Severoatlantická aliancia je pre bezpečnosť Európy nenahraditeľná.

Princíp európskeho usporiadania po druhej svetovej vojne je jednoduchý – najsilnejší západnej veľmoc USA zaisťuje bezpečnosť Európy, respektíve toho, čo z nej po sovietskom zábere zostalo, teda jej západnej časti. Západná Európa považuje USA za superveľmoc a participuje ekonomicky na Pax Americana, čím brzdí globálneho rivala Sovietsky zväz.

Prenesenie hlavné obranné sily západnej Európy na liberálne zámorskú veľmoc je jedným z najúspešnejších bezpečnostných projektov v dejinách, pretože prinieslo 70 rokov mieru a bezprecedentné ekonomickej prosperity a zachovalo národom suverenitu a slobodu. Stelesnením tejto európskej bezpečnostnej konštrukcia je Severoamerická aliancia – NATO – založená 4. apríla 1949.

NATO je úspešné z troch dôvodov. Po prvé preto, že jeho členom je superveľmoc USA; po druhé preto, že USA Alianciu dominujú; a za tretie preto, že USA spolu s aliančným partnermi majú najefektívnejší ekonomický systém – liberálne ekonomiku. Keby súčasťou NATO nebola jedna z dvoch superveľmocí za studenej vojny – USA -, z Aliancie by sa stal lokálne vojenský spolok, ktorý by v globálnom stretu so Sovietskym zväzom neobstál.

koncert veľmocí

Európa sa v minulosti podobala helenistickým mestským štátom v 5. storočí pred naším letopočtom, ktoré síce boli mimoriadne rozvinuté a mali spoločnú kultúrou, ale neustále sa zvarili a v dôsledku tejto nejednotnosti sa dostávali do područia vonkajších mocností. Od raného stredoveku sa potom Európa vyznačovala veľkým potenciálom a fragmentácie. Otázkou je, či táto rozdrobenosť bola príčinou európskeho pokroku a bohatstvo, alebo jeho brzdou, faktom však je, že žiadnemu európskemu štátu sa nepodarilo natrvalo ovládnuť celý kontinent.

Súperenie krajín, vytváranie aliancií a vojny sú súčasťou histórie Európy. V modernej histórii sa ju prvý pokúsila vojensky podmaniť Napoleonova Francúzska. Po neúspechu tejto snahy a Viedenskom kongrese v roku 1815 nastalo sto rokov relatívneho pokoja nazývaného Koncert veľmocí, pričom základ tohto systému tvorila politická rovnováha európskych mocností, aby žiadna nemohla dominovať.

Súperenie krajín, vytváranie aliancií a vojny sú súčasťou histórie Európy. V modernej histórii sa ju prvý pokúsila vojensky podmaniť Napoleonova Francúzska. Po neúspechu tejto snahy a Viedenskom kongrese v roku 1815 nastalo sto rokov relatívneho pokoja nazývaného Koncert veľmocí, pričom základ tohto systému tvorila politická rovnováha európskych mocností, aby žiadna nemohla dominovať.

Práve tento Koncert veľmocí vyzdvihujeme stúpenci multipolárneho systému, pretože zachoval štátnu suverenitu a súčasne mier vďaka uzatváranie koalícií a vyvažovanie medzinárodnej moci. Ani tento systém však nezabránil vojnám, napríklad Krymskej (1853-1856), prusko-rakúskej (1866), a predovšetkým prusko-francúzskej (1870-1871), ktorá po pruskom víťazstve predchádzala zjednotenie Nemecka, čo zmenilo európske mocenské pomery.

Európske krajiny sa vyčerpávali boji medzi sebou, pričom zjednotené Nemecko sa v priebehu industriálnej revolúcie stalo jednou z priemyselne a vojensky najväčších mocností, ktorá vyvolala dve svetové vojny v 20. storočí, ktoré zasiahli takmer celý svet. Koncert veľmocí teda priniesol len zdanlivý mier. Multipolárny systém, ktorý ho mal zabezpečovať, nebol stabilný a v roku 1914 zaviedol Európu do horšie doby, než z ktorej vznikol.

Nemecká snaha

Doba pred i po Koncertu veľmocí sa vyznačuje snahou o zjednotenie Európy jedným mocenským centrom – Napoleonovou Francúzskom pred rokom 1815 a zjednoteným Nemeckom po roku 1914. Oba tieto pokusy boli vojenské, vyvolali obrannú koalíciu zvyšku Európy a skončili fiaskom. A priniesli draho zaplatenú skúsenosť, že Európu násilím zjednotiť nemožno – žiadna európska mocnosť nie je dosť silná, aby to dokázala.

Po nemeckej snahe ovládnuť Európu si západoeurópske krajiny uvedomili, že nie je reálne podriadenie sa jednej z nich, ani že rozdrobená Európa v mierovej dobe dosiahne jednoty, ktorá je potrebná k vybudovaniu spojených ozbrojených síl, aby odradili od agresie Sovietsky zväz

Táto skúsenosť je kľúčová pre pochopenie európskeho usporiadanie po roku 1945. Na troskách Nemecka, s Červenou armádou v Berlíne a sovietsku vojenskú mašinériou na svojom prahu hľadala rozvrátená západná Európa bezpečnostné štruktúru, ktorá by neopakovala chyby uplynulých storočí, priniesla bezpečia a mier a zachovala slobodu národov .

Po nemeckej snahe ovládnuť Európu si západoeurópske krajiny uvedomili, že nie je reálne podriadenie sa jednej z nich, ani že rozdrobená Európa v mierovej dobe dosiahne jednoty, ktorá je potrebná k vybudovaniu spojených ozbrojených síl, aby odradili od agresie Sovietsky zväz. Jediným, takmer geniálnym riešením tohto európskeho dileme bolo to, čo Európa nikdy v minulosti neskúsila – prenesenie svojej bezpečnosti za vlastné hranice.

Dominancia USA

V druhej polovici 20. storočia Veľká Británia prestala vládnuť moriam a Európa strácala jednu kolóniu za druhou. Svet sa zmenil, Európa po dvoch vyčerpávajúcich vojnách prišla o svetovú dominanciu a stala sa regionálnou mocnosťou. Vládu nad mori prevzali USA, a tým aj úlohu superveľmoci. Ak NATO malo globálne obstáť, musela byť jeho členom globálnej superveľmoc. Dominancie USA v Aliancii bola nutná, pretože každá efektívne vojenská sila musí mať jedno akcieschopné politické velenie a zadania – jedno mocenské centrum, ktoré ovláda, živí a vyzbrojuje armádu.

Ak NATO malo globálne obstáť, musela byť jeho členom globálnej superveľmoc. Dominancie USA v Aliancii bola nutná, pretože každá efektívne vojenská sila musí mať jedno akcieschopné politické velenie a zadania – jedno mocenské centrum, ktoré ovláda, živí a vyzbrojuje armádu.

V minulosti bol z tohto dôvodu vladár aj vrchným veliteľom vojska, čo dodnes pretrváva – prezident býva formálnom vrchným veliteľom ozbrojených síl, hoci reálnu moc často má predseda vlády a veliteľom vojska je náčelník generálneho štábu. Zlúčenie politického a vojenského vedenia je stále veľmi dôležité. Armáda je technickou zložkou moci, ktorá vie, „ako“ nejaké zadanie vykonať, politická zložka moci určuje „čo“ a „prečo“.

Armáda bez politického vedenia by buď vykonávala nesystémové akcie, alebo by bola pasívna a nezasahovala v pravý čas, čo sa stáva, ak je politické velenie armády nejednotné, rozhádané alebo v rozklade. Vrcholným orgánom NATO je Severoatlantická rada, v ktorej má každá členská krajina jedného zástupcu s právom veta. Tomuto politickému orgánu je podriadený Vojenský výbor, v ktorom má každá členská krajina tiež jedného zástupcu, vojaka, a všetci členovia sú si formálne rovní.

V priebehu studenej vojny sa NATO nesprával ako spolok Hašteriace so zemou a bolo relatívne jednotné, pretože napriek formálnej rovnosti jeho členských krajín neformálne Alianciu vládli USA, a to vďaka svojej vojenskej a technologickej prevahe a schopnosti inovovať a investovať – kryjú viac ako 70 percent nákladov NATO . Táto neformálne dominancie USA zaisťuje NATO jednotu a akcieschopnosť. Malé členské krajiny aj eventuálny súperovi vedia, že v prípade nejednoty sú USA schopné zasiahnuť samy.

Zaostávanie Varšavskej zmluvy

USA sú centralizovaným štátom na čele s prezidentom a ich dominancie v NATO neformálne nahrádza politickú jednotu a robí ho akcieschopným. Za studenej vojny neodstrašil Sovietsky zväz od postupu do západnej Európy francúzskej jednotky ani britskej jadrové zbrane, ale americké medzikontinentálne jadrové rakety, lietadlové lode a základne v Nemecku a Taliansku so stovkami odpaľovacích rámp pre rakety stredného doletu.

To, že centralizovaná politická moc je predpokladom efektívnej armády, ukazujú napríklad Modré prilby, vojenské jednotky podliehajúce OSN, ktorých politické zadanie je priesečníkom vplyvu desiatok vlád a názorov. Ich mandát je však väčšinou natoľko slabý, že sú púhymi štatistami v konfliktoch, hoci za nimi stojí najsilnejší svetová organizácia.

Liberálna systém politických slobôd a voľného trhu poskytol NATO morálnu prevahu, bohatstvo na nákup zbraní, lojalitu občanov a tvorivý potenciál na vývoj technológií. To všetko si konkurenčný Varšavská zmluva založená na menej efektívne, centrálne riadené socialistické ekonomike nemohla dovoliť, a preto začala časom zaostávať.

Politická jednota a odhodlanosť prevažujú nad vojenskými silami protivníka, čo umožňuje efektívne manévrovať oveľa slabším, ale politicky jednotným krajinám proti silnejším, avšak politicky rozdeleným koalície. V prípade súčasného súperenie Ruskej federácie a NATO je porovnávanie počtu tankov a lietadiel takmer irelevantné, pokiaľ ide o ich nasadenie v možnom konflikte. Pritom autoritatívne režimy sú často vojensky efektívnejšie a flexibilnejšie, pretože majú jednotný a centralizovaný politický aparát, vďaka ktorému sú „silnejší“, než by im mali umožniť ich ekonomiky a armády.

Ani politická centralizácia však nevysvetľuje úspech NATO v studenej vojne. Varšavská zmluva bola ešte pod centralizovanějším vedením Kremľa, napriek tomu neobstála. Severoamerická aliancia socialistické krajiny „ťahala“ liberálnym systémom, ktorý vytvoril viac bohatstva a technologického pokroku, ktoré sa neprejavujú krátkodobo, ale z dlhodobého hľadiska niekoľkých desaťročí sú kľúčové.

Liberálna systém politických slobôd a voľného trhu poskytol NATO morálnu prevahu, bohatstvo na nákup zbraní, lojalitu občanov a tvorivý potenciál na vývoj technológií. To všetko si konkurenčný Varšavská zmluva založená na menej efektívne, centrálne riadené socialistické ekonomike nemohla dovoliť a preto začala časom zaostávať.

Voľná konfederácia

Legitímna otázkou je, či možno NATO v európskej bezpečnosti nahradiť, ak existujú k nemu alternatívy. Ako prvý sa naskytá teraz často spomínaná európska armáda. Po celú svoju históriu nezjednotená a v podstate nezjednotiteľná Európa dokázala v uplynulých desaťročiach nepredstaviteľné – po druhej svetovej vojne sa pod bezpečnostným patronátom USA nezjednotila vojenskou silou „zhora“, ale dobrovoľne „zdola“. Postupným ekonomickým „zahusťovaním“ dospela k voľnej konfederácii, ktorou je Európska únia.

Po celú svoju históriu nezjednotená a v podstate nezjednotiteľná Európa dokázala v uplynulých desaťročiach nepredstaviteľné – po druhej svetovej vojne sa pod bezpečnostným patronátom USA nezjednotila vojenskou silou „zhora“, ale dobrovoľne „zdola“. Postupným ekonomickým „zahusťovaním“ dospela k voľnej konfederácii, ktorou je Európska únia.

Tá bola spočiatku ekonomickým spolkom, ktorý postupne získaval politické črty, dosiaľ však nemá centrálnu vládu. Skutočnú moc a právo veta majú národné vlády, a vláda EÚ je teda rozdrobená do 28 miest. K tomu, aby sa z voľnej konfederácie stala federácie, Spojené štáty európske na spôsob Spojených štátov amerických, by bolo potrebné nielen úplne zmeniť európsky mocenský systém, ale predovšetkým súhlasu občanov EÚ, čo je v súčasnosti ilúzia. Možno za 50 či 100 rokov, nie však v budúcom desaťročí.

Prípadné efektívne európskej vojenskej sile chýba to najdôležitejšie – jedna politická základňa, centralizovaná moc, ktorá by určila „čo“ a „prečo“. Čo keby USA prestala Európa zaujímať a EÚ musela čeliť ruským raketám stredného doletu v európskej časti Ruska, ktorých cieľom by bola európske mestá, či jeho medzikontinentálny balistickým strelám smerujúceho na európske priemyselné centrá zo Sibíri za Uralom?

Aby EÚ mohla začať rokovať s Ruskom o odzbrojení, musela by najprv vybudovať nielen vlastné odstrašujúci jadrovej kapacity, ale aj konvenčné zbrane, aby Kremeľ mal motiváciu zasadnúť k rokovaciemu stolu. Na tieto jadrovej kapacity je však potrebné vybudovať raketový priemysel, strategické letectvo a výskumné centrá, teda investovať miliardy eur na úkor dôchodkov a sociálnych programov, skrátka veľké obete. A ak dôjde na ne, niektoré európske štáty nebudú ochotné zoškrtať svoje rozpočty, iné kvôli dlhu nebudú môcť, ďalšie usporiadajú referendum, ktoré všetko vetuje, a vyzve na nereálnému riešeniu.

Politická jednota a vojenská akcieschopnosť

Predpokladajme, že by EÚ disponovala mnohými tisíckami tankov a moderných stíhačiek, a Rusko začalo obsadzovať Suvalský priesmyk na hraniciach Poľska a Litvy, ktorý spája Bielorusko a Kaliningradskú oblasť. A s postupom jeho jednotiek by sa odohrávala propaganda o litovsko-poľských provokáciách a o ruskom nároku mať s jedinou odlúčenú enklávou spojenie po zemi.

EÚ by mala niekoľko hodín na rozhodnutie, či okupáciu vojensky zastaviť, čím by konflikt eskalovala do vojny, alebo nereagovať, pričom pravdepodobným dôsledkom odrezanie pozemného spojenie s pobaltskými štátmi by bola strata týchto troch európskych spojencov. Diskusia 28 členských krajín EÚ o reakciu by priniesla rad názorov – tých najohrozenejších, teda pobaltských štátov a Poľska, ktoré by nekompromisne vyzývali k obrane, aj tých, ktoré by v dôsledku dezinformačnej kampane premýšľala, či ruské požiadavky nie sú oprávnené a vyvolané poľskými provokáciami.

V NATO by politické rozhodnutie zabezpečila dominancie USA, v EÚ však žiadna členská krajina podobné postavenie nemá, čo by sa odrazilo v neakcie-schopnosti európskych síl. EÚ môže postaviť niekoľko špičkovo vybavených zásahových jednotiek, ktoré budú plniť lokálne úlohy, ako je pozorovacia misia v Kosove, ale strategické sily porovnateľné s tými americkými v NATO a schopnými ubrániť Európu v globálnej vojne, v blízkej budúcnosti vybudovať nedokáže.

Európa má impozantné ekonomickú moc aj vyspelú vojenskú techniku, ale k efektívnemu použitie vojenskej sily je treba politická jednota, ktorej v súčasnosti nedisponuje. Ďalšou možnosťou by bol európsky vojenský pakt, ktorý by nebol založený na báze EÚ, ale na jednej silnej krajinu, ktorá by prevzala úlohu USA, a okolo ktorej by sa zoskupili ostatné členské krajiny. Jedna dominantné európska krajina by zabezpečila politickú jednotu a vojenskú akcieschopnosť.

Európa má impozantné ekonomickú moc aj vyspelú vojenskú techniku, ale k efektívnemu použitie vojenskej sily je treba politická jednota, ktorej v súčasnosti nedisponuje. Ďalšou možnosťou by bol európsky vojenský pakt, ktorý by nebol založený na báze EÚ, ale na jednej silnej krajinu, ktorá by prevzala úlohu USA, a okolo ktorej by sa zoskupili ostatné členské krajiny. Jedna dominantné európska krajina by zabezpečila politickú jednotu a vojenskú akcieschopnosť. Veľká Británia neprichádza do úvahy, pretože je podobne silná ako Francúzsko a oveľa menšie než doteraz pacifistickej Nemecko, preto by nemala autoritu, ktorá by zabezpečila politickú jednotu.

Ekonomicky najsilnejšie je Nemecko, ktoré by mohlo svoju priemyselnú silu premeniť vo vojenskú. Ak by sa vyzbrojili jadrovými zbraňami a lietadlovými loďami, mohlo by sa stať európskym Hegemony, ktorý by nielen odstrašoval Rusko, ale aj hral aktívnu úlohu napríklad v severnej Afrike. Jadrové Nemecko, hoci demokratické a liberálne, však nevyvoláva v európskom kontexte kvôli jeho neblahé histórii nadšenie. Malé krajiny aj Británia by kládli odpor, čo túto možnosť robí najviac hypotetickú.

Obrana mimoeurópskych krajín

Vznik európskeho super-štátu, európske federácie, s jedným politickým a veliacim centrom sa vzhľadom k aktuálnemu euroskepticizmu nezdá reálny, ale ani iné veľké federácie nevznikli zo dňa na deň. Federácia USA sa vytvárala približne dvesto rokov, indický subkontinent sa zjednocoval niekoľko storočí a to isté platí o severu Eurázie a ruskom štátu.

Kým bol zvyšok sveta oproti Európe zaostalý, mohla si rozdrobenie dovoliť – svetovej vojny vznikali len v nej kvôli sporom jej krajín. Studená vojna bola prvým globálnym konfliktom, ktorý Európa – aspoň jej západná časť – prestála vďaka obrane mimoeurópskou krajín. A tento proces pokračuje.

Všetky tieto zjednocovania sa odohrávala v inú dobu a v iných súvislostiach, ale jedno majú spoločné – trvala dlho. Z tohto hľadiska je súčasné zjednocovanie európskeho kontinentu rýchle – EÚ existuje necelých 30 rokov. Môžu sa objaviť rôzne euroskeptickej prejavy a dôsledkom niektorého z nich dokonca náhrada EÚ iným projektom, ale dlhodobý trend je neprehliadnuteľný – postupná integrácia Európy, nie jej drobenie, k čomu ju núti globálny vývoj.

Kým bol zvyšok sveta oproti Európe zaostalý, mohla si rozdrobenie dovoliť – svetovej vojny vznikali len v nej kvôli sporom jej krajín. Studená vojna bola prvým globálnym konfliktom, ktorý Európa – aspoň jej západná časť – prestála vďaka obrane mimoeurópskou krajín. A tento proces pokračuje. Európa je stále najbohatší, ale ako aj ostatné regióny bohatnú, dostáva sa do konkurenčného postavenia. A nutnosť obstáť v tejto celosvetovej súťaži je neviditeľná, ale mocná sila, ktorá pôsobí v prospech európskej integrácie. A prospešné sa nakoniec skôr, či neskôr presadí.

spoločné centrum

Je teda pravdepodobné, že za niekoľko desaťročí bude Európa politicky integrovanejší, než je dnes. Ak by integrácia dosiahla úroveň, kedy národné štáty zveria kľúčové politické, ekonomické a bezpečnostné kompetencie spoločnému centre ako v prípade USA, nastanú podmienky k vytvoreniu efektívnej európskej vojenskej sily. Tento scenár však vyžaduje veľa času, v blízkej budúcnosti reálny nie je. Odohrávať sa pravdepodobne bude niekoľko desaťročí, a to so zmenou pohľadu budúcich generácií na Európu a domov.

Ak by integrácia dosiahla úroveň, kedy národné štáty zveria kľúčové politické, ekonomické a bezpečnostné kompetencie spoločnému centre ako v prípade USA, nastanú podmienky k vytvoreniu efektívnej európskej vojenskej sily. Tento scenár však vyžaduje veľa času, v blízkej budúcnosti reálny nie je.

Z uvedených možností je zrejmé, že NATO je pre európsku bezpečnosť zatiaľ nenahraditeľné. Nemá ani zmysel úvaha, že by mohlo existovať bez dominancie USA, a s veličením ho možno premenovať na spolok pre americkú obranu Európy.

Vystúpenie Francúzska z vojenskej účasti v NATO v roku 1966 nebolo významné, zato súčasný výrok amerického prezidenta Donalda Trumpa, že nebude poskytnutá pomoc krajinám, ktoré neprispejú dvoma percentami hrubého domáceho produktu na vojenské výdavky, či hrozba vystúpenie USA z NATO sú oveľa vážnejšie. Nikto ich síce neberie vážne, ak by však vážne mienené boli, zasiahli by najcitlivejšiu miesto Aliancie – jej zmysel.

Žiadny globálny líder

V súčasnosti existujú tri systémy svetového poriadku – unipolárny, bipolárne a multipolárny. Bipolárna je známy zo studenej vojny, kedy si dve superveľmoci rozdelili svet na zóny vplyvu. Unipolárna vznikol na krátku dobu po zrútení jednej z dvoch superveľmocí – Sovietskeho zväzu – v roku 1989. USA sa stali nielen mocenským, ale aj morálnym víťazom studenej vojny a ako jediná superveľmoc určovali svetový poriadok a boli aj do istej miery zodpovedné za jeho dodržiavanie.

V multipolárnom systéme neexistuje žiadny globálny líder – svet sa rozpadá do zón, ktoré ovládajú regionálne mocnosti, o čo dnes usilujú napríklad Rusko alebo Čína. Tento systém je najnebezpečnejší – línia mocenských zlomov sa tiahne okolo každej lokálnej mocnosti, ktoré súperia so susednými o vplyv a čaká na jej oslabenie, aby ju nahradila alebo vytvorila vlastný zónu.

V multipolárnom systéme neexistuje žiadny globálny líder – svet sa rozpadá do zón, ktoré ovládajú regionálne mocnosti, o čo dnes usilujú napríklad Rusko alebo Čína. Tento systém je najnebezpečnejší – línia mocenských zlomov sa tiahne okolo každej lokálnej mocnosti, ktoré súperia so susednými o vplyv a čaká na jej oslabenie, aby ju nahradila alebo vytvorila vlastný zónu. V tomto systéme je najviac lokálnych konfliktov, pretože neexistuje sila, ktorá by podporila jednu alebo druhú stranu a spor jednoznačne rozhodla alebo presadila globálny poriadok, ktorý by riešil tieto spory, a tým im predchádzal.

Bipolárna studeno-vojnový systém mal tiež línie zlomu, ktoré viedli všetkými kontinentmi, ale jednak ich bolo oveľa menej, jednak zástupné konflikty na trecích plochách boli oveľa prehľadnejšia, pretože aj regionálne mocnosti viac menej patrili do tábora jednej z dvoch superveľmocí.

Sovietsky zväz a Čína

Najprehľadnejšie a najpokojnejšie je unipolárny systém, ktorému vládne jediná superveľmoc. Má však dve riziká. Tým prvým je, že superveľmoc nebude schopná a mať záujem hrať úlohu garanta svetovej bezpečnosti – v deväťdesiatych rokoch 20. storočia boli USA často kritizované, že nemajú kapacitu zasahovať na celom svete či že zasahujú selektívne.

Keby v studenej vojne zvíťazil Sovietsky zväz a rozšíril svoju zónu vplyvu na celý svet, niektoré lokálne vojny by skončili, ale tento socialistický pokoj by asi pre mnoho národov nebol tým, po čom túžili. Podobne si možno „kvalitu“ svetového poriadku predstaviť dnes, keby sa víťaznú superveľmocou stala Čína alebo nejaká islamská krajina.

Druhým rizikom je „kvalita“ superveľmoci – kto jej je a aký svetový poriadok presadzuje. Keby v studenej vojne zvíťazil Sovietsky zväz a rozšíril svoju zónu vplyvu na celý svet, niektoré lokálne vojny by skončili, ale tento socialistický pokoj by asi pre mnoho národov nebol tým, po čom túžili. Podobne si možno „kvalitu“ svetového poriadku predstaviť dnes, keby sa víťaznú superveľmocou stala Čína alebo nejaká islamská krajina.

V najnovšou histórii existovala iba jedna superveľmoc, ktorá vytvorila svetový poriadok podobný unipolárnému systému – v deväťdesiatych rokoch USA, liberálny demokratická obchodnej veľmoci, ktoré podporovala konkurencii a vytváranie bohatstva. Navyše je pragmatická, minimálne ideologická a jej politický liberalizmus viac menej vychádza z ekonomického. Stručne povedané, USA sú pragmatickým obchodným impériom.

Nemáme síce skúsenosť s inými unipolárnymi veľmocami, ale americký svetový poriadok je potrebné porovnať s inými, ktoré by mohli vzniknúť. A napriek všetkej nedokonalosti je poriadok liberálneho pragmatického obchodného impéria pre drvivú väčšinu malých krajín, najmä exportných, ako je Česká republika, najlepšie. Lepšie ako v minulosti sovietsky systém direktívneho socialistického internacionalizmu či v súčasnosti statne korporativistickú, neliberálne čínsky systém, prípadne nábožensky nepragmatický islamský systém.

Vystavenie mocenskému vplyvu

Prečo svet musí mať pól? Prečo by nemohol existovať bez zón mocenského vplyvu? Pretože moc je neodstrániteľnú realitou. Do mocenského prostredie sa rodíme, žijeme v ňom a umierame. Akýkoľvek ľudský čin priamo, alebo nepriamo, vedome, či nevedome ovplyvňuje život druhého človeka. Akýkoľvek čin jednej krajiny, či samotná jej existencie, ovplyvňuje iné. Niektoré krajiny dokážu ovplyvňovať inej krajiny viac ako obrátene, napríklad Nemecko Českú republiku, a to aj za priateľského, bezkonfliktného spolužitia.

Česká republika s desiatimi miliónmi obyvateľov, obklopená štáty strednej Európy, nemôže šíriť svoju moc, a preto bude vždy vystavená mocenskému vplyvu veľkých krajín – v súčasnosti Nemecka integrovaného a obmedzení v štruktúrami EÚ na západe a Ruskej federácie na východe

Mocenské vyžarovanie je prirodzené. Niektoré krajiny sa ho snaží posilniť, pretože z mocenského vplyvu majú prospech. Záleží však na tom, kto ho presadzuje. Existujú zóny vplyvu, z ktorých má prospech iba silná agresívne mocnosť, ktorá vykonáva vojenské výboje na úkor svojich susedov. Pravidlá niektorých mocnosti v ich zóne vplyvu sú však výhodná nielen pre nich, ale aj pre malé krajiny – napríklad Európskej únie alebo svetový námorný a obchodný systém s nadvládou USA.

Česká republika s desiatimi miliónmi obyvateľov, obklopená štáty strednej Európy, nemôže šíriť svoju moc, a preto bude vždy vystavená mocenskému vplyvu veľkých krajín – v súčasnosti Nemecka integrovaného a obmedzení v štruktúrami EÚ na západe a Ruskej federácie na východe. Česko je teda malá krajina na zlome dvoch regionálnych mocností. Z jedného ani druhého vplyvu nemá šancu sa vymaniť, neutralita je snívaním, môže však ovplyvniť svoj výber. A to je viac, než môže urobiť veľa iných krajín zkleslých do mocenských zón, napríklad Kazachstan, Čečensko, Gruzínsko alebo Tibet.

Pre Českú republiku, relatívne malú exportné krajine, je najvýhodnejšie unipolárny systém, ak ho vedie liberálne obchodné superveľmoc USA. Nie preto, že by bol bez chýb, ale pretože akýkoľvek iný by bol pre našu krajinu horšie. To isté platí aj o českej účasti v NATO. Ak je Severoatlantická aliancia jedinou reálnou možnosťou, ako zaistiť bezpečnosť Európy, ak by SR nebola členom, ocitla by sa mimo túto americkú obranu Európy. Ukrajina, Gruzínsko, Bielorusko a Moldavsko ukazujú, čo to znamená.