Úvaha o súkromnej a verejnej komunikácii…

Hovoriť a písať, teda nemlčať, vraví sa, znamená striebro. A mlčať je vraj zlato. Mlčanie sa tiež, vraj, pripisuje múdrym. Ibaže (!) nie nemým. Pravdou je i to, že mlčiaci nemusia byť vždy aj múdri (ani nemí). I to, že: „Nemému ani vlastná matka nerozumie…“ (kompletka k mlčaniu…).
Aj ignorantov (mlčanie ako zbraň, nástroj komunikácie). Toľko na úvod.

Múdrosť, ako býva zvykom, je nesprávne spájať a stotožňovať s inteligenciou. Inteligencia je všeobecný základ pre rozvoj, spôsobilosti a mohutnosti intelektu. Ľudský intelekt sa rozvíja poznaním a vzdelávaním, ktoré nekončí vysvedčením, maturitou, vysokoškolským diplomom alebo akademickou hodnosťou…
Naše vzdelávanie (osobné, profesijné…) by malo byť súčasťou nášho života…

Každá, každý z nás, sme samostatné jedinečné, zvláštne a neopakovateľné persóny, identity, nemajúce nikde na svete kópiu, majúce vlastnú osobitnú osobnú vnútornú výbavu, poznanie, vzdelanie, schopnosti a spôsobilosti, osobnú, vlastnú zážitkovú a sprostredkovanú skúsenosť, ktorá zakladá vývoj a proces nášho (môjho i Vášho) priebežného životného „zmúdrievania“.
A o tom a v tom je význam a obsah pojmu múdrosť.
Múdrosť rozlišujeme ako všeobecnú, životnú múdrosť, a špeciálnu, konkrétnu, v rôznych oblastiach individuálneho a spoločenského vedomia a bytia…
S pojmom, slovom (lexikálna jednotka) múdrosť sa slovník popasoval takto: http://slovnik.azet.sk/pravopis/slovnik-sj/?q=m%C3%BAdros%C5%A5

Trocha teórie nikoho nezabije. Aj o tom sa pokúsim vo svojom dnešnom zamyslení. Hoc aj na nedeľu. Dnešnú. Bárs ktorú. Alebo aj na pondelok…
Mal by si ho prečítať každý, každá, kto je zodpovedný voči sebe a druhým, chce a má vôľu na sebe pracovať a zdokonaľovať sa aj v oblasti súkromnej a verejnej komunikácie. Kto chce, dozvie sa. Kde je vôľa, je i cesta…

Pravda je kdesi uprostred. V „zlatom“ strede. V komunikácii. Výmene názorov, stanovísk. Riešení problémov a nedorozumení. Lebo tie sú založené poruchami v komunikácii. Sú v nás. Nie mimo nás. Koľko karátov môže mať mlčanie a koľko ignorancia? A koľko karátov má aj „zlatý stred“? Ako je to s ignoranciou, s ktorou je spravidla spojené aj mlčanie ako forma odmietnutia?

Ľudia sa spravidla vzájomne medzi sebou zle odhadujú, a z taktných dôvodov voči ostatným reálne múdrejším a inteligentnejším, ostanem v singuláre: alebo ma majú len za prinajlepšom priemerne inteligentného alebo vôbec (skôr som pre nich hlupák…). Ak ale, urobím niečo, čo ich zaskočí nepripravených, a s čím pri svojej inteligencii nerátali, zistia, že som „inteligentnejší“, než si pôvodne mysleli…
Žiaľ, potom zväčša nastupuje ich ego…

Tí, ktorým chýba pokora a osobná vnútorná vyrovnanosť so samými sebou, volia mlčanie a ignoranciu: vlastné ego ich zablokuje a nepustí, a oni (umožňuje im to operátor a nastavenia súkromia) sa vzájomne, jedna či druhá strana proti sebe zablokujú: znemožnia nositeľom iného názoru prístup na svoju stránku, alebo pridávanie komentárov. Prestaneme pre nich existovať. Pre „istotu“. Prestaneme? Hmm..? Podľa: Čo a kto sa nehodí, škrtnite. Iba viacerí z nich tým nezvládajú najmä sami seba…

Keď si pre tento účel prezriete isté fejzbúkové stránky, osobitne a najmä liberálnej a demokratickej proveniencie (!) so špeciálnym zameraním na ľudské práva a ich mimovládky a persóny z ich okruhu, deklarujúce, že:“Sme liberálni demokrati!“, ak už nemáte „preventívne“ obmedzený prístup aj vy, zväčša tam nenájdete ani slovo nesúhlasu: Dobre selektovaní, pritakávajú, klaňajú sa a lajkujú. Hotová idyla (fašizmus). Ak ich bude viac (hypotéza): budú omdlievať láskou k „vodcovi“ na námestiach (kedysi Norimberg, Mníchov, Berlín…). Toľko k týmto fejzbúkovým „sránkam“…
Osobná poznámka: Bez zaváhania blokujem len beznádejných hulvátov, chrapúňov, agresorov a útočníkov ad hominem a všetky persóny mimo tému a formátu.

Aj o tomto je informačná vojna na fejzbúku a jeho vyšších úrovniach, zlá vôľa, ale aj bežne, medzi ľuďmi, nielen na fejzbúku. Vo verejnom mediálnom priestore médií, sociálnych sietí, píšu a inak sa slovom, písmom, obrazom a zvukom prezentujú spravidla ľudia, ktorí nechcú mlčať, byť v anonymite šedosti, chcú hovoriť, písať, byť videní, počutí a čítaní. Sú extrovertnejší, otvorenejší a komunikatívnejší, než nesmelí a do seba uzatvorení introverti: tí prví chcú aj takto prezentovať svoj osobný názor a presvedčenie. V štandardnom a normálnom zmysle sú to angažovaní, aktívni ľudia, občania, voliči…
Ostatní sú sú majstri trollingu a aj „nasadení“ provokatéri. Tých treba „odpáliť“ (nástrojmi na správu a úpravu súkromia).

Mať akýkoľvek názor je lepšie, má to väčšiu hodnotu, než nemať žiadny názor. V opore o cudzie názory si aj sám ľahšie tvorím a dotváram svoj vlastný, osobný a autentický názor, ku ktorému a jeho autenticite sa prepracúvam aktívnym, samostatným a kritickým myslením a predtým zberom, triedením, analýzou a hodnotením množstva informácií, bez ktorých by som nevedel napísať (ťuknúť) ani čiarku…
Nie na všetko mám vyhranený názor. Názor môže byť aj otvorený v diachrónno-synchrónnom kontinuu času a priestoru…
Ak sme volili svojich občianskych a politických zástupcov preto, že mali a zdieľali náš názor pred voľbami ako osobný volebný program, pre ktorý sme ich volili a tí (výsledky a vývoj a skutky po marcových voľbách…) dnes majú iný názor než ten, ktorý prezentovali pred voľbami, je vo vyspelejších demokraciách spravidla neprípustné, žiaľ, prípustné a aktuálne na Slovensku. Ibaže Slovensko… no, nechajme to.

Nie je zasa až také dobré prezentovať názor „na fšetko“ len preto, aby sme sa len prezentovali a prejavili, že máme názor. Stretol som sa ale aj s takýmto názorom: „No, ale predsa, nemusím mať na všetko názor.“ Tá persóna, ako som neskôr zistil, nemala a nemá názor prakticky na nič…

Takzvaná mlčiaca väčšina sa zväčša skladá z tichých, skromných ale kvalitných ľudí, z ľudí, ľahostajných voči všetkému, čo sa netýka len ich samých, tých, ktorých politika nezaujíma a sledujú si svoje vlastné záujmy, ignorantov voči všetkému a každému, okrem seba a tých ostatných, zrútených do stavu znechutenia a beznádeje, bez viery v pozitívnu zmenu tohto systému svetských vecí…
Pokým najmä oni nenájdu prázdno v peňaženkách a regáloch obchodných reťazcov, bude to pre nich všetkých ešte dobré, stále ešte dobré…
Pokým im na strechu alebo na hlavu nepadne prvý granát… Alebo (…).
Potom sa „prebudia“. A prstom ukážu na nás, ktorí bojujeme aj v ich mene a aj za nich: „To vy ste na vine, že ste nemlčali, neignorovali, ale hovorili a písali..! Ste provokatéri a extrémisti!“
Ibaže my už nebudeme, lebo sa nepostavili do jedného šíku s nami a nebude sa ich už mať kto zastať a postaviť aj za nich.

V záverečnej časti si pozrite významy týchto slov (pre porozumenie predošlého posolstva blogu):
Intaktný znamená /lat./ 1. odb.  nedotknutý, neporušený, 2. chem. (o látke)  čistý (slovník cudzích slov, 1. vydanie).
http://www.cudzieslova.sk/hladanie/intaktn%C3%BD
Persuázia je významovo postavená na báze metódy presviedčania, dohovárania, vysvetľovania.
http://www.cudzieslova.sk/hladanie/persu%C3%A1zia
Rigidita je tuhosť, stuhnutosť, strnulosť prenesene, neschopnosť meniť prijatý stereotyp, názor, postoj, stanovisko, nepružnosť. Nedotknutosť, nedotknuteľnosť.
Rigidný znamená stuhnutý, tuhý. Odolný voči persuázii (presviedčaniu a argumentom). Intaktný:
http://www.cudzieslova.sk/hladanie/rigidita
Ľudia sa nezriedka vzájomne nepočúvajú, alebo, iba povrchne, nerozumejú si, nechápu sa. Vnímajú a „chápu“ najmä sami seba, v opore o skalopevné presvedčenie vlastnej pravdy, výlučnosti a neomylnosti, svoje zabehnuté vzory (paradigmy) a stereotypy.
Spravidla sú aj preto na seba hrdí. Uniká im množstvo vecí, veľkých ako dom i malých, sotva postrehnuteľných…
Intaktní ľudia sa v komunikácii „nechytajú“, nereagujú, nevykazujú žiadnu odozvu. Všemožne sa priamej reakcii vyhýbajú, unikajú, vyhovárajú sa, odvádzajú pozornosť inam, takticky a strategicky kladú odpor svojimi vlastnými racionálnymi a logickými argumentmi, prípadne v „ohrození“ svojho statusu a v defenzíve, sebazáchovne „štartujú“ (spoza svojho „berlínskeho múra“) aj do protiútoku. Lebo: Ich ego.
Poznámočka: Ego nerovná sa sebectvo. Je, ale, jednou z horších súčastí nevyváženého a nevyrovnaného ega.
Ego je afirmatívum: potvrdením môjho (vášho) JA, ktoré znamená „jástvo“. Prejav vlastnej identity. Aj Cogito ergo sum. (Myslím, teda som. Descartes).
U intaktných ľudí spravidla nefungujú ani mechanizmy empatie (schopnosť vcítenia sa do rolí druhých, blížnych…). Oslabený je aj inštitút svedomia. To je parketa oblasti závažných porúch osobnosti…
Ak takýchto a im podobných neviete presvedčiť, tak ich aspoň popleťte. Možno neskôr „sa chytia“… 🙂

P.S. Odporúčanie najmä abonentom sociálnych sietí a verejných diskusií: Ak chcete s niekým korektne komunikovať, a (podmienka) ak ste ale vôbec vy, spôsobilí/é pre korektnú komunikáciu a k veci, navštívte príslušný osobný profil, kto je kto, o čom tá persóna „točí“ a dá-nedá sa od nej očakávať…
Aby neboli zbytočné a nežiaduce problémy, nedorozumenia a komunikačné poruchy.