Ta Anatolia začína vládnuť Tureckom.

Rozhovor tajne nahratý, bývalý poľský predseda vlády Marek Belka a minister vn[tra Bartłomiej Sienkiewicz

Bartłomiej Sienkiewicz o Sýrii: Sýria to bude púšť. Nič tam neostane. Zbombardovali, rozdrbali Allepo. Jednoducho nič tam nebude, to znamená, že bude tam divoká spoločnosť na zrúcaninách niečoho, čo existovalo tisíc alebo dve tisíc rokov a nejako to prežilo. Alawite sú krôčik od vzbury proti svojim. Partizáni sunnicki sa mlátia medzi sebou. Tam bude také postupne budujúce sa peklo, ktoré zmetie tú krajinu po korene. Všetci sa na to pozeráme. A žiadna reakcia. Ani sa im nedá pomôcť – to je najhoršie. Prišli tam zbrane. Výsadkárov preškolili. Stále vznikajúce nové druhy moslimov. Hrúza. To je niečo čo je najhoršie na tomto Svete. Tak ako vznikajú chorobne fľaky na tvarí, tak sme svedkami zanikania štátov. Vždy bude dôvoď sa mlátiť. Nie je žiadna možnosť aby sa to vrátilo k normálu, aby tam z kohútika tiekla voda a policajt stál na ulici. To už sa skončilo. To sa začalo v 90. rokoch Sodrużestwo Nezawisimych Gosudarstw, od juhu Európy, a teraz tie extrémy sa rozliezajú. Je taká zaujímavá teória pochádzajúca od vojenských expertov, ktorí sa tým zaoberajú: Systém nájomníkov a systém veľkých vojen, to je niečo čo Európa prezívala od stredoveku do XVII storočia, do tridsaťročnej vojny. My pozeráme sa na tretí svet a hovoríme si: he he he oni sú jednoducho primitívni a prechádzajú tým istým vývojom čo my sme už prešli. Ale časť teoretikov hovorí: Nič také, to je naša budúcnosť. Vám sa zdá, že to sú ľudia z minulosti, ale čo všetko sa deje v oblasti militárnej a povaha toho konfliktu v súčasnom svete hovorí niečo iné: To je naša budúcnosť, ktorá príde tiež, ku nám.

A preto pozerám na Sýriu s hrôzou lebo to je trocha tak, ako keby niečo čo bolo napísané v 90. rokoch ako teoretická konštrukcia, začína sa plniť pred našimi očami. Predsa Egypt je kúsok od toho, aby bol druhou Sýriou. Ale nebude, lebo má príliš silnú armádu a príliš veľkú lásku k nej. Daňou bude ale to, že ten štát už nebude taký aký bol. Bude o jednu alebo dve úrovne nižšie, to znamená že budú sa vraždiť vo štvrtiach kam nebudú chodiť policajti lebo už v tejto časti polícia nebude. Ak bude veľmi zle tak vzbĺkne celá štvrť. Ale to je do prčíc iný svet. To čo mi hovoril (…), keď som robil v rozviedke a sme robili v tej Bosne. No vypočúvam chlapíka, ktorý sedel vo Vukovare, hovorí: Bol som v tom Vukovare cez mesiac a v živote som neočakával, že niečo také uvidím. Je ulica, svetlá fungujú na tej ulici, jazdia auta, chodia baby s kočíkmi, otvorené kaviarne, sedia tam maníci a pijú si kávu. A len z obďaleč je počuť také dup, dup, dup. Normálne miest, no stačí sa prejsť 1500 m a človek sa nachádza  vo vojne. Maníci, opasky, zhúlený čím sa len dá, mínomety, guľomety, normálny front. Ideš 1500 m a zažnuté svetlá, a maníci sedia na kávičke. Všetci žijú z tej vojny.

Sýria to štát, má hranice, nejakú vládu (…). To všetko je veľká dráma. Najviac znepokojujúce v súčasnom svete je to, že ten ekzém sa rozlieza ďalej a tých fľakov je stále viac, Somalia, Macedónia, Albánsko, Kosovo.

O Egypte a Turecku:

Presťahovali sa tam najvzdelanejší ľudia zo Sýrie, ktorí nechceli žiť v tureckých táboroch, ktoré by ich úplne zdegenerovaly. Presťahovali sa do Egypta a teraz prežívajú deja vu. Sú úplne v pasci. Ale Turecko to je veľmi zaujímavý príbeh. Je revolúcia Attaturka. Vzniká spoločnosť pestovaná krvou, absolútny komunizmus, pokiaľ ide o fungovanie štátu, gigantické obete, absolútny režim. Armáda ako stabilita. No a teraz máme 20 rokov trvajúci proces, ktorý spočíva v tom, že Anatolia vyhráva. Turecko aké máme radi, s akým sa chceme konfrontovať, ktoré je pre nás zrozumiteľné, to je Istanbul a okolie, …. ale skutočné Turecko to je Anatolia. V Istanbule každý rok pribúda 50 ulíc. Približne cca 250 tisíc ľudí prichádza do Istanbulu z hlbokej Anatolie. A Istanbul sa „anatolizuje“. A deje sa to na úrovni spoločnosti a na úrovni štátu.

Ak by si išiel na najviac učmudlaný trh v Istanbule, to by si uvidel plagáty so žiarovkou. Symbol svetla, teda pokroku v islame, to je výzva k islamskej ortodoxii. A ten fenomén spočíva vtom, že na tomto plagáte nesvieti olivová lampa, ale svieti ti tam žiarovka. Lebo to je manifest k anatolikom a nie k istambulčanom. A to je tá zmena, ktorá sa deje niekoľko rokov, zmena toho čo bolo kostrou toho štátu. Tá zmena sa deje vo dvoch oblastiach. Na úrovni školy a na úrovni armády. Nábor je identický. Maníci s koránskych škôl dorazia k chudobným a viacdetným rodinám v Anatolii a hovoria, že toho chlapca my vyškolíme, my sa oňho budeme starať. On ide do koránskej školy, potom mu platia strednú školu, potom ho posielajú na západ a potom z neho robia dôstojníka alebo vzdelávacieho úradníka.

Trvalo to viac ako 10 rokov. Pamätám jeden záťah spred pár rokov kedy chceli zadržať niekoľko desiatok tureckých dôstojníkov. To bol okamih kedy armáda chcela zafungovať tak ako to vždy v Turecku funguje: niečo sa deje a my vyjdeme a urobíme poriadok. Ako to ale začali robiť zistili, že sú sami, lebo pod povrchom sú už viac ako 10 rokov chlapíci z Anatolie.

To čo pozorujeme teraz v Turecku, ten boj o to námestie a tak ďalej, je možno posledný výdych ataturkovskeho, otvoreného, Turecka s európskymi ambíciami. Môj názor je taký, že ten boj je prehratý, lebo na druhej strane je oveľa väčšie množstvo ľudí. Je taká kniha, jedna z mojich obľúbených „Sedem pilierov múdrosti“, v ktorej Lawrence opisuje fenomén tureckej armády z prvej svetovej vojny. Sedliak z Anatolie, je primitívny, ktorý keď dostane rozkaz aby bol milosrdný, tak bude najmilosrdnejším človekom na svete. Keď dostane rozkaz aby bol bezcitným, bude páchať najhoršie zverstvá aké svet ešte nevidel. To je Anatolia. Ta Anatolia začína vládnuť Tureckom.

A finálnym produktom je kalifát. Oni majú aj štátne prepojenie, lebo to čudne pretrvalo: pretrvalo to na úrovni viery. Odkiaľ sa zobrali tie elity, ktoré vedú Tureckú revolúciu? Oni sa nezobrali len tak odnikiaľ, ale zo zakázaných dervišivských klubov. Kluby dervišovské Ataturk zakázal. Viete: čapička, točíme sa, hudbička atď. Proste spravili taký ÚĽUV. To čo politológovia volajú hlbokým štátom je teda úroveň oficiálnych inštitucií, ktoré naozaj fungujú. V Turecku začali od 60 rokov   oživovať kluby politické, religiózne, ktoré boli tiež vojenské a boli liberálne. Tak ako slobodomurári. Ale boli tiež absolútne ortodoxné. A tí ktorí boli dosadení a boli z provincie, začali tvoriť politické idey. A to čo teraz pozorujeme sú ďalšie prevtelenia Strany Úspechu a Pokroku, to je výsledkom toho čo stalo sa v 70. a 80. rokoch v sunitských kluboch v Istanbule. To je proces, ktorý pokračuje.

Marek Belka: Z toho vyplýva, že to celé kecanie o európskom Turecku nemá zmysel. Všetko to je pretvárka, z jednej aj z druhej strany.

B.S.: Keď som ešte robil v organizácii východných štúdii tak som spravil taký program …. moji odborníci na islam jazdili do troch miest v Turecku cez 6 rokov. A mali tých istých ľudí s ktorými rozprávali. Imama, lekárnika, veliteľa policajnej stanice, starostu a učiteľa. Jazdili do hlbokého Turecka a cez 6 rokov im kládli tie isté otázky. V priebehu štyroch rokov tí chlapíci začínali rozhovor od toho, že sme súčasťou Európy a chceme do Európy. Potom bol rok 2011 a oni hovorili, že USA je zlo. A na koniec hovorili: Európa to je naša budúcnosť, ale až vtedy kedy tam dôjdeme my.

Medzi nami nie sú žiadne styčné body. Tí istý maníci. Ten výskum ukazuje to čo nezachytávajú ani veľké think-thanky, ani publicistika, ani žiadne rozviedky. Sme v bode veľkej spoločenskej zmeny na svete.  Neuvedomujeme si, ktorým smerom to ide. Ale to sa plazí, pod kožou to lezie celý čas. Úplne iný Svet.