Prečo nefunkčnosť súdov je téma nad všetkými ostatnými

Minulý víkend som mal debatu s priateľom, ktorý je dôverne oboznámený s fungovaním moci a procesmi viacerých vysokých úradov Českej republiky, a tak ma zaujímal jeho názor na stav premien českej spoločnosti a ako tento vyznieva v porovnaní so Slovenskom. Z debaty vzišla otázka: Ak by si mal tú moc, ktorú jednu zmenu by si vykonal v záujme čo najrýchlejšieho zlepšenia fungovanie spoločnosti?

Samého ma prekvapilo, že tento človek, ktorý má len technické vzdelanie, a teda nie je právnik, sa celkom zhodol so mnou v tom, čo je pre spoločnosť najdôležitejšie:

Riadne fungujúce súdy.

Ak by konali podľa práva, majú súdy obrovskú moc, pretože môžu zmeniť nielen život jednotlivca pokiaľ ide o jeho jednotlivý prípad, ale svojim rozhodovaním formujú spoločnosť ako celok, vytvárajú v občanoch právne povedomie a sebadôveru, založenú na tom, že ak dôjde k najhoršiemu, súdy sa ho zastanú. Obraz našej spoločnosti je teda do veľkej miery (a ja tvrdím, že takmer úplne) formovaný tým, ako rozhodujú naše súdy.

Naša terajšia už vyše 20 rokov trvajúca situácia je taká, že v oblasti práce súdov sa ani zákony ani Ústava ani právo EÚ nedodržuje v podstatných veciach často vôbec. Súdy sú tu akoby len na to, aby sme mohli niekde v Bruseli povedať, že ich máme a aby sme mohli pokračovať vo verejnej lži, že sme právny štát (prosím sudcov, aby nereagovali rozhorčene – viem, že je veľa slušných sudcov, ale práve v tom je jadro problému, pretože keby boli gauneri alebo príživníci/neschopáci všetci, bolo by to istým spôsobom ľahšie riešiteľné).

Prečo to teda takto je a kto má záujem na tom, aby sa v tejto oblasti nič k lepšiemu nezmenilo?

Prečo všetky politické garnitúry za dvadsať rokov nezabezpečili to, že táto spoločnosť jasne napreduje k slušnosti a zlepšeniu nielen ekonomického postavenia bežných ľudí, ale aj k europeizácii medziľudských vzťahov?

A kto toto všetko takto riadi a udržuje v tomto stave?

V prvom rade sú to tí, ktorí boli pritom, keď sa veci takto nastavovali. Nabaláchali Slovákov, že je pre nich dôležitejšie mať vlastný štát ako mať právny štát. Sú to všetci tí, ktorí nám ukradli tento štát. Vlastne, lepšie povedané, ktorí sa hrali, že nám štát dali a klamú nás, že ho máme, ale v skutočnosti vedia, že ho vlastnia oni. Tí, ktorí sú uzurpátori nášho štátu na základe Mečiarovho geniálneho konceptu (alebo šťastia) spočívajúceho v tom, že stačí mať takú podporu, ktorá im umožní kontrolovať tých, ktorí majú kontrolovať jeho a na ostatnom nezáleží. Nie je potrebné, aby lídrovi tohto gangu 99% národa potvrdzovalo, že je milovaný, jediný a najväčší. Stačí „geniálnou“ ústavou rozdeliť opozíciu, „okolesíkovať“ časť voličov a získať kontrolu nad tou druhou skupinou: na rozhodujúcich miestach a v potrebnej miere dosadených pomáhačov, teda prostredníctvom asociálov, velikášstvom posadnutých alebo inak psychicky narušených indivíduí, klamárov/zlodejov, či iných pokrivených charakterov alebo malých alebo veľkých kriminálnikov:

• ovládnuť prokuratúru tak, že žiaden prokurátor ani policajt nesmie konať proti príslušníkom gangu uzurpátorov (pripomínam, že v prokuratúre sa striktne dodržuje, že každý prokurátor podlieha nadriadenému prokurátorovi, ale už vôbec nie v tom, že každý prokurátor má ústavou stanovenú povinnosť chrániť práva každého z nás – veľmi vhodné, nie?),
• ovládnuť súdy aspoň do tej miery, že čím vyššie sa vec dostane, tým menšia je pravdepodobnosť, že sa vec vymkne spod kontroly (pripomínam, že Harabin sa usmieva, pretože vie, že aj keď by niekto, ktokoľvek, mal tú výdrž s ním bojovať, nakoniec to všetko skončí uňho alebo u jeho vlastnoručne vyberaných kamarátov, pričom toto platí aj na nižších stupňoch – dnes je zákon nastavený a praktikovaný tak, že môže byť výhodné podplatiť krajského sudcu, lebo ten, ak chce, vec prakticky kontroluje),
• ovládnuť políciu, SIS a iné orgány, ktoré zodpovedajú za očistu spoločnosti,
• obľafnúť, podplatiť ľudí v politických stranách (alebo tam rovno „svojich“ dosadiť, najlepšie už pri vzniku), potom stačí aby boli takíto ľudia v každej jednej strane a vec je vybavená; výsledkom je, že politické strany v kľúčových veciach medzi sebou spolupracujú a mimo to sa akože „hádajú“ o druhotných taľafatkách, ktoré na reálny život ľudí podstatne nemôžu zlepšiť, a ak, tak iste nie tak, ako fungujúcimi súdmi zabezpečený riadny chod spoločnosti,
• obľafnúť, podplatiť alebo inak ovládnuť ľudí v iných orgánoch štátu aspoň do tej miery, aby pomáhali ohlupovať národ, štýlom: „Vieme, že veci nie sú perfektné, ale snažíme sa to zlepšiť, len to nejde zo dňa na deň“ (príslušníci tejto skupiny sú takmer všetci aktívni politici, mnohí sudcovia a takmer všetci, ktorí reálne vykonávajú moc štátu),
• obľafnúť, podplatiť, dohodnúť sa, alebo inak ovládnuť tlačené médiá, a to najmä tie, ktoré sa vydávajú za „slobodné“ alebo dokonca za „mienkotvorné“ – hlavne musia zabezpečiť, že sa medzi nimi nebude vyskytovať niekto, kto nemá „slovenskú realitu“ takpovediac geneticky zakódovanú (tu je zaujímavé odhalenie v poslednom RESPEKTe, ako bol Tom Nicholson pod idiotskou zámienkou vysáčkovaný zo SME), samozrejme, úplné ovládnutie televízií je samozrejmým a relatívne ľahko splniteľným predpokladom,
• pre prípad, že by sa vec z nejakého dôvodu vymkla z rúk a zhodou „nešťastných“ okolností by ani jeden zo zabezpečovacích systémov beztrestnosti nezafungoval, je tu ešte plne kontrolovaný prezident, ktorý bez mihnutia oka bude porušovať každý zákon a ústavu tak, ako sa to hodí príslušníkom jeho kamarily.

Táto schéma sa zdá dokonalá, ale jej pevnosť je daná mierou ovládnutia súdov. To preto, že len súdy majú moc nad každým jedným z uvedených elementov jarma, ktorým tento systém je. Nevôľa bežných ľudí sa angažovať za dodržiavanie práva nie je dôsledkom nejakej apatie Slovákov alebo idiotských povier o tzv. „holubičej“ povahe Slovákov. Je to dôsledok toho, že občania cítia, že aj keby prejavili svoj vzdor proti nezákonným praktikám vrchnosti, nie je tu nikto, kto by sa ich zastal. Ten niekto je v každom právnom štáte v konečnom dôsledku súd. Len súd má možnosť svojim neochvejne spravodlivým (a teda aj rýchlym) rozhodovaním možnosť rozviazať tisícorakú iniciatívu ľudí v ich snahe po zlepšení života vlastného i spoločnosti ako celku.