Proti komu a proti čomu demonštrujú Francúzi?

Francúzi demonštrujú proti hrozbe straty akýchkoľvek sociálnych istôt tak, ako boli a ešte sú ľavičiarmi a sociálnymi demokratmi vnímané doposiaľ…
Výdobytok celoplošného 35-hodinového pracovného času zrejme padá. Pracovný čas sa môže vyšplhať ako-kde, aj až na 45 hodín týždenne. Sila odborov a zákonníka práce v časti ochrana zamestnanca klesne. Navrch budú mať dohody zamestnávateľov so zamestnancami a flexibilné aktuálne potreby zamestnávateľa. Môže ísť aj o voľnú flexibilitu pracovného času a príslušenstva v réžii zamestnávateľov. Nesúhlas zamestnanca bude dôvod pre výpoveď.
Dohoda stratí zmysel dohody dvoch strán. Zmení sa na jednostranný diktát zamestnávateľa. A to všetko s posúvaním hranice dôchodkového veku lebo padajúci sociálny systém. A k tomu imigrácia a s ňou ďalšie náklady (sociálne dávky a integrácia) plus ochrana a bezpečnosť.

Sociálne neistoty, spôsobené flexibilitou pracovného trhu a pracovných miest zvýšia sociálne neistoty jednotlivcov a tým aj ich vnútorné napätie, osobnú existenčnú neistotu, strach a obavy zo straty pracovného miesta a následne prinesú
a/ nárast neuróz, frustrácií, deprivácií, strachu, úzkostných stavov a depresií (ale aj odmietnutí plodiť a rodiť deti, zakladať rodiny a potratov…) a samovrážd (ekonomické a sociálne príčiny…),
b/ súbežne s nimi medziľudskú závisť, nevraživosť a nenávisť…
Samozrejme, „prilepší“ si antikoncepčný farmaceutický biznis. V tom kapitalizme panuje taká zvláštna symbióza. Ak sa konkurenti vzájomne nepožerú, tak spolupracujú a podsúvajú si obchod a komodity…
Európa sa stáva patologickým, pološialeným priestorom, kde kompetencie sociológov, psychológov, sociálnych psychológov, diagnostikov a patológov z oblasti psychológie a psychiatrie začínajú mať navrch pred politikmi a politickými analytikmi…

Ešte aká-taká sloboda jednotlivca postupne zanikne pod silnejúcim tlakom slobodného (ale už nie!) sociálne orientovaného hospodárstva a  totalitnej vlády neúprosného, cynického a bezohľadného imperatívu trhu…
Bez prítomnosti funkčného svedomia a zmyslu pre mieru vecí a reálne humanistického hodnotového systému. Systém hodnôt a hodnotová orientácia drvivej väčšiny ľudí a občanov „úžasnej“ EÚ je v troskách…
Nielen Francúzi, ale celá EÚ mala by sa veľkým „Víťazným (porazeným) oblúkom“ sa vrátiť do času pred Veľkou francúzskou revolúciou…
A začať odznova.
Havlovská „Pravda a láska…“ nezvíťazili nad lžou a nenávisťou, naopak, navrch má lož, silnejúca nenávisť, závisť, nevraživosť, psychické a fyzické násilie a teror. Ostala len pravda. Pokrivkávajúca za lžou…
Nad všetkým kraľuje ekonomický rast rastu, zmnožovanie zmnožovania a kolotoč šialeného trhového mechanizmu.
Húsenková dráha je predimenzovaná. Tú rýchlosť nevydrží. Trhá sa. Rúti sa aj s híkajúcimi a výskajúcimi pasažiermi do pekla…
Čoraz viac ľudí tuší a vie, čo sú a znamenajú cyklické krízy kapitalizmu a circulus vitiosus…

Programová prax a život politík sú čoraz viac nečitateľné, rozmazané a čoraz viac zasahujú aj do vnútorného prostredia takzvaných štandardných systémových politických strán…
Tým sa štandardná čitateľnosť tzv. štandardných politických strán stiera, zmazáva a splýva do nečitateľného a stále menej zrozumiteľného hybridného konglomerátu od jedných parlamentných volieb k ďalším a štandardne politicky mysliaci občan, čoraz viac stráca prehľad a politickú orientáciu (aj v súbehu s vlastnou občianskou a politickou identitou)…

V poradí desiate slobodné a demokratické parlamentné voľby (marec 2016) po „nežnej“ ukázali stav politického myslenia spoločnosti.
Výsledok: fraška a problémy…

Vývoj spoločnosti prebieha presne podľa zákonitostí štandardného vývoja systému: od jeho vzniku po opustení života neschopného systému cez rozvoj pluralitného, neskôr partokratického, ale ešte stále demokratického, až po partokraticko-oligarchistický systém, súčasnú krízu parlamentarizmu a politickej kultúry k politickej subkultúre, ktorá pokračuje aj po vzniku vládnej koalície a jej začínajúceho sa príbehu s veľmi otvoreným koncom…

V politickom priestore, vyjadrenom politologicky ako ľavicový a pravicový stoja proti sebe dve liberálne ideológie: ľavicová a pravicová, ktoré sa vzájomne o seba rozbíjajú…
Kdesi medzi sa tiesni malo metrážny, tzv. stredový a umiernený, tiež konzervatívny priestor…

Ľavicová ideológia preferuje všemožné slobody v oblasti ľudských práv, pravicová slobodu podnikania a liberálny kapitalizmus…
Tak sa môže stať, že slovenský prezident sám seba definuje ako prezident všetkých ľudí a občanov a zároveň sa identifikuje ako pravicový liberál: „Ľudské práva nesmú byť nadradené obchodným záujmom!“.

A toto sa deje vo Francúzsku.