Strašná vojna

Strašná vojna

AUTOR: Arkadij Babčenko, novinár (uznávaný za aktívne postoje a reportáže z čečenských vojen)

Myslím, že dnes sme svedkami vojny, najstrašnejšej pre Rusko v dvadsiatom i dvadsiatom prvom storočí. Nie podľa počtu mŕtvych, ale v zmysle toho, čo sa teraz deje v spoločnosti. Žiadnemu inému národu v žiadnej doterajšej vojne nemohlo ani prísť na rozum, že by vôbec bolo možné zriecť sa za peniaze mien svojich mŕtvych manželov. Že za kompenzáciu alebo byt možno oželieť meno manžela na jeho hrobe. Že sa môžete vzdať mena padlého otca svojich detí. Že sa zabitý môže vydávať za živého. Že možno súhlasiť so zahrabaním akoby neexistujúcich tiel do neoznačených hrobov v akoby neexistujúcej vojne v akejsi akoby neexistujúcej krajine.

Ako je vôbec možné byť výsadkárom, každý deň sa prechádzať po cvičisku okolo plagátov „česť, odvaha, statočnosť“, a potom sa podriadiť malému, napoly šialenému kgbákovi, a na jeho rozkaz ísť na smrť, DOBROVOĽNE sa vzdať svojho mena, vymazať spomienky na seba zo života svojich najbližších – nechápem to.

V Čečensku sme vyrábali značky na posmrtnú identifikáciu z oceľových lyžičiek, pretože v zapálenom transportéri  sa erárny hliníkový medailón jednoducho odparil – a hlavné posolstvo tejto vojny znelo: byť identifikovaný. Mať možnosť byť pochovaný. Mať právo aspoň na vlastné meno, ak sa mi už neušlo právo na život. A naši velitelia nám v tom všemožne pomáhali.

Posolstvo tejto vojny znie – byť neidentifikovaný. Zomrieť bez vlastného mena.

Nechápem, ako niekto môže uplácať mŕtvych občanov potom, ako ich sám poslal do vojny.

Nechápem, ako možno za kompenzáciu zradiť zosnulého manžela, syna či brata.

Nechápem to.

Je to naozaj desivé.

Tvrdím, že pre Rusko je to posledná vojna, nie však preto, že by nemalo silu alebo ekonomiku.

Bude to posledná vojna pre Rusko, pretože proces rozpadu etnosu je už takmer dokončený. Morálna degradácia národa už bola prakticky zavŕšená. A táto vojna ju len dotiahne do konca.

Áno, a nemáme už žiadny národ. Nemáme žiadne spoločenstvá, ktoré by mohli o každom svojom členovi povedať „my“.

Toto územie obývajú oddelené skupinky a komunity agresívne nahnevaných ľudí, vzájomne spojených náhodnými vonkajšími okolnosťami, nenávidiace všetkých ostatných, tých čo nie sú súčasťou ich stáda – ale národ už žiadny neexistuje.

Myslím, že keď potomkovia budú študovať túto dobu, v ktorej s vami žijeme, nedokážu ju popísať.

Pretože na pochopenie toho, čo to znamená „putinizmus“, v ňom treba žiť.

Dokonca ani naši najbližší susedia to nechápu. Ukrajinci mi píšu – „Rusko, zobuď sa“. Ale veď my nespíme, sakra …

Keď sa snažia zavraždiť človeka len preto, aby im nezavadzal pri zakopávaní bezmenných očíslovaných mŕtvol z nevyhlásenej vojny, vojny so zamaľovanými číslami vozidiel, sňatými výložkami, zakopávnaí pod tabuľkou s číslom… Neviem, čo ešte treba dodať.

Zakaždým, keď v hláseniach narazím na mená svojich priateľov, zakaždým sa divím – s týmto človekom sa už naozaj nič takého nemohlo stať.

Teraz už je to Šlosberg, zdá sa. Teraz prišiel rad na neho.

Len si to predstavte..
http://www.echo.msk.ru/programs/exit/1387000-echo/