Prečo vznikla SaS

Vznik novej strany z môjho pohľadu

Tak ako asi väčšina ľudí, aj ja som sa pozeral na politiku za 19 rokov od revolúcie ako na nejaký paralelný svet, ktorý existuje povedľa nás, ale v inej dimenzii. Dal sa sledovať ako televízia, ale nedalo sa do neho zasahovať. Maximálne sa zúčastniť volieb, kde sa dá prepnúť „TV kanál“, ale len vtedy, keď to spolu s vami spraví pár sto tisíc ďalších ľudí.

Čím ďalej tým viac som si uvedomoval, že ten cirkus v „paralelnom svete“ sa ma dotýka, lebo jeho negatívne následky bolo stále viac cítiť v reálnom živote. Čo však s tým? Ako napraviť stav, kde pár ľudí beztrestne rozkráda peniaze vybrané na našich daniach a so zverenými prostriedkami narába všeobecne tak, že by aj analfabet zaplakal?
V lete 2008, po tom ako sa mi narodila dcéra, som sa definitívne rozhodol, že sa nemôžem len prizerať. Zrejme do značnej miery zapôsobil rodičovský cit, keď som si povedal, že ja svojich potomkov v tomto nenechám. Čo im poviem, keď sa ma spýtajú, prečo sa práve v našej krajine žije na úrovni balkánu? Pritom v roku 2008 sme boli prosperujúca krajina a bolo to na našej generácii, či to tak ostane.

Vtedy som už nejaký čas sledoval články a blogy jedného pána – ekonóma. Pozeral som aj TV diskusiu o koncesionárskych poplatkoch, kde tento pán spoludiskutoval. Pôsobil nenápadne, ale keď niečo povedal, tak to sedelo. Bolo to stručné, presné a jasné, žiadne kecanie a zahováračky. A také to bolo aj keď niečo napísal. Fakty, čísla, presné formulácie. Bol to Richard Sulík, autor koncepcie úspešnej daňovej reformy.

Od sledovania článkov nebolo ďaleko ku kontaktovaniu a mojej otvorenej otázke, či plánuje založiť politickú stranu. Ak áno, tak by som bol rád členom a prispel k jej presadeniu sa. Napriek tomu, že vždy som považoval členstvo v nejakej strane od nerozvážnosti cez prospechárstvo až za zvrhlosť.
Po kladnej odpovedi a následnému Rišovmu blogu „Zakladám stranu“ som išiel na stretnutie v malej vinárni, kde sa stretli prví priaznivci, aby im Richard odpovedal na ich otázky.

Vo vinárni som stretol niekoľko mladých ľudí združených v „mladých liberáloch“ a ďalší hlúčik ľudí, ktorí prišli plní očakávania so svojimi otázkami. Na stretnutí sa diskutovalo veľa vecí – priestor v strane mali dostať neskorumpovaní ľudia, strana chce podporiť ďalšie osobné slobody a posunúť spoločnosť ďalej zo zovretia štbákov, Richard tiež oznámil, že ponúkol post predsedu trom ďalším ľuďom a čaká na ich vyjadrenie. Diskutovalo sa aj všetko možné čo mal kto na srdci – niekto chcel riešiť komplet zdravotníctvo, iný sa pýtal, či môže byť členom, ak bol pred tým 8 rokov v Smere (odpoveď bola NIE).
Po hlavnej debate sa Richarda niekto spýtal, aký je jeho osobný cieľ, kvôli ktorému ide do politiky. Odpoveď bola priama: „Rovnú daň majú vo viacerých štátoch, aj keď my ju máme najrovnejšiu. Odvodový bonus – takú rozsiahlu reformu daní a odvodov však neurobili nikde. To chcem presadiť na Slovensku, ako prvej krajine vo svete.“

Odvodový bonus (OB) pritom nie je nejaká technická formalita. Je to praktické vyjadrenie (vtedy ešte len zamýšľanému) názvu strany – Sloboda a Solidarita. OB znamená viac ekonomickej slobody, lebo ponecháva viac peňazí v rukách zarábajúcich ľudí a podstatne zjednodušuje celý daňový a odvodový systém. Jeho zavedenie pôjde ruka v ruke s reformou štátnych inštitúcii. Daňový úrad bude jednotné miesto pre (zjednodušené) dane a odvody, čo spraví nadbytočným štátne inštitúcie ako je Sociálna poisťovňa – miesto s veľa politicky dosadenými osobami, s neefektívnym fungovaním, 15-timi predraženými IT systémami, ktoré navzájom nekomunikujú a kvôli ktorým je tam celé jedno oddelenie, ktoré ich rôzne výstupy dáva ako tak dokopy.
Zoštíhlením štátnej správy a odbremenením ľudí a podnikov od byrokracie sa vytvorí väčší priestor pre vlastnú iniciatívu a hlavný predmet podnikania.
Solidarita je obsiahnutá v tom, že každému sa garantuje základná dávka (ktorá sa znižuje so zvyšujúcim sa príjmom).

Pravdu povediac, názov Solidarita ma vtedy (a nielen mňa) trocha zarazil. To slovo je totižto u nás sprofanované na význam „vyciciavanie pracujúcich ľudí aby štát platil darmožráčov“. Čakal som skôr slovo Právo alebo Spravodlivosť. Beriem však, že solidarita v pravom zmysle slova je potrebná. Druhým aspektom je, že máme malú šancu na Slovensku zriadiť systém, kde by sme nemuseli platiť ľudí, ktorí sú zdraví, silní a mladí a nechcú pracovať. A to kvôli záväzkom voči rôznym medzinárodným inštitúciám, osobitne EÚ. Takže keď už, tak aspoň takto – stručne a jednoducho, nie ako je to teraz.

V tom období – na jeseň 2008 sa začali vyplavovať na povrch veľké kauzy tejto vlády ako Tipos. Myslím, že to zvýšilo motiváciu ľudí prispieť priamo k zmene politickej klímy. Keď sa registrácia SaS rozbehla, stretol som ľudí ako ja, ktorí mrzli v uliciach pri zbieraní podpisov na jej založenie (neskôr na referendum), len aby sa projekt podaril. Všetko ľudia, ktorí sa venovali SaS popri svojej práci – ako svoj osobný príspevok spoločnosti. Stále ich pribúdalo a motivácia niečo zmeniť k lepšiemu sa zvyšovala.
SaS sa podarilo spojiť tých, čo vedeli a chceli niečo spraviť pre spoločnosť, ale nemali na to dovtedy platformu. Veď na Slovensku je už veľa zahraničných ale aj domácich firiem, kde sa nekradne, maká sa tam a funguje to. Tí, čo v takomto prostredí pracujú, nemali doteraz zastúpenie v politike, nebol tam nikto taký… normálny. Prečo by to aj pri riadení štátu nemalo takto byť – efektívne, s pozitívnym cieľom a bez kradnutia?

SaS ľudí s takýmito myšlienkami, ale pritom aj potrebnou praxou, spojila dokopy. Aby popracovali spolu a ukázali, že aj v našej politike sa môže vyskytnúť niečo poriadne, neskorumpované a priniesť výsledky na prospech obyvateľov Slovenska. Preto vznikla SaS.

Pozn.: Článok je môj osobný pohľad ako člena SaS
Ak Vás zaujal, čítajte aj “Bude SaS ako Smer?”