Slovensko ako komunita vo svetle metasystému prediktora západného matrixu

Komunita je samosprávna jednotka riadiaca sa demokratickými pravidlami presadzovania záujmov a potrieb jednotlivcov, skupín municipálna (obecná, mestská) regionálna (okres, samosprávny kraj) vyšší samosprávny celok, štát, EÚ, transatlantický a ostatný svetový geopolitický priestor…

Komunita funguje ako prirodzený aj umelý (riadený) mikro, mini, systém, viazaný a prepojený s metasystémom, teda, obec, mesto, okres, kraj, štát, EÚ, ako súčasti západného typu globálneho, globalistického euro a transatlantického matrixu (siete).
Vplyv štátu na jeho systém (prvá a druhá veta o komunite) môže byť etatický (zhora, blízky politbyru), štandardne demokratický, liberálno-demokratický, liberálny, libertariánsky (čo najmenej štátu, čo je opak etatizmu, kde funkcia štátu je zredukovaná na ochranu a obranu štátnych hraníc, ochranu bezpečia občanov štátu a zákonnosti); etatický aj libertariánsky štát rovnako rieši svoje vzťahy k zahraničiu medzinárodnými a medzištátnymi zmluvami a dohodami.
Otázkou je, ktorý, etatistický alebo libertariánsky prediktor sa nechá viac viazať na zahraničie, a ktorý viac alebo menej radodajne odovzdáva svoju zvrchovanosť a suverenitu federalistickým centristom z Bruselu a Štrasburgu a s tým aj západnému transatlantickému matrixu, až do momentu, kedy príde o vlastné národno-štátne insígnie (poznámka pod článkom).
V priestore konfliktu etatizmu verzus libertariánstvo sa odohráva neúspešný boj o redukciu štátnej byrokracie s opačným výsledkom. Zdalo by sa, že elektronizácia a digitalizácia štátneho aparátu (on line komunikácia, informačná príprava, rozhodnutie) umožní  jeho redukciu.
Naopak, etatistický vládny a štátny aparát s príslušenstvom a s ním aj mimovládny sektor s doplnkovou, substitučnou funkciou (čo „uniká“ štátu, nahrádzajú mimovládky) mohutnejú; redukciu byrokracie má ale v programe takmer každá vládna strana a vždy opozícia.
Zároveň vždy platí, že ak si štát alebo jeho zložka nevedia s niečím rady, zriadia výbor alebo komisiu. Mimovládky „ošetrujú“ záujmy a potreby skupín v ich diverzite. Majú byť apolitické (zákon) ale ich povaha je politická. Sublimujú a prenikajú do politického prostredia, diverzifikujú ho a komplikujú, čo sťažuje demokratický politický konsenzus aktuálnej predvolebnej a povolebnej politickej scény. Via iuris sa prepracovala až do prezidentského kresla, takzvaný „slušácky“ Juraj Šeliga je Kiskov líder, Beblavý má vlastnú stranu Spolu, aktivistka Ľudia proti rasimu Irena Bihariová je vo vedení PS, a tak ďalej…
Občianska spoločnosť je touto diverzitou a pokračujúcou liberálnou a liberalizačnou diverzifikáciou záujmov a potrieb ľudí, obyvateľov a občanov zmätená, dezorientovaná a zneistená. Loví v mútnych vodách…
Poznámka: ľudí delím na obyvateľov a občanov; obyvatelia majú na území Slovenska len dočasný alebo trvalý pobyt, štátne občianstvo, a to je asi tak všetko, občania sú občianski a politicky aktívni s aktívnym a pasívnym volebným právom, ktoré využívajú relatívne kvalifikovane (vedia sa ho aj kvalifikovane vzdať); obyvatelia sú spravidla pasívnou mlčiacou a nevoliacou vačšinou, ktorá nemá šajn o ničom, nevie, čo činí, ale po voľbách, skresliac ich výsledky, najviac kričí ex post a vždy na nesprávnom mieste.
Výsledky Veľkého Novembra 1989 sú Pyrrhovo víťazstvo v procese od rozbitia totálnej monokracie jednej politickej strany k pluralite politických strán, od nej k partokracii (Mečiarizmus, Dzurindizmus, Ficizmus) a dnes oligarchokracii (Kočnerizmus). Podobných Kočnerov a Kočneríkov je, rieši sa dnes len jeden, aktuálne „najväčší“ ako bezprostredne najnebezpečnejší prototyp, naprieč celým politickým Slovenskom ako hadov; Gorila sa ďalej skrýva.
Pyrrhovo víťazstvo znamená, že formálne víťazstvo alebo úspech, vo svojich dôsledkoch žiadnym víťazstvom alebo úspechom nie je.
Tridsiate výročie toho nezvládnutého a ukradnutého paškvilu sa ale bude oslavovať ako víťazstvo slobody a demokracie.
Slovensko si navzdory „výdobytkom“ Veľkého Novembra, bezpodmienečne musí urobiť poriadky blízke jeho reparátu v otázke vnútorného aj vonkajšieho národnoštátneho záujmu.
Na slovenskom politickom stole leží dôvodná obava, či sa komu páči alebo nie, že s aktuálnou politickou ponukou to v parlamentných voľbách 2020 nepôjde.
Prvé pokusy s možnosťou ich overenia, tu sú:
1. Správne pritvrdenie zákona o politických stranách a ich financovaní, vychádzajúce z faktu a pravdy už neprehľadného množstva politických subjektov, nekontrolovane financovaných kadekým, proti čomu sú najmä novelou dotknutí liberáli;
2. Sprísnenie zákona o verejnom obstarávaní, ktoré vylúči možnosť a registráciu schránkových firiem a ich zmluvy so štátom, s neznámym príjemcom konečných výhod.
Ostáva na stole akútna potreba zmeny jedného na viac volebných obvodov (stopa Mečiara), čím sa horizontálna demokracia čiastočne zmení na priamu vertikálnu demokraciu pri zachovaní štatútu Slovenska ako štandardnej jednoduchej parlamentnej demokracie.
Ďalšou povinnosťou štátu je zaistiť možnosť elektronickej voľby Slovákov v zahraničí.
V neposlednom rade je tu problém možnosti referenda, pri zachovaní jeho ústavných pravidiel, možností a obmedzení.
Ústavných sudcov by nemal mať vo svojej právomoci zákonodarný zbor. Ak ani septembrová voľba nedopadne, bude problém. Ohlási sa EK a Benátska komisia. Sa čudujem, že sa ešte tak nestalo.
Generálny prokurátor je politický nominant, prokuratúra stalinského typu preveruje podnety tak, že sťažnosť preveruje tá zložka, proti ktorej  sťažnosť smeruje.
Pre všetky zmienené inštitúcie je príznačná ich polovičná politizácia, ktorá prináša polovičaté výsledky. Nedostatky a pochybenia, ale aj vedomé zneužitie právomocí verejných činiteľov prokuratúry, policajného zboru a justície, viazaných služobnou prísahou štátu a občanom, sa aj po zmene predsedu vlády a výmeny ministra vnútra Kaliňáka za Denisu Sakovú, opakujú (chronicita na báze tradičných zvyklostí).
Aj policajný zbor má prezidenta politického nominanta. Inšpekčná služba detto, tiež nie je nezávislá. Dokazuje to aj rozsiahla OČTK preverovaná komunikácia Kočnera s osobami vo výkone verejnej služby vo všetkých zložkách výkonnej moci. Niet záruky, čo sa „stopí“ alebo pôjde v režime „padni komu padni“. Problém je, že každá vládna moc chce mať „svoje veci“ pod kontrolou aj vo vlastnom záujme.
Slovensko nevyhnutne potrebuje aj lustráciu, revíziu a redukciu subjektov nevládneho sektora, ktorý prerastá cez hlavy občanov a štátu; ponechať len reálne všeobecne prospešné a v záujme celej spoločnosti. Ich pokračujúca liberálna diverzifikácia je, čo naznačuje už žalostný stav vecí verejných, aj s ich nekontrolovaným, financovaním, proti záujmom dobre spravovaného štátu.
Cesta k slobode a demokracii je zarúbaná a tŕnistá, naráža na odpor totálne a totalitne mocichtivých „demokratov pre seba“ (lebo demokracia je ich vlastníctvo) na jednej strane, a na druhej, treba čeliť procesom na ceste od poriadku (order) k neporiadku (disorder) zmätku, chaosu a anarchii a následne potenciálne hroziacej priamej občianskej vojne, ktorá zúri zatiaľ „len“ vo verejnom on line digitálnom priestore, zo strany aj práve preto spoločensky nebezpečných proto neo fašistických liberálov. Protesty takzvaných „len oni slušákov“ sú iba čajovým odvarom toho, čo reálne môže prísť…
A ako by Slovensku pomohol čo len výstražný generálny štrajk všetkých, nielen tých „najslušnejších“ zväčša trúdov a darebákov? Čo vyrieši? Nič. Slovensko „nemá ľudí“. Prsnejšie má, len nie vo verejných politikách. Živia sa tichou, poctivou prácou. Nemajú politické ambície. Nevidia v sebe „mesiášov“.
Demokracia je len jedna. Je alebo nie je. Takzvaná liberálna demokracia je lož a podvod, ktorý môže mať tragické dôsledky.
Slovensko nesmie byť nebezpečným experimentálnym laboratóriom liberálnej demokracie. Kto potom ponesie zodpovednosť? 
Cestou k politickej moci liberálov všetkých farieb, nielen dúhy, je ich radodajná prostitúcia občanom na ľúbivej vlne všestranného a všeobecného liberálneho populizmu.
Verejná ochrankyňa práv vo veciach údajných porušovaných „základných ľudských práv“ dúhy koná nad rámec a mimo zákonom určených kompetencií a právomocí podporou rodovej ideológie, čo je v priamom rozpore s Čl. 1 odsek 1 Ústavy SR: „Slovensko sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo“ v časti ideológia. https://www.vop.gov.sk/v-com-vam-moze-pomoct
Časť náboženstvo porušila prvá Dzurindova vláda v roku 2000 podpisom a ratifikáciou Zmluvy s Vatikánom. Iba akosi „zabudla“ dojednať dohodu o základnom ľudskom práve na výhradu vo svedomí. Poznámka k jej nezrušiteľnosti: Každá zmluva sa dá zrušiť. Platí to aj pre podpis pod Istanbulským dohovorom.
Reálna demokracia očakáva reálnych demokratov (Masaryk). Intelektovo a duchovne nadpriemerne vybavených politikov s nepriestrelným étosom. A takými Slovensko aktuálne, žiaľ, počnúc od hlavy štátu nadol, nedisponuje. A ani nevychováva.
Ak by to bolo v mojej moci, na totálne choré Slovensko uvalím dočasnú „nútenú správu“. Bez obáv, iba si tu tak neškodne píšem. Pokým smiem. Porozumieť znamená zvíťaziť. Potom nebude treba písať a nastupujúca otvorená cenzúra iných názorov, než je oficiálny názor a „pravda“ orwellistického súčasného obrazu metasystému prediktora globálneho matrixu západného vzoru, bude neúčinná. Ľudia sa „prebudia“ a začnú konečne reálne kriticky myslieť a konať. A nielen čakať na zázraky. Tie sa nedejú. A Godot tiež nepríde.
Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan

Vysvetlivka k poslednej vete:
https://www.zones.sk/studentske-prace/citatelsky-dennik/6932-cakanie-na-godota-samuel-beckett/
Aktuálna politická ponuka a vzorka:
Totálne a skrz-naskrz je ideovo rozbitý vždy mačkopes KDH (populistický konflikt svetskej demokracie verzus teokracia); SaS ostávajú už len ich „zúfalé“ pravidelné hlásenia (brífingy). Smer sa „hľadá“. SNS potrebuje nové vedenie (komunikácia  verejnosťou). Most-Híd tiež padol, nemá agendu, SMK Bugára nechce, ten sa chytá slamky, spája sa s „tiež kresťanmi“ MKDA-MKDSZ, ide „kresťansky“ emočne a citovo vydierať Maďarov žijúcich na Slovensku. Ako bočný kšeft si PS berie aj maďarskú menšinu; kresťanskú kartu má v podobe filiálky Progresívni veriaci (združujú progresívnych neomarxistických odpadlíkov od pravého kresťanstva). Sme rodina má dobrú pro rodinnú agendu, ale slabú silu, Matovič a OĽaNO kope okolo seba už úplne mimo rámec štandardnej parlamentnej politiky; Drucker a jeho Dobrá voľba? Chce reálne riešiť reálne problémy ľudí? Zatiaľ bez komentára. Až do momentu predloženia volebného programu; a ĽSNS už „za vodou“ v pohode čaká na dôvodne anti systémových „protestantských“ voličov…
Truban je vzorka toho, čo sa hotuje k moci z liberálneho krídla. Spoločenská luza. S podporou hlavy štátu. Aj to by sme mali.
Poznámka:
Prísť o národno-štátnu suverenitu a zvrchovanosť znamená stratu národno-štátnych insígnií, pričom preambula Ústavy SR už dnes postupne stráca na váhe svojho hrdého slávnostného textu, čo si budeme môcť pripomenúť a vyhodnotiť 1. septembra v deň osláv vzniku prvej reálne samostatnej a svojbytnej Slovenskej ústavy. Preambula postupne bledne. Dôvodom je odovzdávanie právomocí Bruselu, a pokračujúce rokovania o medzištátnej zmluve s USA o zrejme trvalom pobyte amerických vosk na území Slovenska mimo rámec zmluvy o NATO (reminiscencia na pobyt vojsk ZSSR).
Ak sa k moci dostanú liberáli, zrejme povedú pokus o útok na preambulu Ústavy SR zmenou definície charakteru Slovenska z národného na občiansky štát, lebo aj migrácia plus bonus – islam.
Ak zároveň Slovensko otvorí hranice aj moslimom, už ich tu je asi 5 tisíc, zatiaľ akože „tichých“ tak bude mať vážny problém, ktorým je viazanosť na ľudské, občianske, náboženské a politické práva aj moslimov; je tu reálna hrozba oprávnených požiadaviek moslimov, už v západnej Európe sa citeľne aktivujúcich protagonistov expanzívneho a agresívneho džihádistického politického islamu.
Slovensko má problémov nad hlavu, a zvládne ich len s aktívnou podporou autochtónnej (pôvodnej, domácej) väčšiny slovenského obyvateľstva, najmä uvedomelého občianstva. Pasívna slovenského pôvodného a domestifikovaného obyvateľstva aj dnes nesie za stav vecí slovenských, národných a verejných, plnú osobnú a nedeliteľnú spoluzodpovednosť.
Mimochodom, na dvere aj Slovenska, navyše, klope ďalšia z cyklických kríz svetového kapitalizmu. Kto to všetko zvládne a „uprace“?
…
Potrebuje Slovensko znova Mečiara? A tak kol-dokola? Je aj málo pravdepodobné, som realista, ale môžem sa mýliť, že Harabin si aj po tajnej voľbe sadne do kresla predsedu najvyššieho súdu; virtuálne budú hlasovať aj občania. Je pravdepodobnejšie, že vstúpi verejne a transparentne do verejnej a snáď potom aj transparentnej slovenskej politiky. Pýtam sa: „Do čoho?“ Hmm…