Pokojne spite, Samo Marec, „Tridsiatnici Slovensko nezlepšia“, reprízu urobíme my, Sedemdesiatnici.

Minimálne rok a pol čítam výzvy na protestné zhromaždenia od tých, ktorí zasvätili svoj život nudnému baláchaniu, zatiaľ čo na kameňoch zákonov prírody schne krv. Pozorujem ich ťarbavú chôdzu , ktorou dokrívajú k mikrofónu, aby mravným pobúrením obdarovali tupcov dôverčivosti. Aby vytesnili priestor tým, ktorých by ovládlo nutkanie zapáliť pochodeň záujmu o občana, spoločnosť, štát. Iba dva príklady, ako podpery tvrdenému. Nesmierne veľkým počtom desiatok miliónov eur zaplatená „kauza“ Gorila, aby vrátili socialistov k moci a trochu menšími financiami zatiahnutá ručná brzda celosvetovým aktivitám „slabých“ známa pod názvom 99 %.

Sme národom, ktorý dávno zabudol, čo kedysi znamenala odvaha vnášaná so cťou do verejného života. Pohodlie straty historickej pamäti mohlo pre súčasníka priviať jedinú hnilobu ducha. Nezáleží nám na nej. Pud sebazáchovy znásobený dennodenným zápasom o ľudskú dôstojnosť dávno potlačil chuť zomrieť vzpriamený a šmahom ruky odohnal pachuť statočnosti života.
Vaše priznanie, mladý Muž, je mi sympatické. Iba málo ľudí príde s odvahou a tvárou pred svedomie iných, aby dalo prietok súkromnej vojne, kde jedinou obeťou je vlastný strach, aby nezačal zlyhávať rozum.

Možno sa pýtate, Samo, prečo ?

Dnes by Johan Gutenberg, aj so svojim najväčším objavom ľudstva, márne hľadali to, čo stvorili, vzdelanosť, lebo Slovensko dnes je Kolískou a Hrobom s neopakovateľnou prázdnotou života uprostred dvoch bodov. Márnosť nad márnosť.

„Pohnuté obdobie rozkladajúcej sa Rímskej republiky poskytovalo priestor pre sebarealizáciu indivíduí, ktoré dokázali získať masovú podporu pre často protiprávne aktivity slúžiace ich egoistickým záujmom“. Marcus Tulius Cicerón, lebo to bol on, ktorý v senáte burcoval a Republikou aj pohol.

Z nášho parlamentu trčí oveľa viac nezákonných aktivít, na konci ktorých sú egoistické záujmy iných, ako občanov. No nenájde sa jeden, čo by nabral odvahu. Iba tliachanie, tupé a demagogické reči a pästne súboje.

Chcel by som byť hrdý na prezidenta. No ten, ktorý je iba ďalšou tragédiou posledných desiatich rokov, ten ktorý predal svoju česť za Naftu Gbely, ten sa stal zdrojom zábavy bezduchosti nad Hrobom.

Chcel by som byť hrdý na predsedu vlády, no on je iba Pečiatka v rukách mocných. Občan, ako zdroj najvyššej moci, je iba Hovno, ako sa jeden z nich dal počuť. Keď Mikuláš Dzurinda behal po hrádzi bol mu motívom maratón, kde čestne súperil pred zrakmi divákov. Ak podnes Róbert Fico imitoval beh na hrádzi, bolo iba otázkou času, kedy kondíciu premení na zbabelý útek z parlamentu, aby na chvíľu prekryl podvod s SPP, so suitou nejsvojprávnych bratov a sestier kolesíkovcov.

Chcel by som byť hrdý na predsedu parlamentu, no iba v momente, keby Pavol Paška verejne vystúpil a vysvetlil, ako môže marxistický filozof uplatňovať v živote spoločnosti princípy demokracie a slobody, keďže učenie, ktoré vyštudoval je v ich príkrom protivenstve a dva fenomény sú ich najväčším triednym nepriateľom.

Chcel by som byť hrdý na jediného pravicového politika, ktorý by predstúpil pred občanov s víziou pravidla desiatich rokov
Tak, ako to kedysi dávno urobil Winston Churchil.

Desať rokov pred prvým výstrelom rokoval Výbor imperiálnej obrany anglického parlamentu o zásade, ktorá bola známa od roku 1919, ako „Pravidlo desiatich rokov“.

Bol to práve Winston Churchil, ktorý svojim výrokom – „Už žiadnu vojnu“ – otváral rokovanie výboru a dôvodil to životnou nevyhnutnosťou – Prestať plytvať verejnými financiami.

Dnes, dnes, Samo, som hrdý na Vás, lebo ste našli odvahu a vyslovili verejné tajomstvo a nič neznižuje hodnotu povedaného ani mojim priznaním, že s vami povedaným nesúhlasím. Lebo svedomie, osobná mravná úroveň, počestnosť i morálka vštepená starým otcom musí stáť vyššie ako nátlak nesúhlasu verejnosti.

Ale čo so spoločnosťou a jej občanmi, keď viac ako polstoročie sa potáca medzi krajnosťami života.

Už úvod prvého pokusu o štátnosť priniesol krv a nevinné obete. Boli to Židia a ich majetok a naše kradmé ruky s ohybným svedomím, ktoré nasledovali hlas vodcu v sutane.

Za necelých desať rokov prevzal štafetový kolík tradície opitý stolár, ktorému jezuita z Moskvy blahosklonne dal moc do rúk. Zabíjal s červenou mašinériou, kde bolo čiernych uniforiem prítomných nad hlavu a málo tých, ktorí sa vzopreli. Zabíjal, no už nerozlišoval náboženstvom. Boli to triedny nepriatelia, ktorých jediným previnením bola ich odvaha i túžba žiť  zmysluplný život.

Prvým čiernym a druhým červeným politickým monštrám v roku 1989 ubúdalo síl a „chceli  inú hviezdu pre svoje plány“, kde by mohli dve tradície nanovo oživiť. Zabíjanie života dostalo, za posledných päťdesiat rokov, tretiu podobu. Po ére masového zabíjania a arizácie a etape znárodňovacej ožila privatizačná s „ľudskou tvárou“ Mečiarovej kupónovej.

Stačilo pol storočia, aby sme zapreli tú generáciu, ktorá svojim ekonomickým majstrovstvom súperila s prvou päticou najvyspelejších ekonomík sveta a dali život peciválstvu a predstieraniu dokonalosti.

Pred pár rokmi sme sa zľakli ekonomických úspechov Mikuláša Dzurindu a dali sme priestor poblúdeným z Tretej cesty, socialistom, ktorí sú viac ako sto rokov naučení žiť z majetku a peňazí iných. Občan si zvolil a je iba otázkou času, kedy Slovensko pôjde do krachu, pretože jeho občania milujú zločincov v politike.

Stačilo pol storočia a Slovenska sa zmocnil človek – automat. Človek bez zodpovednosti, človek bez ľudskej dôstojnosti. Človeku bez záväzkov, ktorý vraj zodpovednosť mať nemôže, stojí tvárou v tvár človek bez zodpovednosti a ten sa jej vzdal, pretože ju nechce.

Z nášho pokolenia bola odstránená odvaha. No neviem, možno sme ju ani nikdy nemali.

Samo, vy tridsiatnici pokojne spite, lebo ste na dobrej ceste k odvahe a dovtedy my, sedemdesiatnici napravíme všetko, čo sme vlastným humanizmom v Novembri 1989 pokazili.