SOZA: Chamtivosť je dobrá!

Gordon Gekko: Greed is good! Alebo prečo sú súčasťou dosahovania zisku „neziskovky“

SOZA – “občianske združenie” ako mnohé, a predsa je iné. Na prvé počutie by človek povedal, že takáto „neziskovka“ bude mať nejaké bohumilé krédo, napríklad použitie časti výťažku z koncertov, poplatkov od rozhlasových staníc a CD-čiek známych spevákov na organizovanie nekomerčných podujatí, podporu nových skupín a ľudovej hudby. Ale aj napríklad na podporu dajme tomu koncertov, kde sa bude reprodukovať hudba známych spevákov, veď sa tým zvýši dopyt po ich originálnej hudbe, čo sa zase len vráti vo výnosoch (veď na tom nie je nič zlé, sa takto spropagovať).
Avšak, pohľad na realitu nás surovo hodí na úroveň naivných kaviarňových intelektuálov. Jediným cieľom tejto „neziskovej“ organizácie je totiž maximalizácia zisku. A to spôsobom, za ktorý by sa nehanbila ani legendárna filmová postava Gordon Gekko.
V kultovom filme Wall Street sa Gordon Gekko, predstierajúc priateľstvo s mladým maklérom, chystá s jeho pomocou zmocniť firmy, kde robí jeho otec, rozpredať ju na kusy a vybrakovať jej fond, v ktorom si zamestnanci šetrili na dôchodok. Mottom tejto bezškrupulóznej postavy je známe „Greed is good“

Verzia riaditeľa SOZA je tu.
V rozpore so zámerom tvorcov sa pre veľa ľudí stala táto filmová postava inšpiráciou pre vlastnú kariéru. Ktovie, či sa neinšpirovali aj v spolku SOZA.
V každom prípade, svoju anabázu chamtivosti dotiahli do rovín, ktorá sa vymyká predstavivosti aj filmových scenáristov. Namiesto podpory hudobných podujatí, snažia sa naopak zdierať bezplatné podujatia, kde deti spievajú ľudovky svojim matkám, dôchodcom a podobne.

A teraz jedna dôležitá vec. Praktiky rôznych matadorov z Wall Streetu vyvolávajú, okrem inšpirácie sa, ostrú kritiku kapitalizmu, „trhu“ a volanie po reguláciách. “Veď chamtivosť musí predsa regulovať štát!”
Tu máme názornú ukážku toho, ako práve regulácia štátu a umelé prideľovanie exkluzivity dokážu stimulovať hyenizmus extrémnych proporcií. Prebujnelosť štátnych orgánov umožňuje navyše „občianskemu združeniu“ predstierať, že je jedným z X orgánov štátu, dávať neoprávnené „pokuty“ a čakať, že pomýlení občania zaplatia.
Ak by štát nepôsobil tam, kde nepatrí, tak ten, čo by podnikal v hudbe, by musel poskytovať nejaký úžitok, aby si potenciálni klienti jeho služby objednali. Napríklad by poskytoval technické alebo organizačné know how.

Pozrime sa pri tejto príležitosti na širsí a globálnejší obraz toho, ako sa vyžívajú „neziskovky“.
Známy investor Warren Buffet a niekoľkí ďalší miliardári v poslednom čase vyzývali v Amerike vládu na uvalenie väčších daní na bohatých, lebo že platia percentuálne menej ako mnohí zamestnanci. Je zaujímavé, že títo „veľkokapitalisti“ nežiadajú radšej menšie dane pre menej zarábajúcich. A tiež prečo štátu nepošlú peniaze dobrovoľne, ale dožadujú sa zákona. Záhadou je to však len na prvý pohľad.

Tieto výzvy sú totižto len recykláciou toho, čo sa začalo v roku 1909. Vtedy americký kongresman Nelson Aldrich – spojenec J.D. Rockefellera (čo spečatili vzájomným sobášom svojich detí) a milionárov združených okolo neho, začal vehementne podporovať návrh z Komunistického manifestu na progresívnu daň. Ako to, že si chceli kapre sami vypustiť rybník?
Nechceli, chceli ho vypustiť iným. Bolo to v čase, keď súd rozhodol v rámci protimonopolného zákona rozdeliť Rockefellerov Standard Oil na niekoľko častí. Vtedy vznikol spásonosný nápad: previesť podstatnú časť akcií na niekoľko neziskoviek (nadácií), v rámci ktorých sa stratí vlastnícka stopa. Ropný konglomerát bude síce zdanlivo rozkúskovaný, v praxi však naďalej pod správou „Rockyho“. Dnes sú z jednotlivých kusov dve najväčšie ropné spoločnosti sveta – ExxonMobil a Chevron.
Z majetku v správe nadácií sa neplatia dane, čo je v USA osobitne výhodné pri dedičskej dani.
Pri prevádzaní firemných ziskov do správy nadácie sa navyše táto odvedená časť z dane odpíše.
V praxi sa nová progresívna daň uplatnila postupne na menej bohatých a na strednú vrstvu, zatiaľ čo niektorí superbohatí so svojimi nadáciami mohli byť vysmiati. Posilnili si tak svoje postavenie oslabením iných. Ďalším efektom bolo, že ich nadácie sa stali nástrojom ovládania spoločnosti, osobitne čo sa týka kontroly obsahu štátneho a univerzitného vzdelávania a masmédií. To je napríklad dôvodom toho, prečo sa v škole neučíme a v mainstreamových médiách nepočúvame o úlohe, ktorú niekoľko rodinných klanov zohralo v organizácii vojen, budovaní Sovietskeho Zväzu a nacistického Nemecka…

V Amerike v súčasnosti možno darovať až 30% zo zhodnotenia akcií (a sú tam ešte ďalšie výhody) a odpočítať si to zo základu z dane. Nadácia musí ročne podľa zákona minúť len 5% zo svojho príjmu.
Warren Buffet by po zvýšení daní, ku ktorému vyzýva, neplatil štátu oveľa viac (podrobne rozpísané je to tu), ak by sa nevzdal svojej nadačnej schémy – čo však môže aj teraz. Avšak naopak, spolu s Gatesom vyzýva ostatných superbohatých na prevod svojho majetku do ich nadácií a na vytvorenie ďalších. Máme tu teda opäť tú istú manipulatívnu hru ako finančne oslabiť iných. A naopak – získať vplyv nad väčším balíkom peňazí a použiť ho na ďalšie zvýšenie kontroly nad spoločnosťou cez “vzdelávanie” atď.

Vidíme teda, ako sú „neziskovky“ zneužívané na dosahovanie mnoho druhov zisku. O to viac si treba vážiť tých, ktorí zakladajú nadácie s dobrým úmyslom – u nás napríklad taký Dobrý anjel.
V súvislosti s prípadom hyenistickej organizácie SOZA sú teraz u nás priaznivé podmienky na začatie nápravy – zrušenie umelej podpory štátu pre takéto subjekty a návrat k voľnému trhu a hlavne zdravému rozumu.