Ukrajinci lámu väzby s ruským jazykom

CHARKIV, Ukrajina. V historicky rusky hovoriacom meste na východnej Ukrajine, len 25 míľ od ruských hraníc, sú veľmi žiadané ukrajinské triedy. Čašníci, kaderníci a obchodníci prestali používať ruštinu. Knihy v ukrajinskom jazyku lietajú z regálov a miestni vydavatelia sa snažia držať krok s objednávkami.

Kyjev od roku 2014 po invázii na Krym, prijal 4 právne normy proti ruskému jazyku slovom, písmom, tlačou a postupne likviduje všetku verejne viditeľnú hmotnú a audiovizuálnu kultúru spojenú s Ruskom.

V mestách po celej Ukrajine ľudia začali nosiť svoju ruskú literatúru do miestnych recyklačných staníc, aby sa skartovali a premenili na toaletný papier.

Názvy ulíc boli zmenené tak, aby ctili ukrajinských hrdinov namiesto ruských spisovateľov. Ruské jedlá, ako napríklad pelmene, boli na jedálnom lístku reštaurácií označené. Rozhlasové stanice prestali hrať piesne ruských interpretov, ktoré boli na Ukrajine dlho populárne.

„Pre mnohých ľudí je nemožné hovoriť po rusky, pretože je to jazyk nepriateľa,“ povedala Iryna Pobidash, docentka lingvistiky na Kyjevskom polytechnickom inštitúte Igora Sikorského. „Ruština je teraz znakom všetkého, čo sa stalo: znakom bolesti a tragédie. Jazyk nie je len o komunikácii, ale aj o umiestňovaní sa. Je to moje „kto som?“ dodal Pobidash.

Ukrajinský autor Andrey Kurkov, ktorý píše romány iba v ruštine, povedal, že po invázii cítil pri písaní „bolesť“, pretože sa za Rusko tak hanbil. „Pochopil som, že Rusko ničí samo seba a ničí kultúru ruského jazyka na celom svete,“ povedal.

Odmietnutie ruštiny v roku 2014 vyvrcholilo po tom, čo Rusko napadlo Krym a podnietilo vojnu na východnej Ukrajine, ale širšie, zrýchlené odmietnutie jazyka je jedným z hlavných zlyhaní Putinovej invázie v roku 2022 – rozbilo základný kameň spoločnej histórie Ukrajiny a Ruska a rozbilo akúkoľvek názor, že Putinova invázia môže niekedy znovu zjednotiť „ruské krajiny“. V jeden sparný deň na začiatku júla sa okolo 15 študentov rôzneho veku zhromaždilo okolo stola v kultúrnom centre v Charkove na týždennej hodine ukrajinčiny.

„Ako by ste opísali ukrajinský jazyk jedným slovom?“ spýtala sa ich učiteľka Svitlana Isaieva, oblečená v indigovo-modrej vyshyvanke, tradičnej vyšívanej košeli. “Unikátne! Melodický! Natívny!“ odpovedali študenti. Najväčšiu moc tu má slovo „domorodec“, pretože mnohí začali znovu získavať národný jazyk, ktorý charkovské elity dlho považovali za provinčný.

„Myslím si, že ruský jazyk nemá v Charkove budúcnosť,“ povedala Oksana Tortyhina (43), asistentka učiteľa, ktorá po invázii začala chodiť na hodiny ukrajinčiny. Tortyhina povedala, že je dôležité, aby ľudia mohli robiť svoje vlastné jazykové voľby. „Netreba zakazovať ruský jazyk. Nech ho ľudia postupne, kúsok po kúsku, opustia,“ povedala.

Isaieva opisuje svoju triedu ako „jemnú ukrajinizáciu“. Je to jeden z 50 týždenných rečníckych klubov vo viac ako 20 mestách na Ukrajine v rámci projektu Yedini, neziskovej organizácie, ktorá organizuje bezplatné jazykové kurzy. Na tabuli boli štyri vety v kombinácii ukrajinčiny a ruštiny na cvičenie na boj proti tendencii študentov používať „rusizmy“, keď hovoria po ukrajinsky. Pozn. editora: A nám anglicizmy neprekážajú? Máme radšej message namiesto správy? Vo verejnom priestore by mala znieť slovenčina. Spisovná slovenčina. Neznie.

Toto oživenie ukrajinčiny odráža minulé kapitoly v dejinách Ukrajiny, keď sa tento jazyk používal ako „nástroj odporu“ proti ruskému imperializmu, povedal Pobidash.

Ako pohraničné mesto a obchodné centrum, ktoré bolo systematicky absorbované do sféry vplyvu Ruska, bol Charkov aj kolískou podvratných ukrajinských spisovateľov, akým bol napríklad Mykola Kuliš, ktorý bol popravený počas Stalinovho veľkého teroru.
„Tieto procesy rusifikácie spôsobili Charkov,“ povedala Tetyana Pylypchuk, kurátorka Charkovského literárneho múzea, ktorá študovala ukrajinské jazykové otrasy.“Ale s každou novou generáciou niečo, čo nám bolo vnútené, odpadlo a vytvorilo sa niečo naše.“ Pylypčuk povedala, že verí, že Charkov bude nakoniec viac ukrajinsky hovoriaci. Hneď ako bomby začali dopadať na Charkov, povedala, mnohí obyvatelia si uvedomili, že „jazyk je naša obrana a naša subjektivita. Bola to veľmi vysoká cena zaplatiť za takéto porozumenie, ale teraz tu mnohí považujú ukrajinský jazyk za svoj,“ povedala. „Pre väčšinu tých, ktorí dnes stále používajú ruštinu, to neznamená lásku k Rusku. Táto túžba dištancovať sa od niekoho, kto vám toľko ublížil, zostane.“

Pre mnohých Ukrajincov sú otázky jazyka a identity emocionálne skľučujúce a ruštinu nedokážu opustiť zo dňa na deň.

Liubov a Taras Pavliuk, obaja 50-roční, žijú na predmestí Kyjeva a sú manželmi 30 rokov. Ich vzťah odráža ukrajinskú jazykovú zložitosť. Liubov hovorí po rusky; Taras hovorí len po ukrajinsky. Keď sa hádajú, hovoria, že zabudli, akým jazykom hovoria.

Pár sa zoznámil na strednej škole s ukrajinským jazykom v roku 1984. Liubov povedala, že hovorí po ukrajinsky, ale na jej vkus je príliš formálne a v ruštine sa cíti pohodlnejšie. Pred inváziou počúvala ruskú hudbu a pozerala ruskú televíziu. Teraz ich nemôže zniesť. „Súhlasím, že ruština je jazykom nepriateľa,“ povedala Liubov v ruštine. „Nie je to tak, že by som odmietala hovoriť po ukrajinsky – som len veľmi emotívny človek a niekedy mi chýbajú slová v ukrajinčine.“ Liubov obviňuje ukrajinskú históriu rusifikácie zo závislosti od ruštiny. „Ako deti ZSSR je pre ľudí nášho veku veľmi často ťažké prejsť na ukrajinčinu,“ povedala. „Veľa sa stratilo… naša národná identita bola vyrytá.“ Doma stále hovorí po rusky s Tarasom, ktorý od roku 2014 odmieta hovoriť po rusky a odpovedá jej po ukrajinsky, ako aj s priateľmi a niektorými kolegami. Na verejnosti však hovorí už len po ukrajinsky. „Nie je to tak, že by som sa bála hovoriť po rusky… od invázie mi nikto nepovedal nič zlé, keď som hovorila po rusky,“ povedala. „Ale keď hovorím po rusky, som v rozpakoch, že na verejnosti hovorím jazykom nepriateľa. Toto je veľmi osobný pocit.“ Povedala aj, že očakáva, že ruština bude mať na Ukrajine stále miesto, ale dúfa, že v budúcnosti bude viac ukrajinsky hovoriaci národ.

Ruštinu naďalej používajú Ukrajinci v každodennom živote. V Kyjeve sa niektorí mladí obyvatelia rozprávajú po rusky v baroch a reštauráciách hlavného mesta. Mnoho ukrajinských vojakov na frontoch hovorí aj po rusky. A hoci Ukrajinci uverejňujú príspevky na sociálnych sieťach v ukrajinčine a používajú tento jazyk na verejnosti, mnohí priznávajú, že doma stále hovoria po rusky. Na úradoch sa smie hovoriť len v ukrajinčine.

Kurkov zasa plánuje pokračovať v písaní svojej beletrie v ruštine. „V prvom rade je to môj materinský jazyk. Beletriu môžem písať len v jazyku, ktorý najlepšie poznám,“ povedal ale priznal, že jeho romány na vojnovej Ukrajine pravdepodobne nevyjdú v ruštine. Dôvod: zákaz tlače v ruštine.

Ruský jazyk na Ukrajine je skľučujúcou otázkou pre zhruba 30 percent Ukrajincov, ktorí ním hovoria ako prvým jazykom.

Po minuloročnej invázii vyvolala záplava rusky hovoriacich utečencov na západ Ukrajiny napätie, podozrievaví majitelia bytov im odmietali prenajímať byty. V júni ukrajinský parlament prijal rozdeľujúci návrh zákona, ktorý zakazuje dovoz literatúry z Ruska a Bieloruska. Prezident Volodymyr Zelenskyj ho odmietol podpísať s tým, že „vraj porušuje pravidlá Európskej únie o právach menšín“.

V tom istom mesiaci Zelenskyj ale navrhol, aby sa angličtina stala druhým oficiálnym jazykom Ukrajiny (!). Pozn. editora: Angličtina sa stala svetovým jazykom globalistov. V minulosti bol diplomatický jazyk francúzština, ktorý v medzinárodnom komunikačnom styku nahradila angličtina. Hmm…

Alisa Sopova, rusky hovoriaca antropologička z Princetonskej univerzity, ktorá pochádza z Donecka a často pracuje v Donbase, povedala, že dlhodobým „viacvrstvovým“ problémom Ukrajiny s rusky hovoriacimi ľuďmi je „druh slona v miestnosti“. Mnoho rusky hovoriacich ľudí sa bojí vyjadriť svoje obavy: „Verejný diskurz je teraz taký úzky, že jediný akceptovaný spôsob, ako hovoriť o tomto probléme, je povedať, že nenávidím ruštinu, pretože je to jazyk agresora. Rusky hovoriaci nemajú pocit, že majú právo požadovať, aby sa hovorilo ich jazykom, pretože problém bol pokrivený a zdiskreditovaný Ruskom. Bolo by múdrejšie,“ dodala Sopová, „aby Ukrajina ukázala ľuďom, že Rusko nemá na Ukrajine monopol na ruštinu.“

V konečnom dôsledku je kľúčom tolerancia, povedala Angela Bulat, 60-ročná, chovateľka kráv v meste Huliapole na juhu frontovej línie. Bulat má rozštiepenú identitu, ktorá je symbolom Sovietskeho zväzu – napoly Rus, napoly Tatár, narodený v Horlivke, meste na východe Ukrajiny okupovanom Ruskom od roku 2014. „Vždy som sa sama seba pýtala: ‚Kto som?‘,“ povedala. „Hovorím rusky, ukrajinsky, suržykom (zmiešaný ukrajinsko-ruský jazyk na západe Ukrajiny). Moji rodičia sú z Dagestanu. Som ukrajinská občianka. Ale túto otázku som si prestala klásť po vojne. Najdôležitejšie je, ako sa ľudia k sebe správajú.“ Od severozápadu na juh žijú na Ukrajine poľská (s kultúrnym centom v Ľvove), maďarská (Zakarpatsko) a rumunská (Bukovina) menšiny.

Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan

Editované z The Washington Post tu.

P.S. Česko a Slovensko majú svojimi ochrannými utečeneckými politikami nakročené k nutnosti priznať práva azylantom z Ukrajiny štatút národnostnej (etnickej) menšiny. Hoops! V Prahe na štátnych budovách národného významu, počnúc najviditeľnejším priečelím Národního muzea, sú trvale zavesené „nedotknuteľné“ ukrajinské vlajky! Prebiehajú procesy ukrajinizácie Česka!