SDKÚ-DS, povraz, na ktorom visí obesenec, Smer-SD.

Fúzatý čierny humor. A v ňom človek, ktorý sa drží svojho výnosného sveta a hlasno narieka, že je to práve vesmír, čo sa ho nechce pustiť. Svet nečistých spôsobov, foriem i babráctva, kde ani súčet sebeckých záujmov politikov a nimi nerozumného využívania verejných zdrojov nevedie skratkou k ich zlému koncu.

Rovnako, ako svet SDKÚ-DS. Pomaly dva roky umne pridržiava povraz, aby sa „sociálni demokrati“  ani omylom neobesili z výsledkov svojej  vlády úbohosti, chorobnosti i skorumpovanosti a neschopnosti. Na celom svete sa traduje, že „Nič horšie, ako zle sa obesiť, nejestvuje“ ! Iba na Slovensku sa začala písať nová tradícia – Nič katastrofálnejšie, ako „sociálni demokrati“, sa nedá vymyslieť.

Svet fantázie Emira Kusturicu miluje veľa jeho obdivovateľov. Predtým, ako  začal práce na filme „Dom obesenca“ ,o juhoslovanských Rómoch, ktorí predávajú deti do Talianska na žobranie, uchýlil sa na čas do rómskej osady. Pozoroval ich životný štýl, počúval báje a baladické príbehy i mihotavé tiene mytológie. Bolo to rozumné rozhodnutie, Ohmatal si vzťahy, „vložil prsty“ do rán sugestívnosti spolunažívania a výsledná projekcia autenticity poznaného dala filmu dôveryhodnosť.

Dve jednoduché slová. Autenticita a dôveryhodnosť pravého spektra, lebo ľavému je na obtiaž, pretože má iba jediný zmysel existencie – mocenský krvný obeh politiky s nechutenstvo vyvolávajúcim  chmátaním po verejných financiách.

Hodnovernosť. Bod, ktorý je pre politika doslova alfa samcom*. Žiaden osud Sizyfa, iba neopakovateľná úcta k pravidlám, k občanovi, k vlastnej práci i nespochybniteľného vzťahu k zemi, kde sa narodil.

Ľudovú platformu Pavla Freša, chudorľavú od začiatku, možno priradiť k porovnateľnej politickej debilizácií**, akým sú Istoty Róberta Fica.

S jednou krátkou pauzou, roky 2000 až 2005, pravicový volič počúva z úst pravicových politikov iba to, čo naozaj nechce počuť. S takmer totožnou rétorikou tých, čo imitujú socialistov, sú to nepreberné množstva „programových ponúk“ financovaných z verejných zdrojov, ktorých jediným zmyslom je nakúpiť voličské hlasy. Nič iné iba tlačenie „kapusty do hláv“ o akýchsi spoločenských cieľoch a ich preferenciách. Teda o čomsi, čo nejestvuje, ibaže tento druh šmejdu je predajný aj mimo sveta dôchodcov.

Nie, nie, pravicový volič chce jediné. Pravidlá hry, kde on si v ponuke pravidiel volí sám svoje záujmy a sleduje svoje vlastné ciele. Jednoduché. SDKÚ-DS dneška zabudla, alebo jej chýba odvaha i poznanie, že spoločenské systémy sa reformujú iba cestou systémových zmien v „Pravidlách hry“ zvanej život občana a život spoločnosti i život štátu. Pravidlách rovnakých pre každého jedného občana.

Nestalo sa, lebo občan im za to nestal, či vari zbabelosť opretá o poznanie vlastnej politickej minulosti i jej možných dôsledkov boli tými prevodmi, kde prednosť dostali výhody uspokojovania vlastných potrieb. Zlatokopeckých.

Dnes slepí a hluchí rozprávajú medzi sebou o tajomných zákutiach slovenskej politiky.

Nie v bájnom svete Kusturicového Domu obesencov.

To v parlamente, na vláde, v prezidentskom paláci i sídlach mecenášov.

Rozprávajú Shootyho sudcovia tým, čo chcú svoje právo nezrozumiteľnou rečou prasiatok. Hovoria prokurátori tým, ktorí sú v teplých zemepisných šírkach, o vine a treste založenej na „zabúdaní“ talárov.

V nemocniciam chorým o chýbajúcich peniazoch a stratené zdravie stoji bokom zo zúfalstvom ďalšieho zvyšovania odvodov, lebo iný prascom sa máli.

V školách učitelia neveriaco porovnávajú správu Čaplovičovho Kaliňáka o nedostatku peňazí, aby ju konfrontovali s miliónovou reklamou Kaliňákovho Čaploviča pre marxistických bratov o potrebnosti vedy a výskumu.

Namiesto systémových zmien v oblasti vymožiteľnosti práva a ozdravenia zdeformovaného štátu i princípov demokracie, sa mnohí zo súčasného vedenia strany natoľko vyľakali začatej petície podporujúcej JUDr.Čentéša a jeho právo na vymenovanie za generálneho prokurátora, až prebudili nečinnosť a pomohli Ficovi presadiť svoje istoty spolužiaka.

Nejestvoval ľahší spôsob pre chuťové kanáliky vykrádača budúcnosti, Róberta Fica, aby si pohodlne otvoril dvere do pokladnice sporiteľov v druhom pilieri, ako presunúť petíciu občanov z SDKÚ-DS na nadáciu Ľudovíta Kaníka. V tomto momente bolo zúfalstvo občana prehlušené hlbokým výdychom úľavy manipulátorov. Petícia umrela oveľa skôr, ako sa k tomu pomyselnému bodu dostane čo i len jeden sporiteľ.

Ak sa na samom začiatku hovorilo o hrozbe demontáže pravidiel demokracie, o pochovaní vlády zákona i premene zdravých verejných financií do stavu zhubnej choroby, dnes je to realita, ktorej podobu i dôsledky spoluvytváralo SDKÚ-DS. Nič iné iba dôsledky krátkozrakosti a ignorovanie rozumnosti, pretože aj tu sa presadil známi model zhubný pre ekonomiku. Politické opatrenia k krátkodobým prospechom no z dlhodobými nákladmi pre občana.

Politický debilizmus postoja ku kandidátovi SDKÚ-DS do volieb prezidenta iba potvrdzuje, že sa aj tu našla cesta, ako uľahčiť predsedovi Smer-SD cestu do úkrytu pred nespokojnou verejnou mienkou do prezidentského paláca. Ako mu darovať to najcennejšie, po ktorom túži. Imunitu na ďalších päť rokov.

Ak sú ustrašené ambície predsedu SDKÚ-DS limitované hranicami regiónu, župy, potom aj strana je logický regionálna. Na Slovensku sú už dvaja. Sedem statočných a SDKÚ-DS. Tí prví si aspoň nedostatok odvahy strániť a obhajovať práva občana opreli o barličku svojho názvu.

Všetci, politológovia, politickí pijáristi či aj časť médií volá po charizmatickom vodcovi pravice, ktorý by sa vyrovnal ohlúpovaniu Ficom.

Volič, občan, volá po úplne inom. Volá po človeku, ktorý príde s odvahou a predloží zásadnú reformu spoločenských vzťahov.

Volá presne tak, ako občan Anglicka pred útokom Hitlera, po podobnom politikovi akým bol Winston Churchil, aby zachránil krajinu pred Adolfom Hitlerom.

Volá presne tak, ako občan Nemecka po druhej svetovej vojne, po podobnom politikovi akým bol Konrád Adenauer , aby spasil Nemecko po Adolfovi Hitlerovi.

Márna sláva.

Márnosť v krajine Slovensko a jeho sveta, kde by bolo naozaj prospešné, aby Kmotrík a Kasper už v novembri kúpili Frešovi župan.

Ľudovú platformu Pavla Freša, chudorľavú od začiatku, možno priradiť k porovnateľnej politickej debilizácií**, akými sú Istoty Róberta Fica. No a k ním je potrebné priradiť mýtus o Bratislave, ako poslednej bašte „pravice“. Posledné dva roky sú totiž obdobím Borgiovských obchodov a intríg i imitácie mocenských zápasov vedených v záujme oboch. Smeru-SD a modrých.

Posledná transakcia „odkúpenia“ pohľadávky dáva dôkaz návratu zlatokopov z čias najtemnejšieho obdobia SDKÚ-DS.

Posledná transakcia zároveň vytvára podmienky pre vznik skutočnej a zdravej pravicovej politickej strany, kde už neovládanie umenia vládnuť nebude vyžadovať hľadanie Machivelliho pána Antonia da Venafro. Toho človeka moci úzadia, ktorí to za slaboduchých držiteľov moci všetko zariadi.

Dobrá správa pre tých voličov, ktorí vedia, že iba zásadná reforma spoločenských vzťahov a s ňou aj nových Pravidiel umožní odstránenie nezdravého  a pre občana zdraviu škodlivého obdobia tých, ktorí imitujú snahu o povraz , na ktorom „visí“ obesenec, Smer-SD.

Poznámka:

* Výraz z dielne pána doktora Radoslava Procházku

** Výraz zo skvostného rozhovoru s pánom Vladimírom Synekom (Bohu vďaka a aj Trendu).