S rómami máme problém my, bieli

Rómska problematika nám začína prerastať cez hlavu. Rómovia si začínajú uvedomovať, že nie je veľa možností na strane bielych, ako zastaviť ich krádeže, podvody, úžerníctvo, ba už sa objavil aj názor, že keď im vláda siahne na sociálne dávky, pôjdu rabovať. Rád by som vedel, čo potom. Postavíme proti nim armádu a začneme do nich strieľať, keď sa nezastavia?

Robert Fico sa na konferencii Matice slovenskej zaoberal natiahnutými rukami menšín, no rómov veľmi nespomínal a tí teda ruku naťahujú naozaj poriadne, pretože sme ich to my bieli naučili. Fico ani veľmi o rómoch nehovoril, možno že aj preto, lebo už nie sú až taká menšina, ich pôrodnosť je v porovnaní s tou našou „bielou“ vzorná. Žiaľ, rómovia naozaj zneužívajú a využívajú možnosti, ktoré im štát poskytuje bez toho, aby sami cítili zodpovednosť a aby aj sami – česť výnimkám – prispeli k tomu, že pre tento štát budú produkovať a nie iba od neho pýtať.

Ale tu je asi pes zakopaný. Rómovia nemajú problém, oni sa cítia v práve. Problém má majorita na Slovensku – my bieli. Rómom neprekáža, že kradnú, že si pýtajú dávky a že rozbíjajú bronzové sochy, kradnú medené dráty či železné výstuže zo schodov v ich bytovkách, alebo zemiaky v záhrade bieleho suseda. Jednoducho to vnímajú ako svoje právo, keďže nemajú možnosť zarobiť si peniaze, ktorými by živili svoje deti.

Ruku na srdce, koľkí z čitateľov tohto článku by zamestnali róma alebo mu dali prácu? Koľkí z čitateľov tohto článku by róma nechceli vykorisťovať a keď by ho aj zamestnali, tak by mu nechceli dať podradnú a ponižujúcu výplatu? Prečo je „normálne“ rómom na ulici tykať, hoci sa jedná aj o starších ľudí? A my chceme potom od nich žiadať úctu a slušnosť?

Samozrejme, že vždy sa nájdu takí medzi rómami, ktorí budú agresívni, budú kradnúť a bez akejkoľvek známky sebekritiky sa budú sťažovať na to, že nemajú z čoho žiť a pritom sa im pracovať nebude chcieť, dokonca to budú odmietať. Ale takých nájdeme aj medzi sebou, medzi nami bielymi. Nie všetci rómovia sú zlodeji, lumpi a lenivci. Aj rómovia milujú svoje deti a boja sa o ich zdravie, aj rómovia sa trápia láskou, aj rómovia sú hladní a frustrovaní z nečinnosti a z bezmocnosti. Od bezmocnosti je len krok k agresivite.

Myslím si, že my, bieli, by sme sa mali postupne naučiť s rómami rozprávať, naučiť sa počúvať ich a zároveň ich učiť počúvať nás. Mali by sme začať hľadať spoločnú reč a začať s tými z rómov, ktorí chcú a s tými spomedzi nás bielych, ktorí dokážu mať úctu k rómom. Zo psychológie je známy výskum, ktorý potvrdzuje, že čím viac človek rozumie sebe samému a motívom svojho konania, tým menej asociálneho a kriminálneho správania prejavuje, tým viac sa socializuje a začína žiť v prospech society, ktorej je súčasťou.

Veľké možnosti na tomto poli poskytuje socioterapia a školení socioterapeuti, ktorí by mohli s takouto diskusiou a spájaním rómov s bielymi začať. Podarilo sa to v minulosti napr. pri silno znepriatelených katolíkoch a protestantoch v Severnom Írsku, kde sa dokonca títo „kresťania“ medzi sebou strieľali. Podarilo sa to aj v Južnej Afrike za čias apartheidu, kde čierni nemali ani len právo voliť a vstúpiť do niektorých častí krajiny, obchodov a pod. A predsa sa podarilo nájsť pár jedincov z jednej aj z druhej zo znepriatelených strán, sadnúť si s nimi a začať namáhavú, ale neuveriteľne prospešnú diskusiu, ktorej vsledkom bolo, že si títo nepriatelia na smrť začali viac rozumieť a postupne začali okolo seba šíriť tieto kruhy…. Prečo to neskúsiť aj u nás na Slovensku? Čo môžeme stratiť?

Ľudo Dobšovič
Asociácia socioterapie a psychoterapie