Skutočný problém prokuratúry na Slovensku

Počet zobrazení: 7

Zaznieva otázka, aký máme typ prokuratúry, či stalinskú alebo inú. A zároveň, aký typ by sme mali byť. Otázka je dobrá, no nie kvôli tomu, žeby toto bolo to základné, čo o prokuratúre máme vedieť. A vo svetle čoho ju máme vnímať. Dobrá je preto, že ukazuje, čo všetko o prokuratúre nevieme, ak sa vôbec zamýšľame nad jej „stalinskosťou“.

Samozrejme, dnes tu nemáme Vyšinského a spol. Stalinskosť prokuratúry sa totiž prejavovala v živote, nie(len) v texte úpravy. Porovnávať paragrafy je preto málo. Čo totiž prokuratúru, ako aj akúkoľvek inštitúciu formuje, je nielen právna úprava, ale predovšetkým právna kultúra a skutočná verejná kontrola.

Tí čo hovoria, že aj monokratický systém prokuratúry fungujúci u nás je prijateľná alternatíva systému štátnych žalobcov, podrobených čiastočne alebo úplne exekutíve, majú (v zásade) pravdu. Problém ale netkvie v porovnávaní „systémov,“ ale v porovnávaní ich fungovania. A hlavne fungovania v „špecifických“ slovenských podmienkach. Veď šedá je teória a zelený strom života!

Tu ani nejde o to, dávať do protikladu „systém“ a ľudí v ňom. Bolo by tragédiou, ak by systém závisel (prevažne) na jednotlivcoch. Ak teda vyššie hovorím o právnej kultúre, ktorá právnu úpravu v jej aplikácii napĺňa obsahom, myslím najmä na úroveň právnych elít. Tých, ktorí majú vzdelanie a kompetenciu, aby súkolie prokuratúry mazali alebo doň sypali piesok. Je to úroveň tejto „spoločenskej triedy“, ktorá „zrovná“ žiaľ často aj jednotlivca a ktorá rozhoduje o tom, ako sa paragrafy naplnia. Darmo sa menia paragrafy, ak majitelia ich výkladu (nie ako jednotlivci ale ako „trieda“!) ostávajú. A to aj s tým, čo majú v hlave a ich kolektívne budovanou mravnou integritou.

Kontrola prokuratúry

Verejnou kontrolou prokuratúry nemusí byť nejaký oficiálny pranier, ide skôr o kontrolu médiami a aj s ich pomocou o kontrolu skrze informovaných laikov. Bežný človek možno nemá právnické vzdelanie, ale má zdravý rozum a zmysel pre spravodlivosť. Právnické elity môžu frflať nad „právnym vedomím“ zvyšku spoločnosti, koľko len chcú, pokiaľ sa však priepasť medzi nimi a tým zvyškom otvára, problém je hlavne na ich strane. Viac dôvery voči laikom – jednotlivcom by neuškodilo ani v systémovom nastavení prokuratúry. Napr. v súvislosti s možnosťou súkromných žalôb, posilnením kontradiktórnosti trestného procesu a právneho postavenia tých, ktorí sa domáhajú vykonania prokurátorských opatrení, voči prokurátorom.

Diagnóza slovenskej prokuratúry nie je absencia štátneho zastupiteľstva, ani monokratizmus, ani Trnka či Tichý. Fakt si nespomíname, ako Trnka s veľkou slávou odhalil, že „skupinka škodiaca štátu“ neexistuje a následne bol zvolený veľkou väčšinou za generálneho? Médiá sa stali PR agentúrou konkrétnych osôb a ako v priemernej kovbojke rozdelili účinkujúcich na hrdinov a zloduchov. Hrá sa tu Konská opera, no o tom zvyšku múdrych a kompetentných ľudí činných v organizácii, ktorá nás má chrániť pred zloduchmi, nevieme nič. No ale ak tam nie je už nikoho hodného verejnej pozornosti, v inštitúcii, ktorá môže svoje poslanie vykonávať, iba ak významná časť jej osadenstva svoje zamestnanie považuje za poslanie, potom sa trasme pred skutočnými zloduchmi!

Iste, v rámci prokuratúry by sa hodilo vykonať viacero systémových zmien. Avšak odhliadnuc od biednej verejnej diskusie o nej jej skutočná bieda spočíva v realite je fungovania, a to bez ohľadu na osoby a obsadenie.

Väzby a prepojenia

Nedávno ktosi napísal, že slovenská spoločnosť je klanová. Kauza Gorila, ktorá vraj sňala z očí verejnosti beľmo tým, že mala ukázať, ako biznis manipuluje politikou, v skutočnosti je klanovosť pred tvárou verejnosti ešte viac zahmlila. To politika ťaží z biznisu [1] , a prerastá aj ďalšie štruktúry, ktoré by mali fungovať od nej nezávisle. A deformuje aj chrbticu prokuratúry. Politici, a je jedno, či praví alebo ľaví, majú u nej faktickú imunitu. A nielen preto, že sa tak dve osoby z vedenia dohodli s aktuálnymi majiteľmi vládneho válova. Ale aj preto, že štátny žalobca, pred ktorým by sa všetci bez rozdielu statusu triasli, je vždy potenciálnou obeťou internej politiky prokuratúry, v rámci slovenskej podoby „monokratizmu“.

Oficiálna nezávislosť tohto monokratického monolitu v „špecifických podmienkach klanovosti slovenskej spoločnosti“ umožňuje neoficiálne závislosti. Vnútorná oficiálna závislosť nižších prokurátorov voči vyšším tieto neoficiálne závislosti ešte posilňuje. Úbohosť verejnej dišputy o nej, spojená s urážaním (aj) slušných a statočných ľudí z prokurátorského prostredia a všelijaké konšpiračné hry na ich účet toto všetko ešte viacej uľahčujú.

Na takéto neduhy niet jednoduchého lieku s okamžitým účinkom, hoci mediálne placebo Čentéš trčí z každej zmienky o aktuálnych problémoch tejto inštitúcie v médiách. Tu účinkuje len slušnosť, disciplína, dodržiavanie pravidiel a kontrola. To je však, žiaľ, program na dlhé roky, ktorý sa nedá stihnúť do redakčnej uzávierky. A žiada si ľudí odolných voči „tlakom“. Vrátane normálnej spoločenskej diskusie bez zbytočnej polarizácie spoločnosti.