Posledný blog, ktorý nebude posledný.

Novoročný príhovor.

Vážení blogeri, milí čitatelia, drahí revolucionári,

začnem trošku netradične, aby som mohol netradične skončiť. Pohľadom do vlastných radov blogerov, čitateľov, na samého seba. Počas svojho účinkovania na Blogovisku som si všimol fakt, že najčítanejšie a najlepšie hodnotené články (páči sa mi) zo strany čitateľov sú tie, ktoré na niekoho otvorene útočia, znižujú dôstojnosť dotyčného, poprípade útočia na všetko zmysluplné aj nezmyselné. Sami sebe tak dokazujeme vlastnú nebojácnosť, možno preto, že ju v skutočnosti nemáme.  Naopak, články, ktoré ja hodnotím vyššie, ktoré sa snažia nájsť cestu zo súčasného marazmu, ukázať spôsoby riešení, bez toho aby niekoho opľúvali, rozdeľovali spoločnosť, ale prispeli k hľadaniu východísk, stretávajú sa s nepochopením, rozpačitými reakciami a nesú zvyčajne „zápornú karmu“. Takéto články ma uspokojujú, pretože neplávajú po prúde, ich názor je iný a preto môže byť obohacujúci aj pre protistranu. Viem, že čitateľov priťahujú bombastické odhalenia. Keby som písal o Kočnerovi, ktorého životopis je skutočne pestrý, počnúc jeho školskými rokmi, neskôr Technopol, rôzne väčšie či menšie kauzy, Markíza, KIA, Sulík, alebo o tom, ako umlátiť Mečiara tehlou, ako opľuť prezidentského kandidáta Fica, viem, že čítanosť mojich blogov by vyskočila vyššie. Má to však jeden háčik. Takíto ľudia mi nestoja za to, aby som sa o nich viac zmieňoval. Krásne to vystihol Tom Nicholson: „Prenasledovaním zla sa vzďaľujeme Bohu.“ Vyzerá to tak, akoby my sami sme potrebovali neustále kauzy, akoby sme nevedeli len tak žiť a pracovať pre spokojnosť seba aj iných bez vonkajších rušivých vplyvov. Pozrite sa aj na diskusie pod článkami v rôznych periodikách. Namiesto vecnej argumentácie pľujeme jedovaté sliny na všetky strany. Po treťom idiotskom príspevku v rade nie som schopný komentáre dočítať. Len zmenou vlastného myslenia dokážeme zmeniť svoje okolie.

V niektorých posledných blogoch som vydal jednoznačné vyhlásenia bez zadných vrátok. Dajú sa interpretovať len tak, ako sú napísané a napísané sú tak, ako boli myslené. Jednoznačne. Lakmusovým papierikom nálad v spoločnosti sú moji rodičia, ktorí obaja majú už cez sedemdesiat a ktorí celý život volili ľavicu. V rámci demokracie v rodine som ich názor vždy rešpektoval, ale nie vždy zdieľal. Dlhoročným trpezlivým vysvetľovaním konečne pochopili, že je potrebné zmeniť systém. Dnes sa ma pýtajú na môj názor na prezidentských kandidátov a zvažujú koho budú voliť. Je jasné, že dochádza k prevratu myslenia a revolúcii zdravého rozumu v celej spoločnosti. Mnohí to ešte nevidíme, ale revolúcia v nás už nejaký čas prebieha a postupne dáme našim želaniam aj hmatateľné výsledky. Bude to taká tichá, internetová revolúcia, bez našej účasti v uliciach. Slovensko stojí pred zásadnými systémovými zmenami, ktoré sa začnú našou vzburou doterajšiemu systému už v tomto roku. Tento trend bude pokračovať aj v rokoch nasledujúcich. Bude potrebné oddeliť zrno od pliev, urobiť veľkú očistu spoločnosti na všetkých úrovniach. Chobotnici je potrebné uťať všetky ramená, lebo aj tým jediným dokáže udusiť zárodky slušnej, spravodlivej, občianskej spoločnosti. Buďme nekompromisný a pevný morálne, pretože len človek čistý, môže byť dôveryhodný vo svojom snažení a nemôže byť diskreditovaný a korumpovaný. Nech sú takí aj Vaši kandidáti vo voľbách. Favorizujte také osobnosti, ktoré budú viac reprezentovať našu budúcnosť, než predchádzajúce systémy, vyberajte tak, aby ste neľutovali. Nekalkulujte. Hlasujte rozumom, ale voľte srdcom. Želám Vám šťastnú ruku.

Pôvodne mal byť toto môj posledný blog, pretože dozrel vo mne pocit, že sa ukončila jedna epocha v našich dejinách, že čo bolo mojim cieľom sa začína napĺňať a aj ja som svojou troškou prispel k revolučným zmenám, do ktorých práve vstupujeme. Chcem sa skoncentrovať na napĺňanie iných cieľov. Viem však, že v blogovaní budem naďalej pokračovať, vrátim sa ešte raz k téme „matrixu“ a pokúsim sa viac „nakuknúť“ do našej budúcnosti. Želám Vám neochvejnú vieru, že zmeny po ktorých túžime, aj dosiahneme a tiež to, aby sme svoju „dôležitosť“ nebrali tak smrteľne vážne. Boh s nami.