Prelud umierneného islamu

Cestovatelia po širokých pláňach Arabskej púšte sa strácali a v ich smäde a vyčerpaní halucinovali o oázach s palmovými stromami a potokmi. Tvorcovia západnej politiky, stratení v širokých pláňach šialenstva, ktoré definuje moslimský svet si tiež halucinujú o oázach umierneného islamu, do ktorých sa utiekajú. Či už na smrť túžite po vode, alebo po potvrdení vašej reality, prelud je niekedy to jediné, čo nájdete.

Umiernený islam je prelud, projekcia vlastných hodnôt a kultúry zúfalých Západniarov na úplne odlišné hodnoty a kultúru. Je to prelud, ktorí mnohí moslimovia ochotne podporujú tým istým spôsobom, ako by púštni obchodníci mohli predávať poháre a misky plné piesku cestujúcim dosť bláznivým na to, aby si pomýlili vodu s pieskom. A podobne ako cestovatelia, ktorí si myslia, že pijú vodu, hoci v skutočnosti prehĺtajú piesok, je to ilúzia, ktorá nakoniec oklamaného zabije.

Keď sa na islam pozerajú západné elity, vidia to čo chcú vidieť, aby predišli spusteniu krízového režimu. Podobne ako cestovateľ, ktorý bude radšej hltať piesok než čeliť faktu, že sa stratil v púšti, radšej nechajú veci tak ako sú, dokonca aj za cenu zničenia národov ktoré vedú, než by priznali plný rozsah hrozby, ktorá ich obklopuje. Hrozbu, ku ktorej sami prispeli podporou a financovaním v mene cieľov, ktoré sa zdali byť v danom čase zmysluplné.

Je jednoduchšie oddeliť „zlý islam“, zložený z nepatrnej menšiny extrémistov od všeobecne „dobrého islamu“ vládcov moslimského sveta a vĺn moslimských imigrantov, omývajúcich ich pobrežia. Toto oddelenie nie je zakotvené v realite a nie je ničím iným než psychologickým obranným mechanizmom proti uvedomeniu si plného rozsahu katastrofy. Od Titanicu po II svetovú vojnu je tu kopa podobných situácií, v ktorých sa ľudia rozhodli ignorovať rastúcu krízu za desivú cenu.

Dve primárne paradigmy, cez ktoré západné elity vidia islam sú paradigma tyranie zo strany pravice a paradigma ziel západnej zahraničnej politiky ľavice. Bush použil prvé, keď definoval problém ako tyraniu, než ako islam. Definujúc problém v pojmoch väčšiny „dobrých moslimov“, utláčaných „zlými tyranmi“ sa Bush snažil oslobodiť prvých od druhých, aby neskoršie objavil, že tieto dve skupiny sa skutočne hodne prekrývajú. Pod Obamom vidíme, ako ľavica zavádza svoju vlastnú verziu islamu, ako ľudové hnutia odporu proti koloniálnem útlaku, ktoré reagujú na zlá americkej zahraničnej politiky. Táto podmienene reflexná marxistická formula je omnoho horšia než Bushova admistratíva, lebo definuje teroristov ako „dobrých moslimov“ a umiernených ako „západné bábky“.

Ale jediná skutočne významná vec, ktorú dostávame z kontrastu týchto dvoch svetonázorov je to, že americkí politickí lídri z oboch strán spektra stále vidia islam v pojmoch starého boja Studenej vojny medzi komunizmom a kapitalizmom. Ako mnohí generáli, ktorí vybojovali každú vojnu v pojmoch a definíciách minulej vojny, politickí lídri Západu stále vidia islam vo farbách studenej vojny, ktoré im bránia vidieť ho taký, aký je.

Aj keď islam zdieľa isté spoločné menovatele s komunizmom, ako aj s nacizmom, od oboch sa súčasne líši. Predovšetkým, nie je západný v žiadnom zmysle slova. Nespolieha sa na centralizované vodcovstvo. Mal viac než tisíc rokov na to, aby presiakol do kultúry regiónov, ktoré dobyl. To vytvára z islamu omnoho hlbšiu identitu, než kedy mohli dúfať Adolf a Vladimír so svojimi vlastnými pojašenosťami.

Islam tu bol skôr než politické hnutia, ako je komunizmus či nacizmus, ktoré povstali, aby zaplnili vákuum viery na sekularizovanom Západe rasovými a ekonomickými utópiami. Toto je dedičný hriech Východu, bezohľadné náboženstvo, založené na ukradnutej viere a ukradnutom majetku. Jeho moment náboženskej transcendencie nebol zákon či duchovno, ale pohľad na potlačenie kmeňových súperení pod jednou zelenou vlajkou. Zástavou islamu.

Silný apel islamu korenil v myšlienke jednoty, myšlienka, ktorú viac civilizovaní ľudia ťažko chápu, lebo berú jednotu ako zaručenú vec. Napriek tomu sa akýkoľvek Európan môže vrátiť k zúrivým bojom o nezávislý a zjednotený nemecký národ v 19. storočí, alebo zjednotenie a nezávislosť Talianska v tom istom čase. Prípadný dôsledok, ktorý spojil oba národy, ktorým vládli nacionalistické režimy, ich spojil v zápase proti Anglicku a Francúzsku počas II svetovej vojny sa dá vystopovať k falošnému pocitu osudovosti, ktorý tapetoval krvou cez národné neistoty.

Lenže nacionalizmus si vyžaduje zmysluplné národné identity, zatiaľ čo moslimský svet má iba umelé hranice, nakreslené koloniálnymi správami, odlišnosti v arabskom slangu a trpké rodinné rivality. Napriek najlepším snahám arabských socialistických autokratov ako je Gamal Abdal Násir, alebo Saddám Husajn, vytúžená jednota arabského národa sa nedostavila. Kým Násir obdivoval Hitlera a Husejn obdivoval Stalina, ani jeden z nich nebol schopný vytvoriť zo svojej krajiny nič ani tak vzdialene funkčné, ako bolo nacistické Nemecko či sovietske Rusko. Namiesto toho Násir závisel od sovietskej pomoci a Saddám Hussein od peňazí za ropu.

Pozrite sa na mapu a uvidíte moslimský svet definovaný hranicami a politikmi, ale ako spojenci zistili v Afganistane, skutoční moslimovia tu na zemi sa definujú príslušnosťou ku kmeňu a rodine, nie národom. Moslimský svet je zmeska vykorenenených etnických skupín, napchatých do umelých národných hraníc, vytvorených Veľkou Britániou a OSN. Národné štáty, ktoré majú hlas v OSN, veľvyslanectvo niekde na Turtle Bay a len veľmi malú skutočnú reálnosť.

Ak to znie prehnane, uvedomte si, že momentálne prebieha debata medzi expertmi na zahraničnú politiku, kto vlastne vládne Pakistanu. Mnohí európski pozorovatelia Turecka sú zapojení do podobne prebiehajúcej debaty. Väčšine moslimského sveta vládnu rodiny, podobne ako vládcovia Saudskej Arábie a SAE. Niektorým vládnu diktátori, ktorí sa zúčastili vojenských prevratov a udržiavajú si moc pomocou armády a tajnej polície. Toto sú jediné formy stabilnej vlády v moslimskom svete, ktoré sa počítajú.

Bez diktátora, alebo bez mocnej vládnúcej rodiny či kliky nasleduje občianska vojna. Jemen je roztrhaný medzi také kmeňové občianske vojny už dávno, akurát najnovšia fáza vojny sa vedie s účasťou Al Kajdy. Anwar Al-Awlaki, neslávne slávny imám sa nedal k Al Kajde iba z hnevu či kvôli ideológii, urobil to hlavne preto, že jeho vlastná awlakiovská rodina je spojená s miestnou jemenskou Al Kajdou. Zamyslite sa nad tým a uvidíte obrovský komplikovaný labyrint spojenectiev a lojalít v rozsiahlych púšťach moslimského sveta.

Kráľovstvá a cisárstva kombinovali cirkev a štát, aby takto zaistili, že tu nedôjde k protirečeniu medzi náboženstvom a mocou, že vôľa kráľa bude tak isto vôľou Božou. Mohamed sa snažil urobiť ten istý skok v multikultúrnom prostredí Mekky, eliminujúc všetky náboženstvá okrem toho, čo si práve novo vytvoril, aby spolu zlepil škriepiace sa famílie a kmene. Tento čin bol a je základom islamu. Všetko ostané je len požičané pozlátko od ostatných náboženstiev, ktoré si podriadil a zničil, aby tak urobil miesto pre islam.

Pre moslimov je tento počiatočný krvavý kúpeľ jediný čin s náboženským významom, ktorý sa počíta. Kvôli tomuto kratučkému momentu jasu boli vnútorné rozpory brutálne potlačené a tisíce púštnych nomádov, bodajúcich jeden druhého do chrbta odrazu videli sami seba ako niečo väčšie a širšie. Samozrejme, že sa táto falošná jednota znovu rozpadla na škriepiace a sporiace sa rodiny a kmene. To ju robí ešte viac nedosiahnuteľným snom. A preto je džihád pre moslima najvyšším náboženským činom a preto je kalifát veľkým náboženským cieľom.

Pokiaľ toto pochopíme, akékoľvek reči o umiernenom islame nie sú nič iné ako fraška. Pre moslimov je islam to, čo bola Tisíročná ríša pre nacistov a Zjednotený svet pre komunistov. Dokonalá forma globálnej jednoty, ktorú je treba dosiahnuť za každú cenu.

Umiernený moslim môže chcieť dosiahnuť takýto cieľ „mierumilovne“ cez dawah čiže misionársku prácu, ale úspešné masové konverzie na islam sa odohrali priamo alebo nepriamo mečom. Dokonca aj úspech moslimských misionárov na Západe je v kontexte moslimského terorizmu. Niet islamu bez meča, lebo nemá bez násilia žiadny význam či identitu. Nenásilný islam nie je nič iného než zbierka kmeňových móresov a vypožičaných náboženských ideí. Rýchlo sa poddáva sekulárnemu a kultúrnemu, čo islamistov ženie k oživeniu jeho základnej etiky činmi násilia a teroru.

Toto je to, čo západní politickí a kultúrni lídri nechápu. Pravica má pravdu, že islam, podobne ako komunizmus sa dá kapitalizmom oslabiť, ale nedá sa takto zničiť. Pretože islam nie je s podnikaním nekompatibilný, koniec koncov vznikol medzi obchodníkmi. Plody kapitalizmu môžu pomôcť sekularizovať islam, ale nie bez podpory práve toho istého typu obchodníkov, ktorí ho pomohli vytvoriť. A preto americkí kapitalisti pomohli vytvoriť hrozbu terorizmu obohatením nových vládcov Mekky, saudskej kráľovskej rodiny, ktorá rozširuje svoju vlastnú moc financovaním novej islamskej invázie proti svojim najlepším zákazníkom na Západe. A tak sa história znovu opakuje.

Islamisti nám ukázali, že dokážu veľmi efektívne využiť kapitalizmus aj demokraciu tak, aby slúžili ich cieľom. Kapitalizmus zničil Sovietsky Zväz, ale nedokázal dať Rusom zmysluplnú identitu. Namiesto toho financoval vznik nového ruského totalitného režimu KGB šéfov a oligarchov, ktorí zbohatli na obchode so Západom. Dokonca aj komunistická Čína ukazuje, že dokáže zabudovať kapitalizmus a stať sa tak ešte väčšou hrozbou.

Základná chyba konzervatívnych amerických politických lídrov je tá, že pokladajú kapitalizmus a demokraciu za absolútne formy dobra, hoci v realite sú to jednoducho nástroje a pojmové sústavy, ktorými odlišné kultúry vyjadrujú svoj potenciál rôznymi spôsobmi. Bushova administratíva ukázala hranice použitia rétoriky studenej vojny na islamskú realitu. Alebo zaobchádzaním s 1,5 miliardou moslimov ako s demografickým ekvivalentom 1500 jadrových bômb bez toho, aby si čo i len pripustili tento prístup pod rúškom diplomacie.

Ľavica je však ešte viac mimo, lebo stále upadá do svojho starého zlozvyku pokladať všetkých nepriateľov za hnutia odporu voči kapitalizmu, globalizmu a všetkými ďalším izmami, ktoré majú prepojené s národmi po I. svetovej vojne. Ak je pravica stále niekde u Ronalda Reagana, ľavica je stále zaseknutá vo filipínsko-americkej vojne z 19. storočia. Zatiaľ čo pravica už ukázala, že sa dokáže poučiť, ľavica ukázala iba to, že dokáže vykrikovať tie isté sebadeštruktívne veci ako predtým, akurát ommoho hlasnejšie. Obamova administratíva je cvičením v národnej sebanenávisti. Rituálne očisťovanie sa za hriechy Západu podobné anorektickému zvracaniu po každom jedle.

Ak pravica má aspoň nejaké nápady na boj s islamom, ľavica sa rozhodla, že islam je to správne. Nie je za tým žiadna logika, okrem toho starého známeho „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“, zhoršené nadmernými nezdravými dávkami orientalizmu a fetišizáciou Vznešeného divocha.

Americká zahraničná politika spúšťa moslimskú zúrivosť práve tak, ako to robia karikatúry v Európe, ako to robia židovské osady v Izraeli, budhistické sochy v Afganistane, britská turistka v Dubaji, medvedík menom Mohamed v Sudáne a bezpočet iných „podráždení“. Ale žiadna z týchto výhovoriek nie je pravdivá. Hlavnou príčinou islamskej urazenosti je to, že tieto prejavy hnevu umožňujú moslimom mať pocit moc. Hnev dáva silu malým mužíčkom, či už bijú svoje ženy, alebo sa chvascú niekde pri káve. Výhovorky „Ona ma k tomu dohnala“ „Nemala mi prejsť popred televízor“ alebo „Mala mať večeru hotovú“ sú len tým čím sú. Výhovorkami. Skutočnou príčinou je pocit moci, ktorý s hnevom prichádza. Pocit niečoho väčšieho než len život. A preto je hnev svojou vlastnou príčinou aj odmenou. A to je to, čo islam dáva moslimom. Džihád. Kalifát. Hnev v mene Alahovom.

V Amerike sa lídri demokratov a republikánov primárne líšia v tom, ako malá je tá „nepatrná menšina extrémistov“ v skutočnosti a kto je ich extrémizmom vinný. Realitou, že ich celý pohľad na islam vychádza z preludu, nie je niečo, čo by si boli ochotní priznať. Ale hovoriť o Talibane či Al Kajde bez zmienenia islamu je také absurdné, ako diskutovať gulagy bez spomenutia komunizmu. To znamená, že problém sa nielenže nedá vyriešiť, on sa nedá ani zadefinovať. Lebo nikdy nenájdeme príčinu.

Namiesto toho sa snažíme bojovať s islamským terorizmom podporou aliancií medzi neustále sa sváriacimi frakciami vlád, milícií, náčelníkov a kmeňových starších, pričom dúfame, že ich využijeme – a nakoniec skončíme ako pešiaci v ich vlastných hrách. Toto sa deje v Afganistane a v Iraku. Toto sa deje s palestínskymi Arabmi a v jemenskej vláde, v Pakistane, v Saudskej Arábii a kdekoľvek, kde sa snažíme uplatniť západné prístupy na politiku.

Moslimský svet má technológiu, ale nemá civilizáciu. Západné národy dali islamskému Východu vzhľad národnosti a plody priemyslu bez toho, aby si vôbec uznali, že hádžu perly sviniam. Prasa s perlovým náhrdelníkom je stále členom prasacej famílie. Akurát teraz je to dobre oblečené prasa. Obliekli sme moslimský svet, ale pod povrchom sa to stále nelíši od neustále bojujúcich kmeňov, ktoré sa Mohamed snažil zlepiť islamom. A preto si islam uchováva silu, ktorú má. Islam neoddeľuje mešitu a štát, lebo v skutočnosti štát neexistuje, iba mešita. Veľký viac než tisícročný sen transcendentálnej moslimskej jednoty. Veľký Skok Dopredu ponad priepasť kmeňového divošstva do Kalifátu, ktorý prevýši to, čo dosiahli iní ľudia a dokáže raz a navždy, že moslim je nadradený zbytku sveta.

Autor: 
Daniel Greenfield, 19.augusta, 2012 @ the Sultan Knish blog

Originál :
http://sultanknish.blogspot.co.uk/2012/08/the-mirage-of-moderate-islam.html

Zdroj:
http://en.wikipedia.org/wiki/Dawah