Politickí ZOMBIES hlásia návrat!

Je slovenská politika životným štýlom, alebo nejakým neodmysliteľným módnym doplnkom? Je súčasťou zdravej výživy, respektíve nepostrádateľnou súčasťou bytia? Pre niektorých skalných, zrejme áno. Politika v pravom slova zmysle má úplne inú podstatu, ale to naši zombies nevedia. Potrebuje naša krajina v parlamente ľudí, ktorí sa tam zubami nechtami držia pomaly od revolúcie v ´89?  NIE!

Takým politikom totiž chýba súdnosť, zdravý úsudok, nedokážu odlíšiť dobro od zla, sú až príliš zdeformovaní životom vo svete parlamentného biznisu a čo je najpodstatnejšie, vôbec im nejde o blaho ľudí. Koaliční, opoziční, je to úplne jedno z akej sú strany, ak sú v NR SR dlhšie ako jedno volebné obdobie, nedokážu sa dobrovoľne odlepiť od svojich stoličiek. Hneď po príchode do politiky im zachutí moc, peniaze a tí, ktorí sa oháňajú frázami, že si zarobili dávno predtým, sú tiež len obyčajní klamári. Aj keď mali tučné bankové kontá, túžba po ešte väčších peniazoch ich bude hnať celé štyri roky po pekelnej ceste.Čerstvým príkladom môže byť Igor Matovič, na ktorého istý týždenník vytiahol škandálne informácie podľa ktorých mal zo štátnych príspevkov financovať biznis rodinnej firmy, ktorú prepísal na svoju manželku. Nie je to podľa mňa žiadna novinka, no táto „udalosť“ bola správne načasovaná.

Opäť ide o praobyčajný boj, respektíve vyrovnávanie si účtov. Redaktorka urobila službu svojmu zamestnávateľovi, bola šťastná, že sa jej do rúk dostali exkluzívne informácie, mierne zvýšila čítanosť, no nepredvídala situáciu. Radoslav Procházka totiž potrebuje posilniť svoje preferencie, zaujímavé je aj to, že súčinné sú najmä média, ktoré kúpila dobre známa finančná skupina. Praktiky chlapcov, ktorí študovali v Moskve sa nezaprú. Mne z toho vyplýva jediné, chcú byť za každú cenu v politike, tentokrát s ľuďmi, ktorých dobre zaplatia.

Politik je marketingový produkt, ktorý by mal ísť na trhu doslova na dračku, aby boli záujmy skupín, ktoré doňho investovali, uspokojené. Pretŕča sa v reklamách, tvári sa milo počas predvolebných mítingov, rozdáva podpisy a prísľuby lepšieho života, no za dverami, kde ho nikto nevidí, už spriada vo svojej hlave plány, ako vyhrať a čo najlepšie pomôcť tým, ktorí investovali do jeho tváre toľko, že by sa priemerne zarábajúcemu človeku z toho tak akurát zatočila hlava. Smutný príbeh ilúzie sa časom vytratí a ľudia spoznajú v milovanom politikovi iba obyčajnú hyenu, alebo Gorilu, ak chcete.

Viem si predstaviť parlament zložený z ľudí, ktorí by mali chuť niečo urobiť pre túto spoločnosť, niečo naozaj veľké a prospešné. Neverím, že neexistujú takí ľudia, ktorí by dali hlavy dokopy, nie sú mamonári, robia veľa dobrého a chceli by v tom pokračovať práve na pôde, kde sa dá o veciach plne rozhodnúť. Staré a prehnité tváre patria na politický cintorín, nové by zase mohli začať písať knihu s názvom, „Slovensko, krajina v ktorej mám chuť žiť“…prečo by mala mladá generácia odchádzať do zahraničia? Máme naozaj nesmierne talentovaných vysokoškolákov, ktorí by na viacerých frontoch dokázali hotové zázraky. Bolo by zaujímavé vytvoriť tímy takýchto ľudí, ktorí by mali možnosť pracovať naozaj na inovačných projektoch, práve teraz sú totiž ešte nadšení, plní entuziazmu a plní skvelých nápadov. Tiež by bolo príjemné sledovať, ako by zaujali pozornosť zahraničných aj domácich firiem a tie by mali chuť prísť na Slovensko a zoskupiť pod svoje krídla viac takýchto mladých ľudí. Samozrejme, starších rozhodne netreba hádzať do železa, tí majú množstvo nenahraditeľných skúseností, no a ak by pracovali spoločne, pozitívne by sa to odrazilo na výsledku.

Toto však rozhodne neplatí v politike! Zaprášené mega kauzy, ktoré nepoznajú svoj koniec, sa podpísali pod mnohé životy…na Slovensku sa všetko točí okolo tých istých ľudí a to je pre novú generáciu, ale aj pre tú starú už unavujúce a frustrujúce. Široký po mega škandále opäť získa štátnu zákazku, finančníci sa len smejú, ako sa im výborne vďaka politikom a špinavým praktikám darí, no a doslova zhnité vajce chce špiniť vzduch v parlamente.

Kedy sa ľudia konečne zobudia? Novinkou dnešného dňa je návrat „strateného“ syna Tomáša Galbavého do politických análov. Dohodol sa s Bélom Bugárom na spolupráci a zrejme bude kandidovať za jeho stranu do NR SR v budúcoročných parlamentných voľbách. Vari zistil, že je ťažké zarobiť si na chlieb vlastnou hlavou? Rozhodne je pohodlnejšie posedieť si na schôdzi NR SR, potom si užívať 2 – 3 týždne prázdnin, zabávať sa s kamarátmi, chodiť do „lepšej“ spoločnosti…Nie je pre mňa prekvapením, že Bugár ho privítal s otvorenou náručou, veď on sám je priklincovaný k hradnému kopcu. A možno priklincovaný nielen vlastnou vôľou, vazalstvo je náročné…

Naši politici sú mnohokrát spájaní aj s rôznymi omamnými látkami, poviem to natvrdo, drogami. Prečo teda počas niektorej schôdze NR SR nepríde do budovy neohlásene proti-drogové komando a neurobí dôkladnú prehliadku osôb a priestorov? Samozrejme, muselo by to trochu inak fungovať aj v Policajnom zbore…každý s každým je kamarát a takéto veci sa predsa kamarátom nerobia…ľudia sa žiaľ zrejme nikdy nedozvedia skutočnú pravdu o tých, ktorí rozhodujú za nás.

Veštci stále hovoria o časoch Mečiarizmu a praktikách spojených s daným obdobím…čo sa zmenilo? Nič…korupcia je z môjho pohľadu ešte horšia, vymožiteľnosť práva takmer úplne nulová, bezchrbtovosť prekvitá, no a zhnité mäso túži po zašlej čerstvosti.

Nemám chuť ticho sedieť v kúte a nečinne sa prizerať tomu, ako ničia krajinu, ktorá môže byť lepšia, krajšia. Nechcem vidieť dôchodcov vyberať koše len preto, že nemajú na jedlo. Nechcem, aby hlúpe, arogantné úradníčky buzerovali ľudí, chcem aby moje deti raz vedeli, že som niečo dokázala urobiť pre ich lepšiu budúcnosť.

Spomeniem ešte malý príklad toho, čo sa na Slovensku naozaj deje. Predavač Nota Bene, slušný pán Miro, ktorý je vždy čisto oblečený a naozaj pozitívne naladený, sa jedného dňa vytratil zo Štefánikovej ulice. Uvidela som ho až po mesiaci, myslela som si že je chorý, keďže od svojho detstva už podstúpil viacero operácií chrbtice. Viete, čo sa mu stalo? Jedného pekného dňa išiel pod Michalskú bránu a skúšal predať časopis aj tam. V kaviarni, na terase sedeli dve sociálne úradníčky, popíjali kávu, fajčili a nedalo im, aby ho nezničili ešte viac, ako sa dá. Zobrali mu na mesiac oprávnenie predávať Nota Bene!!!! Len preto, lebo sa ocitol na inej ulici, ako má uvedené v kartičke predajcu.

V akej krajine to žijeme?! Zobrať človeku aj posledný kúsok chleba, to chce naozaj veľkú odvahu…kde je súdržnosť, dobro, kde je láska? Sme naozaj len zombies bez duše? Najvyšší čas povedať hlasné NIE prehnitým politikom, stranám, finančným skupinám a všetkému zlu, ktoré nás vedie priamo do pekla!