Takto vyzerá Boh a jeho dar lásky ?

Nemý pozrel do tváre svojich blízkych a odišiel s povrazom, lebo aj to je obraz prerušenia života, keď bezhlavé ideály prepadnú deravou riečicou. Do bolesti nevidíš iba, ťa neodbytne sprevádza na ceste k prievozníkovi. Vtedy ruky živých nenechávajú odkaz na vnútornom obale Biblie o svojich puknutých srdciach za mŕtvym. Iba kronikár, ten večný svedok vrások duše, nechal tým, čo iba mali prísť do života, rukou písaný strohý záznam. Taký neosobný, lebo šlo o zvon. Pukol v momente, keď vypovedal živým, že ich Nemý, z famílie Payerovcov opustil skôr ako mu staroba dala náručie skúsenosti. Nemý však vedel viac, ako kedy komu povedal. Že smrť je síce bolesťou konca života, no nie jeho koniec.

Nemý si s povrazom rozumel, čo sa nedá povedať o reči živých so živými.

Dekan Krutilák, vždy tak, aby ho svetská moc počula, si hovoril uhorský vlastenec. A potomkovia tých, ktorým nové životné osudy kedysi dával cisár Jozef II.  zárukou Tolerančného patentu , aby prišli na územie Prešova v podobe presídlencov z Durínska i Pruska, už okúsili iba hrdzu a tuposť uhorských šablí. Zato ich jazyk, reč uhrov ako britva, pomaly súkal si svoj vlastný povraz o veľkom kráľovstve a sníval svoj vlhký sen. Zvon síce nesie odkaz v maďarčine, no neznižuje hodnotu obsahu i posolstva o kresťanskej úcte švábskych cirkevníkov k patrónke Slovenska.

Šváby z Durínska, lebo tak im familiárne hovorili, priniesli do ulíc svojej novej dediny povestnú čistotu Nemcov i podobnú lásku k pôde, ako domáci. Aj oni ju svojimi pracovitými rukami obrábali viac, ako svoje ženy. A Máj im dal za pravdu, záľahy zelene, kvitnúcich kvetov v bielych štyridsiatich ôsmych  krásnych domoch postavených za jeden rok v širokej aleji, kde ako vojaci stáli štachitky na úhľadných plotoch.

Ubehlo stopäťdesiat rokov a Boh v nemom úžase pozeral na zdrapy cisárovho náboženského tolerančného patentu, čo sa nedá ospravedlniť tým, že spolu s Hitlerom zošalela celá Európa. Každý veriaci si kladie dve otázky. Či verí svojmu životu a či verí v jeho cieľ. Dopracovať sa k odpovediam je pre mnohých ťažké a veľa je takých , ktorým to úsilie je zmarené.

Hnedý mor najprv vstúpil do židovskej viery a zanechal milióny mŕtvych. Po ňom nastúpil červený mor a ten už mliaždil všetko rad radom. Katolíkov, židov, grékokatolíkov.

Dve ideológie , kde obsahom ich moci bola smrť a nie viera, kde nielen náboženstvu sa vytrácali ľudia, ale nemí zostali ešte mĺkvejší a vidiaci túžili po slepote.

Nemý, z famílie Payerovcov, by bol vtedy našiel niekoľko dôvodov, prečo vytiahnuť konopný povraz nanovo, lebo hodnotový svet bol v ruinách.

Nemo prizerali ľudia o tridsať rokov neskôr na rozmer neúcty komunistov k histórií vlastného národa, lebo oni vždy začínali rátať svoj čas až momentom uchopenia moci.

Po likvidácií ľudí ruinovali Nemých svedkov kultúry, ktorú na Šváby doviezli Šváby z Durínska.

A tak zostal jediný svedok tej doby, doby kedy jeden vládca vnášal toleranciu, teda lásku, aby natrafil na mocichtivých podliakov, ktorým nič nebolo sväté.

Kaplnka sv. Jána

Nachádza sa v prešovskej štvrti Šváby ako jediná nehnuteľnosť, ktorá sa zachovala po niekdajšej dedine s rovnomenným názvom. Postavili ju na podnet cisára Jozefa II. v roku 1781.

Dnes už čas, kedy Nemý hľadal svoj konopný povraz, privieva do hláv ľudí čosi odlišné. Hľadajú  spôsob, ako neopakovateľnosť histórie ukotviť tak, aby barbarom nedali šancu, lebo nikto nikdy nevie či nanovo neuzrie svetlo sveta ľahostajnosť, kde človek navždy stráca svoju stopu.

Tento Nemý svedok času remeselníkov z Durínska bude vďaka ním a primátorovi zapísaný do Pamätihodnosti mesta Prešov.
Múdrym ľuďom je vlastné, že ich úcta k vráskam staroby na tvárach ľudí má ten istý rozmer pri „vráskach“ stavieb zašlej minulosti.

(c) foto Štefan Pribula