Slovensko – červená diera na mape Európy

Som poslankyňa NR SR a vôbec mi neprekážalo, keď ma novinári z balkóna rokovacej sály fotografovali. Áno, nemohla som si čítať z obľúbenej knihy Osamelosť prvočísel, ktorú mám schovanú v lavici. A nežuvala som žuvačku a netelefonovala v sále. Komu presne vadili novinári striehnuci na balkóne?

Kolesíkovi, ktorý klamal a podvádzal? Ktorý rozdával lístočky s menami vhodných kandidátov do Správnej rady ÚPN? A ktorý potom bez mihnutia oka klamal redaktorke do kamery, že to len pozýval kolegov na party? Mal tú smolu a národ to šťastie, že ho SME z balkóna  nahralo na kameru a tak sa dnes verejnosť  môže znechutene pozerať na hnusnú kolesíkovu etudu. A vidí chlapíka, ktorý v parlamente slušnej krajiny nemá čo hľadať.

Alebo to vadilo tým, ktorí boli v sále opití? Ktorí sa viditeľne potácali a nevedeli zo seba vysúkať súvislú vetu? Patria opití agresori do zákonodárneho zboru slušnej krajiny?

Prekáža  to tým, ktorí sa na tlačovkách bijú do pŕs za boha a za národ a v sále potom vidieť, ako veľmi im je už dvadsať rokov národ ukradnutý? Nakoľko potichu budú žehnať najnovšej iniciatíve predsedu parlamentu, s ktorým ich spája slušne dlhá minulosť?

Prekáža to tým, ktorí nechcú, aby novinári videli, ako ministri tejto vlády porušujú rokovací poriadok? Ako nie sú prítomní v sále, keď ich poslanci interpelujú? Ako na to neúnavne rôznymi spôsobmi upozorňuje kolega Hlina?

Som bývala novinárka, a v parlamente som ako politická spravodajkyňa strávila celé roky. Pamätám si časy ožratých podpredsedov parlamentu, ktorých sme v sále nemohli fotografovať , a ktorí nám cez tunel utekali do svojich kancelárií s plným barom. Pamätám si, ako pri nakrúcaní rozhovoru najprv naliali po pol deci kameramanom, aby ich kamera nesnímala tak ostro.

Pamätám si, že to boli časy mečiarovského temna. Že verejnosť nemala kontrolu nad tým, čo robia jej zamestnanci v pléne NR. A že novinári striehli na každú ukradnutú príležitosť ukázať politikov v pravom svetle. Pamätám si na nadšeného Karola Lovaša zo starého dobrého Twistu, ktorému sa tajne podarilo nahrať I. Gašparoviča, ktorý nazval exprezidenta M. Kováča „starým chujom“ , a ktorý odvysielal nahrávku skvostného prejavu opitého Slotu „do tankoch na Budapešť“.

Pamätáte? To bolo vtedy, keď novinári nemali voľný pohyb na ministerstve kultúry, keď sa búrili herci a keď s kabátom na hlave behal po chodbách ničiteľ kultúry exminister Hudec. Keď na novinárov poslali SBS-ku, ktorá sa tak vžila do úlohy ochrany chlebodarcu, že jedna novinárka vyviazla s monoklom pod okom a herec Š. Kožka, ktorý bránil novinárov, so zlomenou rukou.

To bolo vtedy, keď bolo Slovensko čiernou machuľou na mape Európy. Keď nás zvyšný svet otvorene kritizoval za nedoržiavanie základných ľudských práv a slobôd, najmä slobody prejavu. To bolo vtedy, keď unášali synov prezidentov, keď novinárov bili, poprípade im nechali vybuchnúť autá.

Váš šéf vás platí a má právo vidieť, čo za tie peniaze v práci robíte. Má právo posadiť vás do otvoreného newsroomu a sledovať každý detail vášho pracovného dňa. Také isté právo má verejnosť vo vzťahu k poslancom NR. A je povinnosťou šéfa parlamentu, aby verejnosti takúto kontrolu umožnil prostredníctvom novinárov. V slušnej krajine so slušným parlamentom.

Nie sme slušná krajina. V slušnej krajine by sa Kolesík po svojej etude okamžite vzdal mandátu. V slušnej krajine by sa opití poslanci verejne ospravedlnili voličom za svoje zlyhanie.  Po rokoch budovania slobody a unikania pred imidžom čiernej škvrny nás niekto vracia do temnej minulosti.

Zo Slovenska sa stáva červená machuľa. Červená machuľa s hodnotami a totalitnými spôsobmi,  ktoré sme  v posledných rokoch pozorovali za našou východnou hranicou.

Som poslankyňa NR SR a chcem, aby mali novinári voľný pohyb po celej budove parlamentu.