Politická mafia

I.

Je jeseň, neviem akého roka a v spoločnosti prebieha tvrdá mečiarovská normalizácia. Je jeseň a je akosi pochmúrne. Idem za kamarátom na opačný koniec mesta. Pôjdeme spolu na pár drinkov, zahrať si biliard, poklábosiť. V krčme je fajn, je tu teplo a z veľkých hlbokých sedačiek sa nechce ani vstať. Po pár pivách sa točíme okolo biliardového stola. Pridáva sa k nám zaujímavá dvojica. Jeden z nich mi je trošku povedomý, musel vyrastať v našom meste. Predstavuje sa, ale už si nepamätám jeho meno. Predstavuje nám aj svojho obchodného partnera, hovoria spolu po nemecky. Kristian, vyhlasuje o sebe, že je tu obchodne a ihneď ma upúta zaujímavým životopisom. Prešiel kus sveta, je evidentne zbehlý v obchode, je mladý a pre ženy môže byť atraktívny aj svojim zovňajškom. Hráme teda vo švorici o šampus a hra aj nápoje začínajú dostávať grády. Popri tom všetkom už vedieme skutočne družnú debatu a ja sa dozvedám, že Kristian sa narodil v Juhoafrickej republike, ale je čistokrvný beloch. „Fajn, tak môžeme konverzovať v angličtine.“ Lenže on po anglicky nevie, jeho matka je švajčiarka, len otec bol z JAR. Vyrastal u tety vo Francúzsku, ale prihlásený je u mamy vo Švajci. Trošku sa mi zdá, že fabuluje, ale mne je to jedno, hlavne, že je zábava v plnom prúde. Až do záverečnej sa teda trápime s nemčinou. Podnik za chvíľu zatvárajú, a ja to mám domov riadnu štreku. Cez celé mesto. Môj kamoš to má za rohom, ale ja sa v túto nočnú hodinu musím trepať domov pešo. Kristian sa ponúka, že ma hodia. Ponuku beriem. Pri pohľade na jeho auto sa smejem na plné kolo. Na ešpezetke jeho auta je medzi písmenami červená hviezdička a písmená mi pripomínajú akési juhoslovanské mesto. „Kristian, ty si nás celú noc ťahal za nos, Ty si Juhoslovan!“ „Kdeže!!! Som zo Švajčiarska“ a ukazuje na nálepku „CH“ nalepenú na zadnom okne. Nastupujem dozadu, oni dvaja dopredu a veziem sa domov. Cestou mi v hlave treští vodka a výčitky, že som vliezol do auta s dvoma čudnými indíviduami. Mal som ísť domov radšej peši. Keby ma vôbec nedoručili domov, už ma možno nikdy nikto nenájde. „Díky chalani, majte sa a zas niekedy nabudúce!“ Som doma.

II.

Prešlo pár týždňov, možno mesiacov a ja som už dávno zabudol na predchádzajúcu epizódu. Stretávam kamaráta pred kinom, tentoraz však iného: „Poď niekde na pohár vína, dávno sme sa nevideli.“ Súhlasím, ideme teda do baru naproti kinu. Pri bare, hneď za vstupom sedí mne známa osoba s nejakou slečnou, zdravíme sa úsmevom a kývnutím hlavy. Nijako ho však neviem zaradiť. My si sadáme dozadu ku stolu, kde je trošku prítmie a nehrá tam hlasná hudba. Chceme trošku poklábosiť. Objednávame si po pohári vína. Naproti sú toalety. Práve tam ide môj neznámy známy. Mne sa zrazu rozvieti v hlave, dvíham obočie a ukazujem naňho dvoma prstami, akoby som ho išiel zastreliť: „Kristian?!“ Dotyčný sa otočí: „Aký Kristína???“ Ide na záchod a zhusený odtiaľ vyjde s výkrikom: „ANIMALS!“  Rozčuľuje sa, rýchlo s priateľkou opustia lokál a vypadnú do ulíc mesta. „Niekomu asi prišlo nevoľno a zrejme pošpinil záchody.“ myslím si. Nič prekvapujúce tam však nie je, je to podnik na úrovni. Vonku zúri mečiarizmus a všetko mi pripadá akési čudné, ako z nejakého filmu.

III.

Zase každodenný život. Práca, rodina, krčma, noviny premieľajú rôzne kauzy a ja ich so záujmom čítam. S Vladom sa vezieme do práce do Martina, ja si hoviem vzadu, aby som mohol v pohodlí čítať čerstvé Sme. Keby som sedel vpredu, šofér nič neuvidí, lebo noviny majú formát čelného skla. Nalistujem Pittnerov článok, v ktorom podrobne rozoberá kauzu banskobystrického biskupského úradu. Článok ma zaujal, je na celú stranu. Čítam o akomsi Thomasovi Grabnerovi, ktorého zastavila hliadka, následne ho prepustila a teraz ho nikto nevie nájsť. Hlavne, že majú obraz. Zastavili ho na vozidle s touto švajčiarskou poznávacou značkou:“…“ Mne vyliezajú oči z jamôk, tú ešpézetku poznám a okamžite mi dochádzajú všetky súvislosti. Thomas „Kristian“ Grabner. Mohol by som ho opoznať, ukázať na neho prstom. Mám to ísť ohlásiť? Komu? Na políciu. Možno by bolo lepšie kontaktovať samotného ministra vnútra, alebo napísať predsedovi vlády. Možno Pittnerovi. Padni komu padni. Všetky možnosti zavrhujem. Ako občan som totálne zlyhal.

IV.

Z obdobia mečiarizmu nám nezostali len známe kauzy. Biskupský úrad, únos prezidentovho syna, smrť Róberta Remiáša, samoamnestie. „Pani Remiášová, Vám sa čudujem, že ste Vladimíra Mečiara začali mlátiť po hlave kyticou karafiátov. Mali ste ho umlátiť tehlou!“ Čo je horšie, všetci jeho politickí nasledovníci zdedili po otcovi spôsob vlády. Nikto nie je vinný. Každá nasledujúca politická garnitúra ospravedlňuje a zakrýva konanie tej predošlej. Najhoršie, čo koho zatiaľ postihlo, bola politická zodpovednosť. Byť niekde „uprataný“ musí byť pre týchto ľudí frustrujúce. Politici sa nám zliali do jednej záujmovej skupiny. Výdatne podporení súdnictvom. Ľaví aj praví. Nechcú dovoliť, aby sa medzi nich dostal niekto „zvonku“. Neváhajú na to použiť ani tajnú službu platenú z daní občanov. Znemožnenie ideového nepriateľa je pracovná metóda. Určite ešte máte v živej pamäti ako držal nejaký Marián Kočner pod krkom Pavla Ruska pri kauze „Markíza“. Nie je tomu tak dávno, čo preferencie nebezpečne stúpajúceho politického protivníka, Richarda Sulíka, zabrzdilo záznamové zariadenie umiestnené v izbovom termostate toho istého Mariána Kočnera. Kto podobných ľudí platí? Na čiu objednávku pracujú? Sú zamestancami SIS? Alebo sú zamestnancami akejsi inej „tajnej služby“? Kladná odpoveď na ktorú z otázok je horšia? Ako to vlastne je? Koľko máme tých tajných služieb? Nedávno parlament zastavil prednesenie správy o SIS, preto nám neostáva nič iné, len otázky a dohady. Alebo úniky. Tých je! A pred voľbami bude ešte viac. Do toho prichádza kauza o zamestnávaní zločincov v radoch polície. Koľko zločincov je vlastne platených z mojich daní v štátnom aparáte? Na túto otázku poznám presnú odpoveď. Ani jeden! A z Vašich? V dobe celkom nedávnej, po inaugurácii Mariana Kotlebu za župana, zhorelo Mirovi Beličkovi auto. Sám Belička povedal, že je monitorovaný tajnou službou, preto sa domnieva, že sa to stalo pred očami tajnej služby, alebo sama bola toho strojcom. Akej, resp. čej tajnej služby? Politická mafia. Presne tak to povedal. Ako ďaleko sú schopní zájsť v zastrašovaní protivníka? Tak, ako Mečiar? Lenže už sa vám to neprepečie. Som zvedavý, čo sa na neho pokúsia našiť. Možno daňové úniky? V tomto kontexte sa inak javí aj samovražebná kandidatúra Pavla Hrušovského  na prezidenta. Samovražebná pre niektoré pravicové subjekty. Fico sa dlhodobo sťažuje, že s nezávislými kandidátmi sa nedá dohodnúť. S Hrušovským sa asi vždy dohodnúť dalo. Nakoniec aj prezident nám akosi odporúčal vybrať si z kandidátov s politickými skúsenosťami. Myslel azda medzi Ficom a Hrušovským? Politická mafia, dobre to povedal. Mali by byť súdení ako organizovaná skupina. Po Kotlebovom zvolení sa objavilo množstvo aktivistov, jeden z nich Rado Sloboda, vyzeral v preoblečení za Santa Klausa skôr ako provokatér. Kto týchto ľudí motivuje, inštruuje, alebo platí? Provokatéri sa s úspechom zúčastnili aj protestov Gorila. A naše médiá sa toho s radosťou chytajú a idú politikom po ruke. Palcové titulky: „Kotleba bol niekoľkokrát obžalovaný“. To že nebol odsúdený, akosi zamlčia. Veď prečo? Prezumpcia viny. Prečo nie? Určite aj niektorí novinári sú zamestnancami SIS. Začína ísť do tuhého. Revolúcia v nás už začala.