Trochu som sa zamyslela :)

Úvaha

Nechápem ľudí, ktorí sa zahrávajú so svojím životom, zatiaľ čo by sa mohli zamýšľať nad tým, aké je krásne a zázračné už len to, že sú… Mohli by byť šťastní, že môžu robiť kroky vo svojom živote. Nemyslím tým len pokroky, ale už len to, že majú nohy a môžu sa pohybovať tam, kde chcú, že môžu kopnúť do lopty… že nemusia mať bezbarierové byty/domy. Bez nôh je to asi tak, ako keď vták nemá krídla. Mohli by sa zamyslieť aj nad tým, že majú ruky… že sa môžu najesť bez pomoci druhých, že nemusia kresliť obrazy ústami. Proste si to neviem predstaviť, aký je to pocit, keď sa nemôžem objať s osobou, ktorá mi je najbližšia… aký je to pocit, keď nemôžem zacítiť hebkosť detskej tváre… No ja sa ja tak najviac zamýšľam, aké to je nemať oči a uši, pretože si neviem predstaviť, aké je to nevidieť úsmev, ktorý patrí mne… Neviem si predstaviť, že by som nikdy nepočula, ako mi niekto povie, že má ma rád. Všetci by sme sa mali vážne zamyslieť nad tým, ako budeme pokračovať vo svojom živote, pretože zdravie… je život, že úsmev je najkrajší a najlepší liek života… že objatie ti dodá útechu a energiu… že kopnutie do lopty môže byť náš životný gól. Proste by sme mali za to ďakovať, že sme zdraví a nie sa s tým zahrávať.