Šťastie sa volá Danielko

Priznám sa – už dlhší čas nemám dobré obdobie. Od začiatku februára som nikde nebola. Znamená to, že ani k lekárovi, ani do mesta či do Kauflandu som sa nedostala viackrát kvôli počasiu, potom kvôli chorobe. Dlhé roky som fungovala takým spôsobom, že včera cesta do Levíc, dnes Nitra, zajtra akcia v Komárne a pozajtra na dva dni Bratislava a priznám sa, toto ma dosť deprimuje. No kým sa noha nedá celkom do poriadku môžem ísť „do sveta“ len keď je vonku úplne sucho. Infekcie sa totiž bojím ešte o trošku viac ako povestný čert kríža.

Dnes ráno to už-už vyzeralo, že sa spojili všetky dobré mocnosti a ja pôjdem do mesta. Aby bolo jasné, som cca 12 km od Komárna a do mesta sa dostanem len ak tam ide služobné auto lebo do autobusu jednak ešte nenastúpim, jednak je to k zastávke zatiaľ ďaleko a stále je tu hrozba infekcie … No skrátka dnes to vyzeralo, že sa do Komárna konečne dostanem. Dievčatá, ktoré bývajú v Komárne ma však presvedčili že sa oplatí ešte deň počkať, predsa len – večer pršalo a ulice zďaleka nie sú suché. No nepotešila som sa, ale predstava zapálenej rany, horúčok a silných antibiotík (za ostatného 3/4 roka som sa nimi napchávala viac ako poľské kuratá za svoje tri úbohé kuracie životy) mi dodali zdravého rozumu a bolo jasné, do mesta sa pôjde možno zajtra. Alebo Boh vie kedy …

Na „depkárenie“ akosi nebol čas – prišli mi aj knihy z Levoče ktoré treba stiahnuť do prehrávača. Prišla Anita a klasické úkony – preväz, umyť ranu, obstrihať tkanivo čo tam nemá čo robiť, nanovo previazať. Niekde v polovici procesu prišili oni – moji rodičia so sestriným synom, Danielkom.

To dieťa, ešte nebolo na svete už som ho milovala najviac na svete. (Je asi údelom nás, čo nemáme deti, že tie „cudzie“ milujeme ako vlastné …) Dnes mi niekto „zhora“ zase raz ukázal ako sa volá šťastie. Nemá meno cesta do mesta. Ani idem medzi ľudí. Šťastie sa volá Danielko.