Povestné istoty od Fica konečne doručili Matovičovi a jeho rodinke.

Počúvať Daniela Lipšica   s jeho „vznešenosťou križiackeho ducha“ dáva istotu, že na jej konci je prítomný premnožený pocit absolútnej bezmocnosti, jeho, a rastúci počet rozumných ľudí, voličov. Medzi uvedenými dvoma segmentmi politického trhu sú ešte tretí. Média s ich manipulačnou rovinou, ktoré za kŕčovitú bezmocnosť politika ponúkajú už overené a na inom „pacientovi z prostredia politiky“ použité implantáty. Propagandistické náhrady nikdy nemôžu presvedčiť ľudí o neuveriteľnom, no pokušenie  je mocnejšie, ako presvedčenie konských handliarov, že „darovanému koňovi sa na zuby“ nepozerá. Problém nastáva v momente, keď obdarovaný zistí, že kôň je dreveno trójsky a chorý a prázdny. Lebo čo iné možno povedať o účelovom Novom zoskupení, kde kresťania predstierajú zbožnosť, kde liberáli imitujú osvietenstvo, kde nezaradení pravičiari sú chátrajúcou baštou novodobých „križiakov“ s čiernymi miliónmi eur ako to, že ich poňatie politiky je natoľko tvárne až zíva prázdnotou.

Veľkou slabosťou rozumných ľudí je predstava, že plány, ktoré sa priečia zdravému rozumu, nikto nemyslí vážne a nebude ich chcieť uskutočňovať.

Omyl.

Je najvyšší čas  prekročiť „viditeľnosť“ podsúvaného politického predkrmu a vojsť do sveta neviditeľnej politiky záujmov a vysloviť znepokojenie nad manipuláciou verejnej mienky. Rovnaké aké zažíval Ivan Gašparovič pri hľadaní „správnej“ verziu, kde bol v čase, keď zastrelili poľovníka Michala Bobáka.

Jeho vtedajší des padá dnes na politikov.

V normálnom štáte, v kde žijú zodpovední občania a vládne ruka zákona, by sa občan neocitol v obavách, že mu štát znárodní aj ponožky s peniazmi, ktoré legálne ukrýva pred štátom. Ešte nikdy nebola verejná mienka tak upriamená na jeden geometrický útvar ako na hrubú čiaru, cez ktorú si vlády dvadsaťpäť rokov odovzdávali moc. Hrubá čiara s jej bezbrehou rozhadzovačnosťou, plytvaním, korupciou a nezáujmom o občana. Ešte nikdy nebola stará garnitúra politikov tak zasiahnutá hlasom po vláde zákona, po nutnosti fungovania právneho štátu, po rovnakých pravidlách pre všetkých, po vrátení štátu občanom. Po programe prežitia štátu, spoločnosti i občana.

Ľavičiarska posadnutosť mocou prvýkrát našla sparing partnerov na pravej strane, aby spoločne do verejnej mienky umne začali implantovať negatív známej aféry Watergate. Aby zmarili volanie po spravodlivosti, aby dodali infúziu zneužívaniu právomoci politikmi, aby pohŕdanie ústavou bolo ďalej vystavované na obdiv, aby toku korupčnému sa nepostavili hrádze.

Nič iné, ako deformácia podporená novým znetvorením prostredia v podobe Greshamovho zákona, kde dobré peniaze sú vytláčané špinavými, sa ani nedala očakávať, pretože v ich sfére vplyvu sú občanovi glorifikované škodiace ideály, aby vypudzovali zdravé a rozumné.

Preto bol za „hradby“ politiky hrubých čiar dotiahnutý trójsky kôň Matovič, „obyčajný“ človek, ktorému akákoľvek podlosť ponúka spiacou slovenskou spravodlivosťou  dostatočnou záruku pred vyšetrovaním z podozrenia zo spáchanie niekoľkých trestných činov.

Preto do  prostredia, z úzadia vstupuje Milan Krajniak, poradca na financie u Lipšica, aby prostredníctvom Gábora Grendela nahral remix songu čiernej diery s názvom – „Lož, ako pracovná metóda“. Základného motívu úvah o obsadení starostovského kresla v jesenných komunálnych voľbách.

Preto nikoho neprekvapil únik korešpondencie medzi novinárkou s politikom Grendelom, ba ani útok iného mienkotvorného týždenníka voči blogerovi, či záujem „tajných“ o autora.

Preto neprekvapil vstup do mediálneho prostredia formou „analýzy“ v podaní Vrtieť psom – „Procházka sa chytá do vlastných sietí“ – lebo bolo chytrou manipulačnou hrou tých, ktorých dnes chytá des. Politikov.

Nemyslím si, že sám autor nevie čo je analýza v systéme politického marketingu, iba ma prekvapuje, že sám seba nezastavil už v úvode pri „barlách“ nehodnoverného Matoviča a o človeka s ešte temnejšou minulosťou od Lipšica, Milana Krajniaka. Spis Gorila, spis Kocúr, verejné obstarávanie na ministerstve vnútra v čase ministrovania predsedu Novy.

Vypaľovať Radovi Procházkovi „biľag“ klamára nezostalo iba pri dvoch aktérov, ktorých ani omylom nemožno zaradiť medzi prívržencov vyššieho princípu mravného.

Autor sám seba vedome dehonestuje takzvanými „prešľapmi“ komunikácie Procházku v kampani, pretože mu je tiež zrejme, že „Mladý prezident“ môže byť „Silným prezidentom a chrániť ľudí“ a to aj v krajine s názvom „Hrdé Slovensko, Vaše právo, moja povinnosť“, aby v závere pointoval, „Hlásim sa do služby“.

Autor Vrtieť psom sa nemohol zastaviť pri barlách a manipulácií, pretože potreboval most, ktorým by prešiel do „malých peňazí pre Matoviča“.

Toho poslanca Matoviča, ktorému miliónovými realitnými aktivitami vystavila potvrdenku vlastná manželka, že Istoty Róberta Fica došli, aj keď s oneskorením. Taký čas totiž uplynul od známeho „žartovania“ Igora Matoviča o ponúkaných dvadsiatich miliónoch eur.

Vrtieť psom silenými konštrukciami podobnosti medzi Procházkovou Sieťou a Lipšicovou Novou vyvoláva prirodzené podozrenie, odkiaľ „propagandistický“ vánok prichádza, kým je motivovaný až po záverečnú slovenskú klasiku, odmenu.

Ostatné prvky „analýzy“ nestoja za reč, lebo ich hodnota má cenu „pekného obalu“, ktorý má predať dobrou štylistikou napísaný brak.

V úvode som napísal, že Novu charakterizuje poňatie politiky, ktoré je natoľko tvárne až zíva prázdnotou, čo bude zrejme motívom pre rozhodnutie Daniela Lipšica požičať si voľakedajšiu útočnú a zlobou naplnené rétoriku Róberta Fica proti všetkým.

Dnes si predseda Smer-SD, inštinktom psa, líže „zranené“ laby, pretože sa ocitol v bode, odkiaľ niet návratu.

Daniel Lipšic a jeho podpredseda Gábor Grendel sa v skrátenom režime k Ficovmu bode priblížili na dohmat.

Volič pravice nie je frustrovaný tým, čo podsúva Vrtieť psom, ale nedostatkom programu reforiem štátu, ktorými by sa Slovensko dostalo z Ficových hlbokých a zradných vôd mocenského vplyvu.

Procházkov program, ešte dnes vedený pod názvom Alfa, má podľa počtu získaných hlasov v prezidentských voľbách i percent iba zakladajúcej strany Sieť u voliča navrch oproti ideovej prázdnote Lipšicovej Novy.

Lipšic aj Grendel napriek verifikovanom príklone ku konzervativizmu uprednostňujú Mussoliniho model uverejnený v Il Popolo d´Italia – „Veľká časť riadenia štátu, na rozdiel od dobrého riadenia, je novinarčina“.

Iba oni dvaja musia hľadať odpoveď na otázku, prečo z dobrej novinárčiny skĺzli do prostredia bulváru.

Iba Lipšic a Grendel, samozrejme s odobrením vplyvného muža Novy, Milana Krajniaka, majú v rukách odmietnutie modelu útočnej rétoriky prevzatej po Róbertovi Ficovi a začať rešpektovať mravný princíp jednej z najvýraznejších konzervatívnych političiek dvadsiateho storočia, Margaret Tatcherovej :

„…ale ja nemám rada osobné útoky“ !