Daniel Lipšic a jeho posledné zúfalstvo.

Dočítal som rozhovor s Danielom Lipšicom a vydýchol som si od úľavy, že podpredseda strany NOVA, Gábor Grendel, nie je napríklad víkendovým četníkom. Bojovníkom, akých som poznal pri nakrúcaní dokumentu z občianskej vojny v Srbsku. Zabijakom, ktorý bral život za slnečné okuliare mŕtvemu Chorvátovi.

Odľahlo mi, že Gábor Grendel je iba novinárom, že je to hlúposť a vlastne je všetko v poriadku, lebo uniknutú korešpondenciu s inými novinármi prešetruje polícia.

Fajn pocit, keď do etickej roviny vstúpuje silová zložka štátu. V tomto prostredí sa vyššie princípy mravné pravidelne narovnávajú priam metódami stredoveku.

V novodobých dejinách našej prečudesnej krajiny boli iba traja politici, ktorí dokázali postaviť verejnú mienku proti sebe. Mečiar s Ficom i Mikulášom Dzurindom. Každý z iným motívom i dôsledkami. Daniel Lipšic sa k tejto zostave odmietaných politikov zaradil skôr, ako dokázal vdýchnuť novému politickému subjektu život.

Použiť nezabudnuteľné metódy Vladimíra Mečiara hostiteľa voči putujúcim liberálom od Sulíka si vytvoril pozíciu, kde bude často počúvať – „Utri „si ústa“ !

Fakt, že Lipšic má chuť na koláč politiky je neodškriepiteľný. Problémom zostáva skutočnosť, že preňho je posledným, koláč komunálny. Posledným aj personálny, z pohľadu jeho strany. Snaha dostať Gábora Grendela, ktorý na rozdiel od proaktívnej, múdrej a vzdelanej Janky Žitňanskej, má hendikep nielen morálny, do stoličky starostu Starého mesta, je snahou Syzifa. Aj tomu bolo dožičené presvedčenie, že svoje bremeno zhodí z pliec.

Žartovanie Fica s občanmi o morálke s príznačným názvom nového politického kabaretu – „Etický kódex Smeru“ – je pochopiteľné. Potom, čo adresoval výčitku svojim straníkom o zlýhaní morálnom i odbornom a potrebe personálnych zmien, už aj členom strany Smer-SD „dotieklo“, že je to vodca, ktorý totálne zlyhal. Vodca, ktorý nesie zodpovednosť nielen za svoj tím, ale aj za seba. A že by to mal byť on, ktorý má povinnosť odísť z politického života, tak, ako ho rokom 2014 zarámoval.

Keď však zľahčuje mravné princípy konzervatívec Lipšic, aby obhájil neobhájiteľné, zlyhanie „novinára“ Grendela, potom vydáva dôkaz , že z jeho politického „chrámu“ mal vyhnať seba  biblickým posolstvom hráča s falošnými kockami a nie liberálov.

Bratislava zostáva stále symbolom pravice. Ukazuje sa, že aj iných pravicových politikov sa zmocňuje žartovanie s voličom a vyvolaním stavu lenivosti prísť k volebným urnám.

V procese, kde neresť vydávajú za cnosť.

Kľúčové je, aby sa hlasy nerozbíjali. Bratislava je veľmi dôležitá, hrozí prstom Daniel Lipšic.

Pravdepodobne ide o obscénny „zázrak“ z dielne tých, ktorí žijú v presvedčení , že sú konzervatívcami.