitu výchovy detí zo sociálne vylúčených spoločenstiev (z osád) a venovať ďalšie značné prostriedky na túto výchovu? Tvrdím že áno.

Dôvod je jednoduchý, lebo je to lacnejšie vychovať relatívne vzdelaného a kultúrneho človeka s prispením štátu ako keby mal štát cely život živiť nevzdelaného a sociálne nekompatibilného človeka…

Vieme dobre, že tieto spoločenstvá nedokážu dať deťom žiadne základy a tak nedokončia ani základnú školu. Nie kvôli tomu, že by boli hlúpe, ale kvôli zanedbaniu výchovy a nedostatku vzorov.

Chcel by som vedieť či namiesto oslavných ód na zvýšenie podielu minorít na školách, úradoch a v rôznych profesiách niekto študoval aj dynamiku úrovne a kvality vzdelávania… Známy príklad je Nemecko, kde nenápadný proces „affirmative action“ pre tureckú menšinu a nivelizácia úrovne vzdelávania „aby preboha aspoň strednú školu ukončili“ degradoval kvalitu výuky celého základného a stredného školstva. Nakoniec sú známe aj výroky černochov, ktorí proti politike „vyrovnávanie šanci za každú cenu“ protestujú, pretože je to opäť o rase, o predpoklade, že príslušníci rasy sú automaticky menejcenní.

Sám za seba som proti, diskriminácia väčšiny diskrimináciou ostane aj keď ju nazveme honosne pozitívnou. Áno, som za to, aby dostali SVS (sociálne vylúčené spoločenstvá) zvýšenú pomoc vo forme predškolskej výchovy, asistentiek/tov, zvýšenej starostlivosti apod. z dôvodu pragmatického – je lacnejšie sa im venovať v mladosti, vykresať z nich niečo pozitívne ako živiť ich 80 rokov. Ale som proti tomu aby sa pri vstupe do škôl, či do zamestnania znižovali nároky len kvôli príslušnosti k nejakej skupine, zadávali kvóty a povinné percentá. Je to cesta do pekla.

Už aj tak majú naše školy a profesie mizernú úroveň. Ďakujem pekne za lekára, ktorý MUSEL vyštudovať, lebo je príslušník menšiny na základe diskriminácie väčšiny. Ďakujem pekne za návrh statika, ktorý školu vyštudoval lebo MUSEL, ďakujem pekne za „objektívny“ názor sudcu, ktorého dokopali k promócii lebo škola MUSELA plniť čísla a percentá podielu minority a nakoniec ďakujem pekne za „intelektuálov“, ktorým sa podobné blbosti dari pretláčať.

.

Iná budúcnosť

Pokiaľ ma niekto obviní z cynizmu, ponúkam opäť výsostne pragmatický pohľad. Podľa môjho názoru by spoločnosť mala byť efektívna a cieľavedomá. Hlavne v školstve je potrebné stotožnenie sa väčšiny spoločnosti s dlhodobou víziou, podľa ktorej sú generované krátkodobé plány a opatrenia. Vízia by sa nemala meniť každé dva-tri roky, proces výchovy by mal byť kontinuálny a reťaz riešení by mala mať logickú postupnosti vysledovateľnú trebárs dvadsať rokov dozadu.

Takisto je nutné zameranie na prax, kde je naopak podporovaná kvalitatívne rozdelenie vzdelávacích inštitúcií ako motivačný faktor. Výchova pre prax reflektuje požiadavky a potreby okolitého života. Poviem príklad ako mi hovoril človek z anglickej vysokej školy. Na školách prednášajú ľudia z praxe, manažéri, podnikatelia apod. ktorých skúsenosti sú živé, aktuálne a študentom podávajú potrebné vedomosti v rozsahu a zameraní, okamžite použiteľných po ukončení školy. Aký to rozdiel oproti našim školám, kde sa občas memorujú pre bežnú profesiu nepotrebné vedomosti. To súvisí aj so slovenským zakladaním škol ako fabriky diplomov. Toľko vysokých škol čo máme chrli úplne nepotrebné obory hlavne humanitného zamerania, len aby ľudia mali papier. Pri stretnutí s nemeckými zástupcami toto bola jedna z hlavných výčitiek – nemáme odborne kádre technického smeru, keďže sa málo venujeme ich výchove a predstava vízie čo bude o dvadsať rokov nám evidentne chýba…

Spoločnosť efektívna a zameraná na prax je ďaleko výkonnejšia, ponúka viac príležitostí a dokáže uživiť podstatne viac ľudí na ďaleko vyššej životnej úrovni ako spoločnosť zarovnaná do jednej úrovne, kde sú si všetci rovní, ale topiaci sa v rovnakej chudobe, špine a beznádeji. Porovnanie týchto dvoch princípov môžeme názorne študovať na výsledkoch sociálneho experimentu v druhej polovici 20.storočia.

Prvý princíp jasne dominoval v západnom svete a jeho výsledky boli nepopierateľné a impozantné. Druhy princíp, princíp násilného odstraňovania rozdielov v socializme zničil kultúru, školstvo, životnú úroveň a degradoval vyspelú spoločnosť na úroveň rozvojových krajín.

Študujte históriu vážení. Kto na ňu zabudne, je nútený opakovať chyby minulosti. Viac ako polovicu života som prežil v „radostnom“ komunizme, ďakujem, nemienim sa sa vrátiť naspäť. Namiesto toho, aby sme západné štáty varovali, že podla našich trpkých skúsenosti tadiaľto cesta nevedia, sťa slepé hlúpe barany sa vrháme na to, čo nám nakážu sociálni inižinieri z Bruselu.

Som opatrný pred názormi dnešných salónnych intelektuálov, ktorí sú vychovaní na paradigmách multikultúrnej spoločnosti, ktorí od malička dýchajú politicko-korektne prostredie, ich spôsob myslenia je formovaný doublethinkom a newspeakom. Pretože dnešný multikulturalizmus ako je v západnej Európe prezentovaný nie je často nič iné len zle maskovaný kultúrny marxizmus

.

Konkretizácia spôsobu, ako vyrovnať rozdiely

Moja laická predstava je nasledovná. V troch rokoch by bez výnimky každé dieťa spolu s rodičmi povinne absolvovalo pohovor so sociálnymi pracovníkmi (kde by sa nevylučovala ani osobná návšteva v domácnosti dieťaťa). Na základe posúdenia stavu výchovy dieťaťa, rodinného zázemia a tiež rizikovosti lokality (sociálni pracovnici poznajú, ktoré osady, dediny, ci lokality takéto sú) by sa doporučilo umiestnenie dieťaťa do predškolského zariadenia a dieťa by dostalo veľmi intenzívnu prípravu, aby sa mohlo zaradiť do školského procesu aspoň s minimálnou šancou uspieť v konkurencií detí z lepšieho sociálneho prostredia. Boli by to zvýšené nároky na sociálnu opateru, ale boli by rovnaké pravidla pre všetkých. Akurát, že niekto by podľa týchto rovnako nastavených pravidiel musel a niekto nemusel absolvoval predškolskú prípravu. Je pravda, že osadníci by zrejme plnili tieto zariadenia na 99%, ale nikto by nemohol povedať, že ide o rasové nastavenie, keďže rovnaký pohovor by absolvovalo každé dieťa.

Jednoducho je lacnejšie sa venovať deťom teraz so zvýšeným dôrazom, ako hľadať riešenia problémov neskôr (Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko…). Treba si uvedomiť ze demografia nepustí. Majorita vymiera a početne expandujú chudobné a nevzdelané skupiny obyvateľstva. Nemáme inú možnosť, než vychovať vzdelaných a adaptovateľných ľudí už dnes. Ľuďom treba poctivo vysvetľovať, ze tieto riešenia sú len zdanlivo drahšie v tomto momente. Je predsa zrejmé, ze osadník vychovaný tak, že sa dokáže zaradiť do náročnej vzdelanostnej spoločnosti bude čistým prispievateľom do sociálneho systému a opačne, osadník bez schopnosti adaptability bude v solidárnom systéme čistou celoživotnou záťažou. Naviac vzdelanie determinuje aj pohľad na úlohu a počet detí v rodine, takže viac investícii do vzdelanie mladej populácii, výhľadovo zmenší dynamiku nárastu minority.

Zdôrazňujem, že nesúhlasím s kvótovaním a so znižovaním nárokov ako to presadzuje strane Smer. Radšej sa venujme deťom a školákom, aby sme ich dôkladne pripravili na to, aby sa vyrovnali práve tým lepším. Nechcime ťahat lepšie pripravených na úroveň slabších.

Podla mňa to takto nefunguje, vychováme spoločnosť idiotov.

Mohlo by Vás zaujímať : Ako sa vyrábajú predsudky