Spýtala som sa: „je ženatý?“
…prišla som na návštevu ohlásená. Už ma čakala. Po zazvonení mi hneď otvorila vchodové dvere. Vošla som do bytovky, privolala výťah a vyviezla sa na desiate poschodie. Tam bývala v jednoizbovom byte už sedem rokov. Presťahovala sa po zrelej úvahe po smrti svojho druhého muža, lebo jej dôchodok na životné výdavky nestačil.
Dvere do bytu už boli odchýlené, privítala ma úsmevom. O to viac ma prekvapilo, keď sa mi zo stoličky, na ktorej som zvyčajne sedávala pozdravil čiernovlasý mladík. Mierne kučeravé ako havranovi mu splývali na plecia a ladili s očami. Vstal zo stoličky, akoby mu podvedomie našepkávalo, že stolička je určená pre návštevu a ja som si všimla štíhlu postavu odetú do bielej mikiny a rifli a živú, čosi ukrývajúcu dušu. Možno aj starosti.
Babka mu dala posledné inštrukcie, ktoré bude potrebovať pri nákupe liekov. Zdôraznila obidva druhy, pri ktorých sa ma informovať na cenový rozdiel a účinok.
– Áno, viem, baby, už si mi to raz povedala. Vieš, že na mňa sa môžeš vždy spoľahnúť… .
– To som rada.
Rozlúčili sa pohľadom a my pozdravom.
Keď zatvoril dvere, spomenula si, že zabudla mu pripomenúť chlieb.
Myslela som, že mu pôjde zavolať z okna. Neurobila tak. Asi sa naozaj mohla naňho spoľahnúť.
Za hodinku, čo som u nej sedela na pretras neprišiel. Rozhovorila sa až o dva dni, keď som jej doniesla knihy z knižnice.
Čaj z materinej dúšky rozvoniaval na celý byt, s druhou šálkou sa rozhovorila o svojej najmladšej dcére. Dostala meno po nej, Mária sa volala.
Spomienky začala prvou diskotékou, na ktorú Máriu pustila spolu so svojimi staršími dcérami. Staršie dcéry mohli ísť na diskotéku až po osemnástke. Máriu pustila výnimočne po sedemnástke. Aj to iba na prosíkanie otca. Otcovia majú akosi bližšie k dcéram, sú mäkší. Nechcela, aby bol nepokoj doma a tak porušila zásadu.
Živo zaspomínala: „tak strašne plakala, ale tak strašne, že som už nemohla počúvať ten plač… , ale zato, že tak veľmi sa domáhala plačom najprv dostala lieskovicou po zadku, možno mala aj modriny. Keď ruka šľahla poslednú po zadku, povedala som, …a teraz sa choď obliecť… a choď, keď chceš ísť.“
Myslela som, že nikam nepôjde. Vybehla z izby ako strela, vošla do kúpelne, potom do dievčenskej izby a za pár minút prišla vystrojená… . Vždy bola taká svojhlavá, čo si zaumienila, to musela dosiahnuť, preto jej otec držal stranu. Domov prišla o jedenástej, ako som prikázala. Odvtedy chodila pravidelne, kde aká diskotéka na okolí bola, nič ich doma nezdržalo.
Chodila na strednú chemickú. Po škole za zamestnala ako chemička v tamojšom závode… Robila tam už tretí rok, keď jeden deň prišla a povedala, že je tehotná. Spýtala som sa len toľko, „je ženatý?“
– Nie nie je. Je slobodný.
– Len toľko som chcela počuť, dcéra moja. To sa môže stáť každej, máš svoje roky, dieťa si nechaj, ja ti s výchovou dieťaťa pomôžem.
Po pol roku materskej odišla do práce. Vychovávala som ho ja do šiestich rokov. Za šesť rokov len prišla na víkend, na dovolenku, priniesla hračky, sladkosti, oblečenie. Ja som už vtedy bola na dôchodku a Milanka som s radosťou vychovávala. Je to môj syn. Má svoju biologickú mamu, biologického otca, ale ja vždy poviem, že je to môj syn. Mala som tri dcéry a jeho. Otec mu dodnes platí výživné. Je tretí rok na vysokej škole, teraz končí bakalára, prišiel ma pozrieť.
– Nikdy ste svoje slová a rozhodnutie neoľutovali?
– Nie, nikdy.
Nuž život píše rôzne príbehy… , veselé i smutné, ale tento, zdá sa, priniesol každému to po čom túžil, sníval. Milan má dve nevlastné sestry, ktoré má veľmi rád; spokojnú mamu, hoci jej manželstvo s druhým partnerom nevyšlo podľa jej predstáv a starostlivú babičku, ktorá s láskou vychovávala svojho vnuka, lebo syna jej osud nedoprial.
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!