Politika červených čiar

Putinovo prevzatie Krymu vystrašilo lídrov USA, pretože to znamenalo výzvu americkej globálnej dominancii

Súčasná ukrajinská kríza je vážnou hrozbou do tej miery, že ju niektorí komentátori dokonca prirovnávajú ku Karibskej kríze v roku 1962.

Komentátor Boston Globe Thanassis Cambanis výstižne zhŕňa základný problém: „Putinova anexia Kryme je prelomom v poriadku,na ktorý si Amerika a jej spojenci zvykli spoliehať od konca studenej vojny – najmä v tom zmysle, že v tomto poriadku hlavné veľmoci zasahujú vojensky iba vtedy, keď majú na svojej strane medzinárodný konsenzus, alebo ak nie je tomu tak, keď neprekračujú červené čiary niektorej zo súperiacich mocností.“

Najextrémnejší vojnový zločin tejto éry, invázie Spojených štátov a Spojeného kráľovstva do Iraku, teda nebola prelomom vo svetovom poriadku, pretože potom, čo sa im nepodarilo získať medzinárodnú podporu, agresori neprekročili červené čiary Ruska alebo Číny.

Naproti tomu, Putinovo prevzatie Krymu a jeho ambície na Ukrajine prekračujú americké červené čiary.

Preto „sa Obama sústredí na izoláciu Putinovho Ruska prostredníctvom odstrihnutie jeho ekonomických a politických zväzkov s okolitým svetom, na obmedzenie jeho expanzionistických ambícií vo svojom susedstve a v dôsledku tak urobí z Ruska štát vyvrheľov,“ píše Peter Baker v New York Times.

The point generalizes. Other countries are sometimes allowed to have red lines—at their borders (where the United States‘ red lines are also located). But not Iraq, for example. Or Iran, which the U.S. continually threatens with attack (“no options are off the table”).

Americké červené čiary, stručne povedané, sú umiestnené pevne na hraniciach Ruska. Preto ruskej ambície „v jeho susedstve“ porušujú svetový poriadok a vytvárajú krízy.

Myšlienka sa zovšeobecňuje. Ďalším krajinám je niekedy povolené mať červené čiary a síce na svojich hraniciach,tam kde sa tiež nachádzajú červenej čiary Spojených štátov. Nie je to ale prípad napr Iraku. Alebo Iránu,ktorému Spojené štáty trvale vyhrážajú útokom ( “ všetky možnosti sú na stole „).

Takéto vyhrážky porušujú nielen Chartu OSN,ale tiež rezolúciu Valného zhromaždenia odsudzujúcu Rusko,ktorú Spojené štáty práve podpísali. Rezolúcie začína zdôraznením v Charte OSN obsiahnutého zákazu “ vyhrážania použitím sily alebo použitia sily “ v medzinárodných záležitostiach.

Karibská kríza tiež ostro odkryla červenej čiary veľmocí. Svet sa ocitol nebezpečne blízko jadrovej vojne,keď prezident Kennedy odmietol Chruščového ponuku na ukončenie krízy prostredníctvom simultánneho verejného odstránenie sovietskych rakiet z Kuby a amerických rakiet z Turecka. ( Americké rakety už bolo naplánované nahradiť o mnoho viac smrtiacimi ponorkami Polaris,ktoré boli súčasťou masívneho systému schopného Rusko zničiť.)

Taktiež v tomto prípade boli červené čiary Spojených štátov na ruských hraniciach a bolo to akceptované na všetkých stranách.

Americká invázia do Indočíny,tak ako invázia do Iraku,neprekročila žiadne červené čiary a neprekročila je ani mnohé ďalšie americká drancovanie po svete. Zopakujme základnú myšlienku: protivníkom je niekedy dovolené mať červené čiary,ale na svojich hraniciach,kde sa vyskytujú aj hranice Spojených štátov. Ak protivník má “ expanzionistické ambície vo svojom susedstve „,prekračujúce americké červenej čiary,svet čelí kríze.

V najnovšom čísle harvardského / MIT časopisu Medzinárodnej bezpečnosť oxfordský profesor Yuen Foong Khong vysvetľuje,že existuje “ dlhá tradícia ( u oboch politických strán) v americkom strategickom myslení: po sebe idúce vlády vždy zdôrazňovali,že bytostným záujmom Spojených štátov je zabrániť nepriateľskému Hegemony,aby dominoval akémukoľvek z hlavných svetových regiónov. “

Navyše všeobecne panuje súhlas,že Spojené štáty si musia “ udržať svoju prevahu „,pretože “ je to hegemónia USA,ktorá v regióne potvrdzuje mier a stabilitu “ – kedy “ stabilita “ je eufemizmom odkazujúcim na podriadenie sa americkým požiadavkám.

Ako to už býva,svet uvažuje inak a nahliada na Spojené štáty ako na “ vyvrhelský štát“ a “ najväčšiu hrozbu svetovému mieru „,a to bez konkurencie,hoci vzdialené,podľa prieskumov verejnej mienky. Ale čo o tom svet vie?

Khongův článok sa zaoberá krízou v Ázii,spôsobenú vzostupom Číny,ktorá sa blíži dosiahnutie “ ekonomického prvenstvo v Ázii “ a,rovnako ako Rusko,má “ expanzionistické ambície vo svojom susedstve,“ prekračujúcich tak americké červenej čiary.

Nedávna cesta do Ázie prezidenta Obamu mala za cieľ potvrdiť onú “ dlhú tradíciu ( u oboch politických strán),“ diplomaticky povedané.

Súčasťou takmer univerzálneho odsúdenie Putina západom je citovania jeho “ emocionálneho prejavu „,v ktorom si horko sťažoval,že USA a ich spojenci “ nás znova a znova podviedli,robili rozhodnutia za našimi chrbtami,postavili nás pred hotové skutočnosti čo sa týka expanzie NATO na východ a rozmiestnenie vojenskej infraštruktúry na našich hraniciach. Vždy nám povedali to isté:,No,toto sa vás netýka.‘ “

Putinovej ponosy sú fakticky správne. Keď prezident Gorbačov akceptoval zjednotenie Nemecka ako súčasti NATO – neuveriteľný ústupok s ohľadom na históriu – bolo to niečo za niečo. Washington súhlasil,že NATO sa nepohne “ ani o piaď na východ,“ čo sa týkalo Východného Nemecka.

Tento sľub bol okamžite porušený a keď si Gorbačov sťažoval,bolo mu povedané,že išlo len o slovnú sľub,takže bez možnosti vynútenia.

Prezident Clinton pokračoval v expanzii NATO oveľa ďalej na východ,k ruským hraniciam. Dnes sa ozývajú hlasy volajúce po rozšírení NATO dokonca až na Ukrajinu,hlboko do historického ruského “ susedstva“. Ale to “ sa netýka “ Rusov,pretože zodpovednosť Severoatlantickej aliancie “ utvrdzovať mier a stabilitu “ vyžaduje,aby americké červenej čiary boli na ruských hraniciach.

Ruská anexia Krymu bola nelegálnym aktom,porušením medzinárodného práva a špecifických zmlúv. Nie je ľahké nájsť čokoľvek porovnateľného v posledných rokoch – invázia Iraku bola oveľa väčším zločinom.

Avšak jeden porovnateľný príklad by sa našiel: kontrola USA nad zálivom Guantánamo na juhovýchode Kuby. Guantánamo bolo Kube vytrhnutá s pištoľou na spánku v roku 1903 a nebolo navrátené napriek kubánskym požiadavkám,ktorú presadzoval od začiatku kubánskej nezávislosti v roku 1959.

Aby bolo jasno,Rusko má silnejší argument. Okrem silnej medzinárodnej podpory anexia,Krym je historicky ruský – je tam jediný ruský teplovodné prístav,kotví tam ruská námorná flotila – a má enormný strategický význam. Spojené štáty nemajú na Guantánamo žiadny nárok,okrem svojho silového monopolu.

Jeden z dôvodov,prečo USA odmietajú vrátiť Guantánamo Kube,je pravdepodobne ten,že ide o zásadné prístav a americká kontrola regiónu ťažko zasahuje do kubánskeho rozvoja. Toto bol hlavný cieľ politiky USA po 50 rokov,vrátane rozsiahleho teroru a ekonomickej vojny.

Spojené štáty tvrdia,že sú šokované porušovaním ľudských práv na Kube a prehliadajú,že k horšiemu porušovaniu dochádza na Guantáname,že obvinenia proti Kube ani nedá porovnávať s bežnými praktikami latinskoamerických klientov Washingtone,a že Kuba je terčom krutého a neustáleho útoku zo strany USA od doby vyhlásenia svojej samostatnosti.

Ale nič z toho neprekračuje ničí červené čiary ani nespôsobuje krízu. Spadá to do kategórie amerických inváziou do Indočíny a Iraku,bežného zhadzovanie parlamentných režimov a dosadzovanie brutálnych diktátorov a našej nechutné histórie ďalších cvičenie v “ upevňovaní mieru a stability „.

Noah Chomsky, 1. 5. 2014

Zdroj:
http://inthesetimes.com/article/16631/russia_ukraine_noam_chomsky
http://www.bostonglobe.com/2014/03/29/intlist-putin/98YckIxm3BAREdSsb6F7nM/story.html