Šéfredaktor RSS , krivák Gašparovič, s ročným honorárom 112 328 eur.

Kto si dnes uvedomuje, ako blízko nás zaviedol Róbert Fico a jeho služobník Gašparovič k tomu pomyselnému bodu, z ktorého na dlho nebude možný návrat k demokracií.

Meno Čentéš sa stalo synonymum bodu zlomu. Vyhlásenie Gašparoviča, že riadne, rozumej ústavne, zvoleného generálneho prokurátora nevymenuje, je zločinom rovnakým, ako veta – „právě jsem se vrátil z hradu“.
V týchto dňoch sme to my, všetci, ktorí sa ocitajú v rovnakej pozícií, ako naši dedovia pri nástupe Gottwalda, jeho vrahov zamestnaných v represívnych zložkách štátu i banditov, ktorí o niečo neskôr (z)menili úspory obyvateľstva na drobné.
Ak aj my premeškáme bod zlomu potom sa nás potomkovia spýtajú to isté, čo sa ja pýtam svojho 90-ročného otca.
Kde si bol ?

Každý, v tom čase „reálneho socializmu“, kedy sa nežilo iba prežívalo, hľadal svoje cesty úniku, aby prežil so cťou.
Mŕtva spoločnosť , kde v podpalubí sa preháňali „krysy“ – eštebácko-represívne. Na vrchole zdegenerovaní lokaji Moskvy. Medzi dvoma nehumánnymi pomyselnými „mlynskými kameňmi“, ktoré drvili každého čo vytŕčal z rámu, žili ľudia.
Prehnal som to, nie ľudia, iba osihotení so svojou samotou, utrpením a odovzdanosťou. Človek vedľa človeka.
Dnes, vnúčatka Gottwalda od Fica prichádzajú s reštaurovaním krvavého tieňa nie tak dávnej minulosti.
„Sme smiešni, ale nemáte odvahu sa nám smiať“. Popísal Orwell pocity pochodujúcich aj divákov hľadiacich na parádny pochod SS smrtiek.

Dejiny nás učia, že najvlastnejším prvkom povahy mnohých jedincov, „prizerajúcich sa“, bola veľká zhovievavosť k inštinktom, aby si iní mohli robiť, čo sa im zachcelo.

Človek konajúci v rámci bežného ľudského správania sa. Veľmi obyčajný muž s menom Rudolf Hoes, ktorý vytvoril a riadil vyhladzovací tábor v Auschwitzu a jeho dva milióny mŕtvych Židov.

Poručík americkej armády, William Caley, bol trochu iným typom „obyčajného človeka“. Keď v marci roku 1968 vpálil so svojou jednotkou do vietnamskej dediny My Lai našiel tam starých ľudí, ženy a deti. No našli tom ešte niečo. Potešenie z krutosti zabíjania bezbranných ľudí.

Kto je vyzbrojený nerád počúva hlas bezbranných.

Nemci potrebovali svoj Norimberg. Američania si z poručíkom poradili sami. Každá spoločnosť má svoj kruh života, ktorý po generácia napĺňa obsahom sebe vlastným.

Náš kruh, rýdzo slovenský, je plnený rečami demagógie a klamstva, lebo plané reči žijú iba tam, kde žije vôľa k lži.

Ivan Gašparovič tretieho septembra roku 1992 v prejave pri podpise Ústavy vyslovil želanie, aby práve ona, „bola majákom na ceste“. No bol to práve on, ktorý v rôznych pozíciách moci sa nerozpakoval maják zhasínať podľa potreby.

Vo svojom inauguračnom prejave, pri slávnostnom sľube 15.júna 2004, všetkým pozorným poslucháčom dal signál, čo bude obsahom jeho politiky.

„Najskôr musíme slúžiť sebe, potom iným“! Opieral sa o slová Ľudovíta Štúra, aby im dal úplne iný obsah.

Ospravedlnil sa všetkým, ktorým v časoch čiernej Mečiarovej diery ublížil a žiadal o prepáčenie. Na dôchodcovi Ťažiarovi, ktorého komunisti od Fica vyvlastnili a doviedli do hrobu i na špinavej hre s Čentéšom, vydal osobné svedectvo, že úprimné ospravedlnenie a následná zmena človeka je pri krivákovi prázdnou bublinou.

Zaspomínal si na „strihanie ostnatých drôtov na hraniciach železnej opony, na kúsok ostnatého drôtu, ako symbolu zdolávania prekážok“, aby o necelých desať rokov neskôr dobrovoľne prišiel na brigádu k novému „ostnatému drôtu“ z dielne ministra Kaliňáka.

Vyzval na „spoluprácu a následnú zmenu vnemu štátu, ktorý je dôkazom schopností tvoriť, riadiť aj spravovať veci verejné. Je to hodnota, ktorú tu zanecháme našim deťom“. Dnes možno povedať, že súčasný stav štátu núti jeho „dedičov“ odmietnuť dedičstvo, lebo jedinou hodnotou zanechanou deťom sú dlžoby.

Prepadol nostalgií a „sypal si popol na hlavu“ za nadprácu pri zverstvách politiky Vladimíra Mečiara, kedy „bolo Slovensko takmer „zlým žiakom“ v európskej „škole národov“, a dnes patrí k tým najlepším“. Áno, v tom čase boli evidentne prítomné zmeny, ktoré vniesol do spoločnosti Mikuláš Dzurinda. No stačili dva roky, aby v roku 2006 pomáhal Róbertovi Ficovi otočiť kormidlo od úspechov Slovenska k obsahu politiky skôr pripomínajúcej maniere okupantov.

V závere inauguračného prejavu bije do bubna, ako Marienka z cirkusu Kloudsky, a sľubuje, že sa „nikdy nespreneverí občanovi a hodnotám spoločnosti“.

Slovensko dnes má politikov a veľkú skupinu občanov, pre ktorých je svet hodnôt tou trinástou komnatou s vôľou žiť v klamstve a lži.

Slovensko dnes mi pripomína čas, kedy Mojžiš na hore Sínaj dostával od Boha kamennú tabuľu s Desatoro a jeho národ zatiaľ staval pohanské oltáre a obetoval pohanským bohom. Krátku chvíľu, aby národ Mojžišov pochopil.

„Nebojte sa“ !

Zvolal Ivan Gašparovič na záver svojho prejavu, aby odhalil rozmer politiky, ktorý sa s ním nanovo vrátil a dodal :

„My sa už nebojíme“ !

Naozaj ?, pýtajú sa dnes mnohí a dodávajú. Ste viac, ako smiešni vo svojom strachu, lebo počet tých, ktorí majú odvahu figurínam súčasnej moci  ukázať svoj smiech sa blíži ku kritickému bodu.

Hanobenie republiky za komunistov bol trestný čin. Po Novembri ´89 bol zrušený. Večná škoda. Keby platil, vrcholové pozície riadenia štátu by zívali prázdnotou.