Prečo je raketový systém S-300 taký problém?

V stručnosti preto, lebo v kombinácii s inými prostriedkami obrany vytvára nepreniknuteľnú hrádzu pre väčšinu lietajúcich objektov. Je ruským špecifikom vyvíjať prostriedky ktoré sú efektívne na obranu tak obrovského územia. Od konca druhej svetovej vojny sa sovietska armáda sústredila práve na protiraketovú  obranu a dosiahla obrovský náskok pred ostatnými armádami sveta. Systém S-300 a jeho rôzne modifikácie sú už od 70-tych rokov jednoznačne najlepším prostriedkom protivzdušnej obrany (PVO) na svete.

Posledné roky počúvame obavy a vyhrážky rôznych krajín zainteresovaných na opačnej strane konfliktov ako sú odberatelia ruských systémov. Je zrejmé, že nasadenie S-300 v Sýrii, by znamenalo, že izraelské letectvo a rakety výrazne stratia na účinnosti. Rovnakú obavu zdieľa aj americká administratíva (spolu s Izraelom) voči Iránu

Sýria dostala v minulosti od Ruska len sľub na dodávku S-300PMU-1,  „darebácky štát“ Irán však už v minulosti zaplatil zálohu 167miliónov dolárov za dodávku piatich batérií S-300PMU-1 v celkovej hodnote 800miliónov dolárov. Túto zálohu Rusi vrátili po tom, čo prezident Medvedev v roku 2010 zakázal vývoz moderných ruských zbraní do Iránu po embargu OSN kvôli pokračovaniu jadrového programu mimo dohľad medzinárodného spoločenstva. Rusko na nátlak USA sa ako člen OSN tomuto rozhodnutiu podriadilo.

Irán sa dnes vyhráža Rusku arbitrážou celkove za 4mld dolárov.  Teda nejde o vrátenie peňazí ale o tzv. náklady za prípravu Iránu na splnenie kontraktu s Rusmi, „nefinančnú ujmu“ a tiež aj nejaké iné pochybenia z minulosti.

Rusi v minulosti navrhovali zmeniť na zmluvu na dodávku iného raketového komplexu TOR M1, čo však Irán odmietol. Preto to dnes Rusi navrhujú zmeniť na Antej 2500 čo je však len iný názov pre S-300VM určené pre podporu pozemných jednotiek (samostatnosť, mobilita)

Rozdiely medzi S-300 a S-300V

V určení S-300 pre PVO štátu (PVOS) a a pozemné vojsko (PVO PV) je viac rozdielov.  Pre pozemné vojsko bolo potreba splniť iné zadanie (z toho pochádza skratka V – Vojskovoj) hlavné technické rozdiely pri type S-300V (Antej-300) sú dva : použitie dvoch typov rakiet – jedna je určená na vzdušné ciele (lietadlá a vrtuľníky) do 75km, druhá s dosahom 100km je určená proti balistickým raketám zem-zem typu Scud, Pershing a samostatnosť. Každá batéria je schopná pracovať samostatne, obsahuje špeciálny radar na sledovanie cieľa, ktorý nie je z rodiny S-300. Na rozdiel od PVOS určenia, batérie S-300V boli od začiatku mobilné, celý systém je umiestnený na pásových vozidlách a účelom je obraňovať prvo, druhosledové a tylové pozemné jednotky pred vzdušným napadnutím.

S-300 neboli pôvodne navrhované ako prostriedok proti balistickým raketám, to bol od začiatku zámer práve varianty S-300V, ktorá nahrádzala systém Krug (rýchlosť cieľa do 2000m/s). Až neskôr so zavedením nových rakiet do výzbroje 48N6 (48N6E – exportná varianta) došlo k výraznému zvýšeniu rýchlosti strely až do 2100m/s a táto je zrejme aj súčasťou komplexu S-300PMU-1. Napriek tomu je svojim charakterom súčasného sledovania vzdušných a balistických cieľov lepšou a výkonnejšou variantou Antej-2500 (S-300VM), kedže testy po skúsenostiach z Perzského zálivu ukázali chabú pripravenosť S-300 ničiť balistické rakety. Kvôli tomu sa modifikovali smerové charakteristiky systému a upravil sa zapaľovač strely 48N6. Systém sa odvtedy nazýva aj protiraketový, kedže pri samostatnej navigácii prostriedkami oddielu je schopný ničiť cieľ s oficiálne uvádzanou maximálnou rýchlosľou 1800m/s. V prípade včasného záchytu cieľa prostriedkami nadradeného stupňa sa uvádza maximálna rýchlosť cieľa až 2800m/s vo vzdialenosti 40km. Čiže v súčasnom nastavení je určený maximálne proti raketám taktického a operačno-taktického doletu. Rakety strategického doletu sú už mimo záber tohto systému.

Antej-2500 parametrami pri ničení balistických cieľov S-300PMU-1  ďaleko predčí. Z taktického hľadiska je určený hlavne na obranu pred raketami (preto sa často uvádza ako systém protiraketovej obrany PRO), čo je mimochodom pre Irán lepšia voľba, keďže sa predpokladá útok práve týmto spôsobom. Antej-2500 (S-300VM) je exportná modifikácia vylepšená proti pôvodnej verzi Antej-300 tým, že má nové centrum velenia, vylepšené radary a navádzací systém. Tak ako pri S-300 ide o povelové navádzanie, ktoré sa v približovacej fáze mení na poloaktívne. Rakety sú len jedného typu ale pridaným stupňom sa zvýšil dosah v dvoch modifikáciách – do 200km alebo 250km. Ostatné komponenty ostali zhodné.

Parametre sú pre konkurenciu „trocha“ deprimujúce. Tým že je vylepšená schopnost sledovať 24vzdušných alebo 16balistických cieľov súčasne v rôznych kombináciách, je to jediný systém, ktorý dokáže pracovať v podobnom režime. Na jeden cieľ je možné útočiť dvoma raketami pri vypustení z jedného odpaľovacieho zariadenia, alebo do 4rakiet pri použití viacerých odpaľovacích zariadení. Systém je schopný zasiahnuť cieľ s rýchlosťou do 4500m/s do 30km výšky pri vzdušných cieľoch a 24km pri balistických. Efektívny odrazový prierez cieľa od 0,02m2 (predstavte si štvorec 15x15cm…) Dá sa povedať, že systém je schopný detekovať a útočiť na všetko okrem stealth zariadení, keďže F-35 má predný radarový prierez cca 0,005m2, zboku a vzadu 0,01m2 (Global Security, 2011). F22 je na tom ešte lepšie – spredu 0,0001m2, zboku a zo zadu 0,01-0,001m2 (Air Power Austrália, 2011).

Toto je podľa mňa dôvod, prečo americkí stratégovia tak tlačia na 5.generáciu lietadiel. Je to jediný spôsob ako sa dostať na kožu súperovi, ktorý je chránený S-300 alebo S-400 systémami. T.j. najskôr treba zaútočiť pomocou stealth lietadiel na batérie SAM a po ich zničení možno nasadiť ostatné prostriedky vzdušného boja.

Nechcem špekulovať, či Iránci ponuku akceptujú alebo nie (zatiaľ sa vyjadrujú zamietavo) ale podľa odborníkov je skrátka Antej-2500 lepšia voľba.

Treba odpovedať aj na námietky, že pre účely PVOS krajiny ako Sýria alebo Irán stačia aj krátkodosahové prostriedky. Je myslím naivné si myslieť že komplex Tor M2 s konštrukčnou rýchlosťou cieľa do 700m/s dokáže zostreliť balistickú raketu (pre ilustráciu zastaralé Scudy majú rýchlosť väčšiu ako 5M), pričom dnes bežné balistické rakety útočia na cieľ rýchlosťou do 4000m/s . Týmto požiadavkám sa neblížia ani systémy Buk-M2 s konštrukčnou rýchlosťou cieľa 4M. Kanónové a hybridné prostriedky PVO typu ZSU-23-4 „Silka“ či Tunguska už vôbec nie.  Tieto prostriedky sú jednoducho len krátkodosahové a proti rýchlym cieľom nemajú šancu. Svoju úlohu plnia proti aerodynamickým, nízko letiacim cieľom, ale určite nie proti balistickým. Nakoniec aj to je dôvod, prečo sú v zostave brigád PVO S-300 a jeho variánt aj „menej“ výkonne prostriedky PVO na samotnú ochranu brigády.

Antej-2500 je raketový systém pre boj s veľmi ďalekými a veľmi rýchlo letiacimi cieľmi určený pre potreby pozemných vojsk.

V skutočnosti má každá zbraň svoje opodstatnenie a jej umiestnenie sa môže dynamicky meniť podľa potrieb armády. To že Rusi vážne uvažujú o dodávke Antey-2500 pre Irán a pritom nejde o porušenie embarga má presne ten dôvod, ktorý som popísal. Pôvodne objednaný S-300PMU-1 nie je myslený ako mobilný systém, je určený pre potreby PVOS proti rýchlym a ďalekým cieľom, Antej-2500 je síce v princípe to isté, vyvinuté na rovnakých základoch s podobným určením, ale pre potreby PVO PV. Pôvodne ponúkaná náhrada za nedodané S-300 t.j. TOR-M1E nebola ani zďaleka kvalitatívnym ekvivalentom

Pre ilustráciu, vymenované prostriedky PVO PV sa v zostave ruskej armády nachádzajú na úrovni od pluku vyššie. Tungusky sú na úrovni pluku, BUK je cca na úrovni divízie, TOR armády a zhruba na úrovni okruhu sú pridelené jednotky S-300V, resp. Antej-2500. Pritom v oddieli S-300V sú umiestňované aj TORy aby sa zabezpečila samotná ochrana jednotky proti blízkym a nízko letiacim cieľom.

Takže je jasné, že Antej-2500 je len ďalší stupeň PVO PV a tak to treba chápať. Čiže nejde o náhradu vymenovaných prostriedkov, ale o ich efektívne rozšírenie a predĺženie doletu.

Zdroj :
http://www.globalsecurity.org/military/world/stealth-aircraft-rcs.htm