Symbióza pri hľadaní objektívnej pravdy

Štefan Harabin je erudovaný a skúsený právnik, trestný sudca, neporazená legenda justície, naprieč mečiarovsko-dzurindovsko-ficovským politickým režimom.
Kvalifikovane koketuje s ústavným a medzinárodným právom ako emfant terrible slovenskej justície. Nepohodlný justičnému systému a nielen tomu; hypoteticky, že by ústavný sudca? Alebo predseda najvyššieho súdu? No, s pánom bohom („také sa nesmie sťať!“). Ostatok, najmä rado by právnikov v politike a médiách, sú pseudo právnici.
Zdieľanie a zhoda názorov, publikovaných vo verejnom mediálnom priestore (print, web) dá sa označiť ako „krížová kontrola“ prediktívnych východísk a ich negociácia a aproximácia v rámci online informačných systémov a komunikácie v otvorenom a transparentnom verejnom mediálnom priestore, s výnimkou anonymity verejnej diskusie (škodná otvorenej  priamej demokracii).
Harabin je verejnou autoritou, preto má aj pomernú k mojej, vyššiu čítanosť. Ale aj málo je niekedy viac. Aj keď ma, navyše, a týka sa to aj Harabina (jeho tiež), tu i tam zablokujú, čo zakladá pozitívnu kontraproduktivitu  zvýšeným záujmom verejnosti (tá spozornie). Spoločnosť si tak tvorí a dotvára vlastný diverzifikovaný názor. Akú-takú, tu hmlistú tam jasnú, predstavu o Metasystéme systému matrixu akože „liberálno-demokratického“ Veľkého Brata, tárajúceho o slobodách a právach, už má; tieto opatrenia naznačujú mieru nebezpečnosti osôb pre systém, proti ktorým je vedená represia. Aj túto represiu si slovenská spoločnosť premietne tiež do „pietnej spomienky“ na „Veľký november 1989“ v prostredí 30 rokov „po“ kde nám je do hláv tlačená akási pseudo „liberálna demokracia“.

   Sorry, omyl, správne:      

Vo verejnej publicistike sa „nekradne“ ale preberá. Nemám to za zlé nikomu. Naopak, chválim. Pri všetkej pokore, s ktorou spracúvam svoje články. No, je v nich toho viac, o čo by sa dalo oprieť, a súhlasiť či nesúhlasiť. Nik nemá monopol na pravdu. Monopol na pravdu má len Ústava SR! Tam niet o čom.
Preberať v jazyku verejnej publicistiky znamená prijať a osvojiť si zdieľaný názor. Šíriť ho zdieľaním. Alebo ponúknuť na verejnú diskusiu. Zdieľaním a šírením.
Aby bolo každému jasno, o čom píšem, tak ide o
a/ otázky verejného či tajného hlasovania na pôde parlamentu,
b/ zahraničných politík fantómového predsedu vlády a prezidenta Miroslava Lajčáka a jeho hovorkyne, pseudo prezidentky Zuzany Čaputovej.
Poznámka: S pokorou priznávam, že neviem, netuším, či je nie je Miroslav Lajčák v demisii, nemám na to kvalifikovaný názor. Preto tu a teraz ani nikde toto „neriešim“.
https://www.blogovisko.sk/k-dialogu-baranik-verzus-madej-ta3-tema-dna-25-9-bielik.html
https://www.blogovisko.sk/lajcak-a-caputova.html
K zhode názoru a presvedčenia môže dôjsť aj bez toho, že by ich autori od seba „odpisovali“, čo posilňuje zbližovanie a približovanie sa k objektívnej pravde, v opore o Ústavu SR:
https://stefanharabin.blog.pravda.sk/2019/09/24/lajcak-minister-zahranicnych-veci-v-demisii-pokusa-sa-realne-odovzdavat-nasu-suverenitu-cudzim-mocnostiam-alebo-iba-primitivne-klame-ze-slovensko-sa-rozhodlo-zriect-casti-svojej-suverenity-vymen/
Ondrej Dostál ma v rádiu Z prvej ruky verzus Madej vo veci tajného hlasovania po piatej a konečnej voľbe ústavných sudcov ako „výdobytku Veľkého Novembra, doslova „citoval“. Detto v Téme dňa na TA3. Čítal ma. A to je dobre. Mal by ma čítať aj „veľký“ právnik a ústavný právnik Madej (Smer).
Ak by tvrdil, že svoj názor a presvedčenie má z vlastnej hlavy, je úplne jedno. Došlo k zhode môjho a jeho názoru a presvedčenia. Tak sa tvorí generálny názor, majúci hodnotu objektívnej pravdy.
A tou je Ústava SR.
Odkazy na zdroje vo verejnej spoločenskej a politickej publicistike a citácie zdrojov „nehrozia“. Tie sú dobrou, povinnou, súčasťou kódexu žurnalistiky a po overení ich pravdivosti zakladajú hodnovernosť novinovej správy. Nejde o vedecké práce ani diplomovky.
Róbert Madej (plus Fico) vo veci verejnej alebo tajnej voľby ústavných sudcov „výdobytky Veľkého Novembra rozmieňajú na vlastné drobné“. Pre vlastné účelové použitie. Tvoria a kreujú objektívnu pravdu na svoj obraz. Detto médiá…
…
Veľká, nežná, novembrová, víťazná, revolúcia, na nás uvalila ďalšie jarmo subjektívnych poloprávd a lží, anonymity a netransparentnosti, ktoré reálna a pravá demokracia nepozná, a v ktorej väčšina politických subjektov a politikov pláva ako ryby vo vode a preto slovenská „demokracia“ reálnou demokraciou nie je. Na demokraciu sa s nami len hrajú. Dostali sme „danajský dar“.
Václav Havel a jeho slávny výrok, že „Láska a pravda musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ sa nesplní: Na konci dňa ostane len Pravda.
Žiadnych oslavných, falošných a pokryteckých „tančekov“ smutnej „pietnej spomienky“ na Veľký „víťazný“ (ukradnutý a vytunelovaný) November 1989, ako už vopred vyhlásil aj český prezident Miloš Zeman, sa za seba, ako bežný občan, nezúčastním; nikomu v nich ale nebudem brániť. Len si tak písať. Pokým sa bude dať a post novembrový režim, blížiaci sa k tretej totalite, mi dovolí…
Okrem toho, tie oslavy a zhromaždenia budú znova ukradnuté a vytunelované. Potvrdia rozdelenie spoločnosti. A prezidentka k jej vlastným slovám dodá: „Akoby som hrach o stenu hádzala…“
Kde sa nevedia dohodnúť politici, nedohodnú sa občania. Však to sme chceli, vyštrngali si kľúčmi, či nie? Ale to sme mali vedieť predtým.
Článok som v predstihu, aby bolo možno nad čím aspoň premýšľať.
Pred a po dobu osláv predpokladám cenzúru.
Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan

P.S. Na oslavách sa bude tárať ako zvyčajne (politici, médiá…). Béla Bugár práve “slobodne a demokraticky” táral proti Harabinovi na TA3 V politike… ako zvyčajne. Aj proti rozsudku najvyššieho súdu nad ĽSNS. Podobne tárali aj v O päť minút 12. Tento raz aj s “pridanou hovnotou” v predstihu. U voličskej obce si to “nájde”. Po dobu svojich 30-rokov v politike, ten rigidný pán občan, nepochopil, hoc o tom navonok tára, že nositeľom moci v štáte je ľud. Tak káže Ústava SR!
Aby bolo definitívne jasno: Na tajnú voľbu majú explicitné ústavné právo len občania, voliči, v rámci verejných volieb všetkých typov! V prípade tajnej voľby, na pôde parlamentu, teoreticky má právo dať súhlas ľud.
Nositeľmi zahraničnej politiky a charakteru Slovenska sú občania voliči, nie nimi volené alebo nevolené (Lajčák) persóny.
Parlament ako ústavodarný a zákonný zbor plus vláda a prezidentka, ako výkonná moc, majú a musia byť pod sústavnou kontrolou občanov, voličov… (to je ich a nimi už 30-ty rok nevyužité a odhodené ústavné právo)!
Ak si občania sťažujú na stav republiky, a „zlých politikov“, robia to na seba.