Slečna nebezpečná nemala čo na VS hľadať

Načo je nám taká tajná služba, ktorej agenti defilujú pred televíznymi kamerami a vykladajú o tom, ako sa čo dalo alebo nedialo tam, kde to v záujme štátu musí ostať pod pokrievkou? Nech zlodejov odsúdia a vyšetria, ale toto je na nové založenie vojenskej tajnej služby, ktorej budú spomedzi tajných služieb členských štátov NATO dôverovať jedine spravodajcovia z Drogova, ak Drogovo alias Kosovo vstúpi do EÚ a NATO.

A aj tie „partnerstvá“ v tajnej službe! Ako môže mať bezpečnostnú previerku top príslušník tajnej služby, ktorý žije s príslušníčkou, ktorá má očividne previerku nižšieho stupňa? A ako ješitný chlap sa určite nepochváli tým, o čom v práci. To nie je bezpečnostné riziko? Takýto vzťah je (alebo podľa okolností môže byť) bezpečnostné riziko. A to, že ju teraz vidím na tlačovej konferencii, ma len utvrdzuje v tom, že prinajmenšom v jej prípade sa asi nemýlim. Ešte sa aj tvári ako Mata Hari.

História je učiteľkou života, ale asi tie služby treba čím skôr spojiť do jednej, lebo agentku Kováčovú, čo zisťovala Čo nového, Bielikovci na bývalom Špeciálnom súde, sme tu už mali, v SIS, aj s jej manželom Arpášom / Petrášom.

Kauze spravodajstva som sa venoval tu [1]

Može sa príslušník VS odhaliť?

Keďže Vojenské spravodajstvo (VS), bez ohľadu, kto ho vedie, je organizácia existujúca v úplnom utajení (viď aj [2]), nepodarilo sa mi nájsť ich platný zoznam utajovaných skutočností (mal by byť pritom verejný). Tak som si pozrel ten posledný, čo sa mi podarilo „dohľadať“, vydaný ešte voľakedajšou vyhláškou NBÚ č. 432/2001 Z.z.

Priznám sa, nie je taký jasný, ako pri SIS, kde sa hovorí, že nemôže byť odhalená identita príslušníka SIS, jeho príslušnosť k službe. Malo by to však platiť v oboch službách rovnako, lebo v opačnom prípade nemôžu niesť označenie spravodajské. Inak povedané, ani bývalý dôstojník vojenskej tajnej služby nemá hovoriť o tom, že v nej pracoval, aké mal zaradenie a tak ďalej.

Ohľadom údajného teroru, ktorý mala dotyčná Katarína Svrčeková podstúpiť neviem nič, okrem toho, čo píšu noviny. Pozastavujem sa nad samotnou skutočnosťou, že dôstojník vojenského spravodajstva vystupuje a hovorí o svojom pôsobení verejne. Ak má potrebu ventilovať si prípadné aj oprávnene pociťované krivdy – či už svoje alebo iných – po odchode z VS verejne, nikdy tam nemala čo hľadať. Lebo musela vedieť, že je viazaná, v dobrom aj v zlom, mlčanlivosťou. Ak ich (zo Suchodolinským) budú nasledovať ďalší, môžeme vojenské spravodajstvo rovno rozpustiť a založiť nové. A to je druhý veľký škandál po prípadnom rozkrádaní a následnej vojne tých tajných medzi sebou.

A citujem Milana Žitného, ďalšieho „súmračníka“, z relácie Z prvej ruky (RTVS – Sro, 22.5.2013), kde sa vyjadril k Suchodolinskému. To platí ešte väčšmi pre túto dámu:

„… spravodajcov vnímame … ako štátnu službu. Teraz nebudem hovoriť o tom, aký zákon o štátnej službe máme. Veľmi zlý. A práve preto sa oni, a tým, že sú v rukách politických strán, tak prestávajú rozmýšľať ako štátny úradník, ktorý je viazaný svojou štátnou, bohužiaľ, nemáme definitívu, ale tým pádom vystupuje z tej pozície, opúšťa pozíciu štátneho úradníka a začne politikárčiť … alebo začne osobne niečo riešiť. Ja som vnímal včera to vystúpenie tohto spravodajcu presne takto, že tam je osobné čosi, kvôli čomu cítil potrebu vystúpiť. Ale to už je, by som povedal, fenomén. … tuto ešte nechcem hovoriť o porušení právnych noriem, ale minimálne neprofesionálne vystupovanie.“

K bezpečnostnej previerke: previerkou sa o.i. zisťuje, či preverovaná osoba svojím správaním zaručuje, že zabezpečí ochranu utajovaných skutočností a je bezpečnostne spoľahlivá. Takéto následné správanie exdôstojníčky skôr nasvedčuje tomu, že sa pri jej previerke niečo zanedbalo a dotyčná do spravodajskej služby nikdy nepatrila. Ja ale nehovorím, že nemohla byť dobrá úradníčka na ministerstve a zároveň verná družka iného úradníka na MO. To by potom bola čisto jej privátna vec.

Máte dojem, že relativizujem?

Stretol som sa s námietkami, že relativizujem, že, citujem : „Problem nie je v tom co hovori – aj keby to bola pravda je to nepodstatne – jediny problem je ze vobec hovori, a pravdepodobne ze by ste schvalovali aby bola za to ze prehovorila postihovana… Cize z jej uhla pohladu, jedine spravne konanie by bolo sklopit hlavu a ludovo povedane, nechat na seba ‚kakat‘ …‘ “

Sú povolania, ktoré vyžadujú zrelého človeka, vedomého si špecifických obmedzení, ktoré také povolanie nesie. Iba zrelý človek môže urobiť zrelé rozhodnutie stať sa príslušníkom určitých, bežný život obmedzujúcich povolaní, lebo iba ten vie zvážiť, či je naozaj ochotný v osobnom a občianskom živote pristúpiť na obmedzenia s tým povolaním spojené, ktoré sa na iné osoby nevzťahujú. Ak potom takéto rozhodnutie urobí, nemôže neskôr plakať, že mu nie je dovolené robiť, to čo môžu iní. Na čo sa tam potom tlačil! Byť kňazom, rehoľníkom, advokátom, sudcom aj špiónom znamená – alebo v tých troch občianskych povolaniach by znamenať malo, ak by sme boli normálnou spoločnosťou, určité veci už nikdy nerobiť. Nedovoliť špehovať klientov, nekomentovať vlastné kauzy, mlčať o služobných veciach s výnimkou špeciálnych fór povolaných k ich vypočutiu.

Sme seba-stredná spoločnosť. V strede je človek, ktorý je vždy – ja. Verejný záujem je verejný, keď je mojim záujmom. Takáto spoločnosť ďaleko „zájde“.

Nie je až tak dôležité potrestanie tej ex-špiónky. Dôležité je prestať rozkladať spravodajské štruktúry týmito narcistickými vystúpeniami ex-spravodajcov na verejnosti. Ak dotyčnú niekto terorizoval za okolností, ktoré opisuje, mal by byť potrestaný podstatne prísnejšie ako ona, lebo zneužil ako verejný činiteľ svoju právomoc. Kým však tento delikt nie je zrejmý (čo nevylučuje, že sa nestal a treba ho vyšetriť), jej previnenie (hoci menej závažné) zrejmé je (dôkaz podala ona sama, keď sa verejne dekonšpirovala).

Pomôžem si príkladom bitky v múzeu s porcelánom. Zlodeji ukradli jeden kúsok porcelánu a unikajú. Pritom návštevníka, ktorý mohol byť nepohodlným svedkom, zbijú. Návštevníkovi príde na pomoc ďalší, strhne sa bitka, a pritom potlčie tá podarená cháska všetok porcelán, čo v múzeu bol. A múzeum môžeme zatvoriť.

Nikto normálny nepovie, že zlodejov bolo treba nechať ujsť, ani že zbitie náhodného svedka bolo správne. Ale zrejme ani to, že v rámci vykonávania osobnej spravodlivosti bolo ospravedlniteľné roztĺcť celú výstavu, ktorá bola verejným majetkom. Či sa mýlim? Je táto „exhibícia“ ex-špiónov niečím iným?

Doporučujem krátke čítanie na víkend o etike spravodajských služieb [3]:

Hľadá sa Brubaker II.

Naozaj sa necítim povolaný skúmať mieru vnútorného rozvratu Vojenského spravodajstva. Faktografický opis tých skutočností „spod povrchu“, či emóciami nabité vyjadrenia tej alebo onej strany, čo pri prvotnom „spracovaní“ zaplnia celú „pohotovostnú“ mentálnu kapacitu recipienta, ktorý si tým pádom zabudne ponechať priestor pre pochybnosti – to nie je nič pre mňa, som na to (ako advokát) až príliš skeptický.

Buď sa na Slovensku zrútili inštitúcie a občania majú právo na odpor. Potom je zbytočné chodiť svedčiť pred orgány činné v trestnom konaní, zbytočné je sa usilovať o sfunkčnenie parlamentnej kontroly spravodajských služieb, o zmenu právnej úpravy, tam kde dnešná nevyhovuje, a aspoň o čiastočnú satisfakciu poškodených verejných a súkromných záujmov legálnym spôsobom (ktorá, samozrejme, nebude dosiahnutá zajtra). Jednoducho treba zobrať spravodlivosť do vlastných rúk, najlepšie vybehnúť na ulicu, a ak tam bude dotyčný demonštrovať náhodou celkom sám, tak sa radšej postaviť pred kamery, zahodiť služobnú prísahu a rozprávať, rozprávať, rozprávať. Že tým takýto človek dehonestuje a relativizuje možno aj pravdivý obraz skutočností, o ktorých hovorí, lebo z neho cítiť nielen zaujatie pre pravdu, ale aj zaujatie osobné, snahu pomstiť osobnú krivdu, čím umožňuje druhej strane očierniť nielen jeho, ale aj jeho vec, na to pri vzrušenom zanietení netreba brať ohľady.

Alebo sa s vecou treba popasovať bez zbytočného fanfarónstva. Príbehy tých, ktorí bojovali proti veľkým nespravodlivostiam, a stáli za významnými inštitucionálnymi a právnymi zmenami aj v tzv. vyspelých západných spoločnostiach, sú rôzne – sú to aj buriči, ktorí rúbali les, ale aj „rehoľníci“, ktorí šli podľa pravidiel, trpezlivo, s pokorou. Priznám sa, mne sú sympatickejší tí druhí.

A ešte: dekonšpirácia tajných služieb je smrteľný hriech (SIS to už viackrát zažila) a neviem, či v súvislosti s vojenským spravodajstvom bude v spovednici NATO dané rozhrešenie. Žiaľ, keď vidím v boji s Glváčom neskúseného amatéra Galka, mám pocit, že v politike sú len dva živočíšne druhy – neschopní a tí, čo sú schopní všetkého.

Menej závažným previnením je tá spoločenská obyčaj, čo sa tu vytvára, že čo všetko je dovolené a verejne akceptovateľné, hoci ide o porušovanie pravidiel, ktoré sa inak trestá. Na pôde rozhorčenia z údajného alebo skutočného zneužívania štátnej moci, výdatne prihnojovanej Suchodolinskými, mytológiou dobrých špiónov – whistle-blowerov a rôznymi mediálnymi skratkami, sa tu vytvára úpadková kultúra, hodná tejto nevyspelej spoločnosti. Štátna služba nezaväzuje k lojalite, lebo štát jej nie je hodný, veď je zlodej. Každý vysoký predstaviteľ justície a prokuratúry má politickú visačku, takže ich rozdeľujeme na dobrých a zlých, na „Ficových spolužiakov“ a tých ostatných. A kde je naše miesto, na tejto tribúne, kde každý je oblepený heslami, aby si ho nepoplietli s fanúšikmi iného mužstva?

Bojovať so zneužívaním (či už domnelým alebo skutočným) štátnej a ekonomickej moci zneužívaním odpočúvania (Galko), dekonšpiráciou pracovníkov tajnej služby (Suchodolinský a spol.) a ďalšími dielmi tohto cirkusu Humberto, ktoré ešte prídu (???), je cesta do pekla. Je síce dláždená dobrými úmyslami, ale nechajme ju pre krikľúňov a obmedzencov na oboch stranách. Na (nielen) slušných, ale aj uvážlivých ľudí, ktorí sa chcú verejne angažovať, čakajú iné úlohy.

Aj Brubaker musel odísť. Ale jeho odchod bol víťazný.

[1] https://www.blogovisko.sk/vyhovorky-zakonodarcov-o-kontrole-spravodajstva.html

[2] http://vladimirbednar.blog.sme.sk/c/330018/Iny-pohlad-na-kauzu-Vojenskeho-spravodajstva.html

[3] http://www.absd.sk/spravodajska_etika