Špeciálne vzdelávanie alebo špeciálny biznis?

Dostala som otvorený list od špeciálnej pedagogičky pani Martiny Rzymanovej zo Spojenej školy /predtým Špeciálnej školy/ v Poprade. Veľmi rozhorčený otvorený list, ktorým reaguje na článok v denníku Plus jeden deň pod názvom „Špeciálne školy sa len tvária, že deti vzdelávajú, tvrdí Nicholsonová“.

Dovolím si zareagovať na tvrdenia pani Rzymanovej prostredníctvom tohto blogu. Hneď na úvod musím uviesť, že neviem ovplyvniť pomerne nešťastný titulok k článku, ktorý vyznieva generalizujúco a tým sa mohol dotknúť aj pedagógov tých špeciálnych škôl, ktoré nemajú problémy s nesprávnym zaraďovaním rómskych detí . Článok a teda aj moje reakcie  totiž vychádzali z mimoriadnej správy verejnej ochrankyne práv J. Dubovcovej ,  v ktorej sa ombudsmanka venuje okrem iného najmä pretrvávajúcemu problému nesprávneho zaraďovania detí zo sociálne znevýhodneného prostredia do špeciálnych škôl. /Btw., je neuveriteľné, že parlament, resp. zástupcovia štátostrany,  sa touto správou odmietli zaoberať, napriek jej závažnosti sa ani nedostala do programu schôdze./  

Pani Rzymanová v otvorenom liste píše, že som hlboko urazila jej prácu ako aj prácu všetkých jej kolegov a kolegýň.   To skutočne  nebolo mojím cieľom. Veľmi dobre rozumiem tomu, že v špeciálnych školách vzdelávajú deti so špeciálnymi potrebami, teda predovšetkým deti s mentálnym postihnutím, s ťažkou mentálnou retardáciou, s telesným postihnutím a podobne. Tieto deti by v slovenskom vzdelávacom systéme v štandardnej škole  neobstáli. Pedagógom, ktorí sa takýmto deťom venujú a vzdelávajú ich za špecifických a veľmi ťažkých podmienok patrí vďaka a uznanie. Lenže ja som sa k týmto školám a k týmto pedagógom v spomínanom článku nevyjadrovala.

Hovorila som o tých špeciálnych školách, ktoré vznikajú v umelo vytvorených školských obvodoch pri rómskych osadách, a ktoré sú plné žiakov  bez mentálneho alebo fyzického postihnutia. Deti z osád sú sociálne vylúčené, neovládajú jazyk, pre nedostatok podnetov nevedia komunikovať. Väčšina z toho, čo všetko nezvládajú, je smutný dôsledok toho, v akom prostredí vyrastajú a toho, že drvivá väčšina rómskych detí nechodí do škôlky. /Nedávno som ako jednu z možností zvrátenia tohto stavu predložila parlamentu návrh na povinnú predškolskú výchovu od štyroch rokov, vládna väčšina to zmietla zo stola. Dnes takýto návrh podľa medializovaných informácií pripravuje ministerstvo školstva./   

Nezvládnu diagnostické testy pred nástupom do školy, skončia na špeciálnych školách a tak majú vopred predurčený osud – v 16-tich rokoch pôjdu zo špeciálnej školy rovno na úrad práce, pretože majú neukončené základné vzdelanie a nulovú šancu získať stredoškolské vzdelanie. Problém je najmä v tom, že na týchto umelo vytvorených školách takmer vôbec nefunguje rediagnostika, teda spätné preradenie dieťaťa do štandardnej školy, ak už pominuli dôvody pre jeho ďalšie vzdelávanie na špeciálnej škole.

 Pre štát je takéto vzdelávanie rómskych detí absolútne neefektívne, pretože je drahé /špeciálne školy majú 2,5 násobok normatívu oproti štandardným školám/, a pretože poskytuje vzdelanie neporovnateľné so štandardnými základnými školami. Vyrába nevzdelaných /s nedokončeným základným vzdelaním/ a nekvalifikovaných nezamestnaných, ktorí sú do konca života závislí na peniazoch od štátu.  

Práve tieto tvrdenia podporuje správa ombudsmanky, ktorej úradníci prešli 21 škôl.  Aj ja som prešla či už ako novinárka alebo ako tím-líderka SaS pre sociálne vylúčené spoločenstvá niekoľko desiatok osád na Slovensku. Bolo úplne bežné, že v rodine so štyrmi školopovinnými deťmi boli všetky štyri zaradené do špeciálnej školy alebo špeciálnej triedy. Mnohí rodičia mi potvrdili, že špeciálne školy robili doslova nábor detí z osád. Ich rodičia s tým súhlasili, keďže väčšina z nich boli tiež odchovancami špeciálnych /osobitných/ škôl a je otázne nakoľko bol ich súhlas takzvaným informovaným súhlasom….

 Navštívila som špeciálne školy, ktoré boli plné rómskych detí a navštívila som štandardné školy so špeciálnymi triedami, v ktorých sedeli výlučne rómske deti.  Netvrdím, že žiadne z týchto detí netrpelo mentálnym postihnutím, ale je ťažké uveriť tomu, že všetky rómske deti v triede boli mentálne retardované.  

Pani Rzymanová v otvorenom liste ďalej píše, že nie je možné integrovať žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do štandardných škôl a ja s tým absolútne súhlasím. Na štandardných školách nemáme vytvorené podmienky na to, aby sme vzdelávali deti s mentálnym alebo fyzickým postihnutím. Žiaľ. Ale pre začiatok by úplne postačilo, ak by do špeciálnych škôl neboli zaraďované kvôli vysokému normatívu deti, ktoré tam nepatria. Resp. ak by boli takto zaradené deti v pravidelných intervaloch rediagnostikované, aby tak mali možnosť zvrátiť ich vopred predurčený osud nevzdelaného „ cudzopasníka“ na štáte, ktorý mu predurčil zle nastavený systém podporujúci skôr biznis takýchto škôl ako vzdelanie garantované ústavou.   

Jeden príklad za všetky opísala v liste pani Rzymanová sama: „… náš bývalý žiak (áno, Róm s mentálnym postihnutím) má v súčasnosti v Prahe stavebnú firmu, v ktorej zamestnáva ľudí. Podľa môjho názoru je na tomto príklade vidieť, ako často si pri zaraďovaní rómskych detí zamieňame sociálnu depriváciu s mentálnym postihnutím.

Na záver chcem podporiť všetky špeciálne školy a ich pedagógov, ktorí si plnia svoju funkciu a teda vzdelávajú deti so skutočnými špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami  v neľahkých podmienkach slovenského školstva. Aj im by však malo záležať na tom, aby ich práca nebola očierňovaná tými umelo vytvorenými špeciálnymi školami, ktoré si vzdelávanie jednoducho zamenili za biznis .