Silný štát ako ochrana pred mocou zlých kapitalistov

Alebo ako ich mocenský nástroj

Korporácia (akciová spoločnosť): Dômyselné zariadenie na dosiahnutie individuálneho zisku bez individuálnej zodpovednosti
Ambrose Bierce, americký spisovateľ, satirik, novinár (1842-1913)

Silný štát a medzinárodné inštitúcie sú entitami, ktoré slúžia na ochranu tých slabších pred silnejšími a sú tu na to, aby postupovali tvrdo proti rôznym magnátom a ich záujmom. Pravda?
Samozrejme nie, presne naopak.
Čím väčšiu moc má štát a rôzne medzinárodné politbyrá, tým viac sa upevňuje moc oligarchie a zadupáva stredná vrstva a človek ako taký.

Ambrose Bierce v Amerike na konci 19-teho storočia vykonal niečo podobné, ako u nás kanadský novinár Tom Nicholson s Gorilou.
Vláda dala vtedy rozsiahlu pôžičku železničným spoločnostiam (The Union Pacific and Central Pacific railroad companies), ale keďže sa im takáto služba od vlády málila, tak žiadali od kongresu premenu pôžičky na dar. Samozrejme, schválenie malo prejsť potichu, aby sa verejnosť nedozvedela, čo s ich peniazmi „gorily“ robia.
Bierce však vtedy túto vec dostal na svetlo sveta, čo vyvolalo hnev verejnosti, obdobne ako u nás zverejnenie spisu Gorila. Plány oligarchov nevyšli.
Keď sa ho predtým snažili podplatiť a vyzvali ho, aby menoval cenu, odpovedal, že jeho cenou je suma pôžičky a treba ju vyplatiť do štátnej pokladnice.

Silný štát, v zmysle ako je propagovaný mainstreamom, nie je obranou proti záujmom oligarchie, ale jej nástrojom. V skutočnosti silný štát v pozitívnom slova zmysle je taký, ktorý má silnú strednú vrstvu a občania vedia, že štátny aparát nemá mať sám osebe veľa moci. Vtedy má  naozaj spoločenstvo žijúce v danom štáte šancu byť silné – a nie zopár goríl na vrchole.

V súčasnosti je propaganda na globálnej úrovni taká silná, že mnohí ľudia si dokonca myslia, že „silný sociálny štát“ im prinieli dobrosrdeční ružovolíci sociálni demokrati a odborári, ktorí takto vybabrali so „zlými korporáciami“.
Je to trpký omyl.

Bola to práve oligarchia ovládajúca veľké korporácie a banky, ktorá prišla s programom „silného sociálneho štátu“. Výhody pre zamestnancov boli pripravené ako súčasť „Swopeovho plánu“ (Swope bol riaditeľom General Electric) v 30-tych rokoch v Amerike. Tieto výhody boli úplatkom pre zamestnancov, aby bol plán podporovaný verejnosťou*. Pointou plánu však bolo vytvoriť korporatívno-fašistický/socialistický  štát, kde si najväčšie gorily uzurpujú cez štát moc nad zvyškom spoločnosti. Od seba menších zamestnávateľov by dostali do zveráka náhleho stúpania nákladov a regulácie a tak by si zvyšovali moc na úkor ich chradnutia.
Plán mal celkovo zošnurovať to, čo malo dovtedy voľný priebeh a mohlo sa vďaka tomu samostatne rozvíjať, čo bol jedným z podstatných faktorov, prečo Amerika tak prudko napredovala.
V čase prípravy plánu bolo už v rukách oligarchie vydávanie peňazí cez centrálnu banku FED a do veľkej miery ovládali aj energetický priemysel, infraštruktúru a ďalšie oblasti. Plán mal byť veľkým krokom k totálnej kontrole spoločnosti. V systéme, kde spoločnosť uzavriete do škripca kontroly, môžete dať jej členom peknú návnadu, zaplatia si ju aj s úrokom tí, ktorým ju dávate, aj tí, ktorým nedávate nič. Vaše vlastné zvýšené náklady budete mať bohato pokryté dosiahnutými novými ziskami.**

Hlavnou časťou plánu bolo štátne (deficitné) financovanie veľkých projektov. Ergo opäť peniaze z vreciek všetkých do vreciek niekoľkých.
Štát je takto chytený do pavučiny dlhov:
požičia si peniaze od oligarchie –> z týchto peňazí a z daní financuje rôzne  projekty –> tieto projekty stavajú spoločnosti patriace oligarchom a následne im generujú ďalší zisk. A tak dookola.

Vtedajší americký prezident Herbert Hoover, aj keď sám vniesol do systému mnoho direktívnych prvkov, označil tento plán za fašistický.  A takým aj bol, bol to totiž plán, ktorý tí istí oligarchovia uplatnili v národno-socialistickom Nemecku. V USA sa stalo to, že Hoover stratil podporu elity z Wall Streetu (podobne ako vynálezca Tesla**) a naopak ju získal finančník Roosevelt, ktorý napokon presadil verziu tohto plánu s názvom „New Deal“.

V skratke: Stúpenci „silného (sociálneho) štátu“ tvrdia, že takýto štát je obranou proti zlým veľkokapitalistom, ktorí by inak mohli nekontrolovateľne zdierať ľudí. Ak je to tak, prečo ho presadili práve tí “veľkokapitalisti”?
Pretože nikdy by nemohli bez takéhoto štátu dosiahnuť takú obrovskú kontrolu nad spoločnosťou! Ak by aj dosiahli monopol v nejakej oblasti, pri absentujúcich štátnych bariérach voči ostatným by o tento monopol neskôr prišli. Kontrolujúc vydávanie peňazí, energetiku a ďalšie oblasti trvalo vďaka štátu však môžu ponúkať darčeky „od štátu“. Ich prijímatelia a všetci ostatní budú však chytení do pasce. Síce niečo dostanú, ale oveľa viac sa im zoberie. Cez infláciu spôsobovanú centrálnym tlačením peňazí a politicky vyvolávané energetické krízy, majúce za následok neustály rast nákladov vo všetkých ďalších oblastiach, (hlavne potraviny a nehnuteľnosti). A tiež cez zvýšenie daní, aby bolo na projekty pre oligarchov.
„Silný štát“ sa potom o nich akože postará. Pointou však je, že im zoberie oveľa viac a to nielen financií, ale aj slobody.
Podnikanie je najefektívnejším spôsobom akým sa spoločnosť pohýňa ekonomicky dopredu a podnikatelia sú v normálnom trhovom prostredí väčšinou prínosom pre spoločnosť. Avšak pre tú temnú časť z nich  nebolo dosahovanie zisku v trhových podmienkach dosť dobré a spravili si dômyselné zariadenie na dosiahnutie absolútnej moci a trvalého zisku zo štátu a nadnárodných politických organizácií. A to ešte pod rúškom boja proti zlým veľkokapitalistom.

*Práve tento plán obsahoval aj nezmysel, ktorý sa neskôr zaviedol aj u nás a snažila sa to napraviť až predošlá vláda. A to že časť odvodov je odvádzaná akože z peňazí zamestnávateľa a nie z platu zamestnanca. Tento blaf mal ilustrovať, že „aha, my sme vytrieskali pre vás niečo navyše“. Akoby nebola podstatná celková cena práce.

** Okrem iného aj na cenách energií, na ilustráciu: Nikola Tesla, financovaný J.P. Morganom, v tom čase vyvíjal mnohé technológie. Akonáhle však prišiel s návrhom výroby energie spôsobom, že by nemusela byť centrálne distribuovaná energetickými kolosmi, ale každý by mal zdroj doma, financovanie bolo okamžite stiahnuté.
Zablokovanie Teslových úsilí viedlo k odloženie pokroku, napríklad v poslednej dobe sa spomína bezkáblový prenos elektriny ako prevratná novinka. Nikola Tesla však toto úspešne zrealizoval už v 19-tom storočí.