Slaboch Fico sníva o silnom Ficovi, prezidentovi.

Slaboch má v živote iba dve možnosti.

Stať sa nekonečným alebo večným slabochom. Prvú fázu už Róbert Fico svojou politickou činnosťou potvrdil, pretože doviedol nástroje moci do absurdnosti. Hneď na začiatku získanú moc nezvládol a frustrovaný ju otočil na ovládnutie iných, občanov.

Druhou možnosťou, ktorú naplní v deň volieb prezidenta, je ním byť a slabochom zostať. A história si ho, ako slabocha v čase od premeny Flašíkovej vody na Pepsi po Haščákovu Colu, aj takto zapíše.

Dnes ráno som si prečítal pekné slová od ženy, ktorá spĺňa všetky predpoklady byť ženou z obrazu Veľkej francúzskej revolúcie. Ponúka osobitý typ revolúcie a ja pridávam, že taký charakteristický pre obyvateľstvo Slovenska. Dole, pod obrovitánskou tribúnov s občanmi, budú šíky všetkých zločincov Slovenska, ktorí sa podieľali na rabovaní vlastnej krajiny, na okrádaní jej občanov.

Prečo ? Poďme po vrstevniciach našej nie tak dávnej histórie.

„U nás je zakoreneným zvykom, že vôbec sa verí v nejaký starozákonný. Alebo len v našich povestiach prichodiaci zázrak, že my, Slováci, a čo by sme akokoľvek v lenivosti a hriechoch hnili, budeme akýmsi dosiaľ neznámym hrdinom vyslobodení. Že my, chcej – nechcej staneme sa naraz a bez všetkého pričinenia svojho veľkými pánmi, dostaneme vo vlasti svojej všetky slobody a práva, úrady, vojsko, ministerstva. Atakďalej“.

Tieto slová vyšli v Slovenských listoch tri roky a jeden mesiac pred prvým výstrelom prvej svetovej vojny.

Dnes tieto slová opakujem 132 dní pred stým výročím dovtedy nepoznaného zabíjania. Prvou svetovou vojnou.

Dlhé obdobie, kde sme mali mnohých hlásateľov, no iba veľmi, veľmi málo mužných uskutočňovateľov.

Mužných.

S akou ľahkosťou sa to ťažké slovo vrýva do pamäti jednotlivca. S akou zložitou cestou nás život vedie k viere v silu zázrakov, kde podliehame presvedčeniu, že raz tie svoje hviezdy uzrieme aj za presvieteného dňa.

Dnes, dnes čítam príbeh iného muža z inej vojny.

Dôstojníka ruskej armády, ktorý šiel bojovať do Afganistanu, aby mu ona zobrala to najcennejšie.

Ženu.

Manželku, ktorú neopustil ani vo chvíli, keď vydýchla naposledy a k nemu sa zakrádala smrť, ktorá si ho vzápätí vzala.

“Sľubuješ pred všemohúcim Bohom, že jej budeš verným manželom a že ju nikdy neopustíš ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe, a že ju budeš milovať a ctiť po všetky dni svojho života”.

Neopustíš ju !

Tak prisahá žena mužovi, aby muž bol jej oporou.

Dnes, dnes uplynulo 23 rokov a 80 dní od vzniku Slovenskej republiky.

Z mužov, ktorí prisahali vernosť svojej „žene“, Republike, sa stali kupliari a Pasáci a Prostitútky tých za oponou moci.

Muži, ktorí nemali odvahu na ukutie mečov, zato mali dostatok lenivosti, aby pluh po krajine viedli na prázdno, so zdvihnutou radlicou ľahostajnosti.

Dnes znova vykukujeme spoza okien v presvedčení, že príde ten bájny hrdina, ktorý nám, Slovákom, donesie všetky slobody a práva, úrady, vojsko, ministerstva. Atakďalej.

Dnes ľahostajne vykukujeme napriek poznaniu, že v istom bode sa už stráca nádej na návrat.

K mužom a ich sľubu vernosti starozákonných zvykov.

K Mojžišovým kamenným doskám.

Ďaleko, ďaleko od Zlatého teľaťa pasákov Slovenska.

My, máme chlapcov, no nemáme mužov.

My, vše máme kone a Ženy.

Nemá ich kto osedlať a vyšvihnúť sa do sedla, pohladiť im šiju a cválať. Pre iných.

Počul som, že sny voľakedajších mužov, sa nestali skutočnosťou a uleteli kamsi odkiaľ niet návratu.

Do náručia ľahostajnosti, mravnej tuposti i agresie hlúposti a podlosti. Do sveta živočíchov s amorálnym intelektom.

Hádam, že muži dostali mešce strieborných, oťaželi a plané túžby i slova plánky odvial čas.

Žiadne obavy a starosti. Žiadna ľútosť nad chybami. Mužov, ktorých niet.

Spomienky možno zahnať rukou, čo mala žehnať. Svedomie možno zahlušiť iba tam, kde kedysi bývalo.

Nemáme mužov, čo ešte nezabudli zachytiť tichú túžbu slabých po víťazstve Pravdy.

Máme chlapcov, ktorí počujú vetu : „Zajtra začne peklo“ !

Na kone, Ženy !

Čas slabochov sa sám do jarných vôd Moreny nehodí.