PODZIMNÍ FOTOALBUM…

Prológ

Ak ma fakt niečo štve je to, že ľudia stratili zmysel pre humor. Všetko beru tak nesmierne važne a na základe toho robia konečné rozohodnutia v konečných otázkach.
Lenže… Konečné riešenia, majú konečne tú vlastnosť, že končia tragickým koncom ich realizátorov. A to je celé vlastne nekonečne tupé.

Nekolik vět a Černová

„Podepsal jsem, abych se nemusel stydet pred detmi…“

To boli slová Jiřího Bratošku v Septembri 1989 na klube Konštrukty v Trenčíne. Áno, September 89 a my sme hovorili o petícii Nekolik vět. Slobdne a bez strachu.

V osemdesiatych rokoch som s rodičmi každé leto trávil u uja Pala v Ružomberku.

„Tak čo boli ste sa pozrieť na Hlinku?“ V našej rodinnej hantýrke to znamenalo, že sme sa boli prejsť schodamy, ktore smerovali smerom dole z námestia. Vedeli sme, že tam je zamurované mauzoleum Andreja Hlinku.

JUDr. Ludovít Labaj priateľ Andreja Hlinku spoluator prvého návrhu zákona o autonómi Slovenska z roku 1922, ktorý napísal spolu s Ferdišom Jurigom.

Otec mojej starej mamy služil ako správca lesov a horár u JUDr. Ludovita Labaja, Andrej Hlinka ju sám krstil.

Kam až siaha pamät jedného človeka?

Od jeho starých rodičov až k jeho pravnúčatám.

Pamäť!

To je to klúčové slovo, ktoré Slovensko postráda už 24rokov.

Ísť v 80tych rokoch  z Ružomberka cez Rybárpole, pozerajuc sa pritom na sídlisko Klačno (ratolesť to komunistickej architektúry) do Černovej nebol žiadny problém, ak ste vedeli prečo tam idete!

„Podepsal jsem, abych se nemusel stydět před detmi…“ mi zneje stále Bartoška v hlave a mám ho predsebou ako do seba hádže Biseptol, pivo a jednu Petru od druhej. Myslím, že ten večer vyfajčil asi dve krabičky v tom klube.

V druhej polovici 80tych rokov v socializmus už neveril nik a ani komunisti …

O budúcnosti, ktorú som si možno sám skazil

„A utekajte za ním na námestie, nech si nezničí budúcnosť“ Znel telefonát rodičom do práce v Novembri 89 zo školy.

Neskoro sviečky k Morovému stĺpu na Mierovom námestí v Trenčíne sme stihli aj s dalšími dať. Myslim, že bol 20. alebo 21. november 1989 a nič ešte nebolo jasné, potom prišla vlečka, Skrucaný, Radič, Sucháň a Popaďák.

Popaďak legenda trenčianskej VPN ktorý vačšine mladým chalanom zmenil život a priviedol nás k literatúre. To jemu som odovzdal asi 40textov,  z ktorých polovicu mi škrtol a povedal píš inak  a ešte Melánia Jalakšová napojená na katolícky disdent a Svetový kongres Slovákov, ktorá sa nás potom kladení sviečok zastala verejne a držala nad nami ochrannú ruku a riskovala v tej prvej chvili samu seba. Ľudia prvej chvíle dnes zabudnutí všetkým a najmä časom.

Často vravievam, že v Nomebri 89 som sa druhý krat narodil… A potom prišiel rok 1990 a prvé slobodné voľby a môj prvý kontakt s Dubčekom a prvé veľké vytriezviene.. Ked som počul toho starého baťušku naživo pri Okruhovom dome armády, stratil som všetky ilúzie o ňom. Medzi povestným prejavom Miloša Jakeša „kul v plote“ ktorý koloval na videokazetách a „našim Sašom“ nebol takmer žiadny rozdiel … Snáď len ten, že Dubčekova najväčšia životná trauma bola, že ho z tej jeho štátostrany vylúčili.

24 rokov okamich…

Niektoré veci už znejú dnes neuveritelne.

Ako som sa dnes ráno zobudil a pustil notebook, začal mi hrať Depeche Mode.

V čase mojej puberty sme sa delili na depešákov a metalistov.

No mne sa vybavila iná spomienka ako nám angažovaní učitelia pchali za socíku naše zcukrované kockaté hlavy pod vodovod, pretože sme boli v tažkom rozpore so socialisticou morálkou.

Druhá spomienka: hneď na to sa mi vybavilo ako nám agnažovaný zväzák Braňo Celler (bývaly primátor Trenčína za SDKU) chodil rozprávať o tom ake je fajn byť členom SZM  a my sme ho mali tazko v pi… Presne ten istý pocit mám dnes pokaždé, keď vidím Freša.

Tretia spomienka je na môjho kámoša Maťa. Ako sme pri Partizánskom na chalupe robili naše prvé hudobné pokusy,  kde som sa pokušal písať prvé texty a on ich zhudobňoval na 12strunovej španielke.  Jeho mama učila na gymnáziu Miša Kaščáka a tak sme sa dostali k oslobodzujúcej muzike Bez ladu a skladu.

Mať pubertu v 80rokoch v Trenčine bolo proste cool CHVM, Bez ladu a skladu, punkové kapely zo Sihote a metalové z Pod Sokolíc a v kazdej tretej garáži niekto búchal na bicie .

Hrať sa vtedy s paskovým echom bola nekutočná prča ….

Koniec tohoto roka je pre mňa v znamení izolácie.

Každým dňom sa do nej dostávam svojim presvedčenim a pisaním.

Tento rok som možno stratil najviac známych.

Nesťažujem sa, neviním za to ani nikoho a ani dobu

Druha stranou tejto mince je moja takmer tvrdošijná nechuť sa uz ukazovať na akychkoľvek verejnych podujatiach a nadväzovať nové kontakty.

Dospel som k poznaniu trpkejšiemu ako vymačkaný citrón, že nemám ambíciu byť súčasťou­ vašich výherných­ plánov … vaše privátne­ víťazstvá­ sú len ilúzia jackpotu!­

Dal som prednosť pár ľuďom, rodine a každým dňom bojujem o to aby som nejak mohol začať mať vzťah s jedným človekom, pretoze nič nikdy nie je tak ako by si človek prial ale o to väčší je to osobný hec.

Nežijem si zle, relatívne som stále slobodný človek a naštastie robím to čo ma baví..

O to som sa snažil celý zivot mimochodom ..

O 5 dni budem mať narodeniny a tak ma prepadajú myšlienky neustale bilancovať svoj život.

Začinam byť jemne povedané rozladený ako staré pian(n)o, ktoré si už naštastie nemusíte predplatiť,  lebo aj tak nikoho nezujima 🙂

A čo som chcel vlastne povedať?

Poslednych 24 rokov okamich …