Podpíšeme politikom bianco šek na beztrestnosť?!

Alebo ich urobíme bezvýznamnými?!

Veľa ľudí očakáva od politikov riešenie ich problémov a starostí. Vieme, ako to väčšinou dopadá – starostlivosť politikov sa sústredí najmä na peniaze voličov. O tieto peniaze sa politik postará tak dôkladne, že často už potom, ako prejdu jeho rukami, ich verejnosť nikdy nikde neuvidí. Dá sa vôbec predpokladať, že za daného systému a stavu vývoja spoločnosti sa reálnej a dôkladnej starostlivosti politikov dočkáme? Ja som presvedčený o tom, že nie! A že vôbec rozmýšľať o tom, že niekto, kto ma nepozná, má riešiť čo najviac mojich problémov (a vôbec problémov všetkých mojich spoluobčanov) je scestné.
Aj úplne objektívnych argumentov na potvrdenie tohto tvrdenia je pritom viacero a to sa budem sústrediť na „vyspelý západ“.
Pozrime sa na to, ako funguje politický systém len v takom Francúzsku. Nádejný politik vyštuduje, prepytujem, “politológiu“, vstúpi do nejakej strany a 25 rokov sa intrigovaním posúva na vyššiu a vyššiu pozíciu. Až kým si konečne neuchmatne miesto, kde môže rozhodovať o veľa peniazoch a pretŕčať sa v médiách. Nikdy nerobil v súkromnej sfére, kde je reálna zodpovednosť za výsledky – tak aké predpoklady má takýto človek na zodpovedné riadenie daného miesta?? Je v jeho záujme vôbec dosahovať dobré hospodárenie a poskytovať dobré služby? Veď o takom niečom ani nepočul, ešte aj slová „pravica“ a „ľavica“ sú pre neho už iba frázy pre voličov.
Nedávno som dočítal knihu, kde bolo uvedené, koľko času politici trávia mediálnou komunikáciou. 80 percent. A to bol údaj z Nemecka, nie z nejakej urozprávanej južanskej krajiny!
Ja viem, majú poradcov, odborníkov atď. Ale post zastávajú oni a keď sa majú rozhodnúť medzi rozumným riešením a pre nich (väčšinou krátkodobo) výhodným riešením, tak volia veľmi často to druhé. Veď sa pozrime len na takú pôžičku Grécku. Kde nič tu nič a stovky miliárd len tak lietajú vzduchom. Načo sa trápiť dlhodobými a zodpovednými riešeniami, keď sa dajú natlačiť peniaze a nimi to vyriešiť. Aspoň teda do ďalšieho týždňa, potom sa uvidí… a aspoň zbrojárska a istá finančná lobby sú spokojné.
A ja sa pýtam, akú máme k takémuto systému alternatívu. Zrušiť demokraciu? To nie je dobrá cesta, aj keď k nej EÚ speje. Ja mám inú odpoveď. Zminimalizujme štátny aparát (a ten EÚ v neposlednom rade) a oklieštime záber toho, na čo vôbec politici a ich sponzori môžu mať vplyv. Je treba to robiť postupne, aby to nevyvolávalo šoky, ale podľa mňa niet rozumnejšej cesty.
Začať sa dá čoskoro – naša nová vláda je vzhľadom na zúfalú situáciu v štátnych financiách donútená šetriť na štátnej správe tak či onak. No a dôležitý tromf držia u nás aj ľudia samotní. Je ním referendum o obmedzení poslaneckej imunity, zrušení nezmyselných poplatkov na (poplatnú) štátnu televíziu a v neposlednom rade aj o zosekaní počtu poslancov. Referendum nemusí byť nevyhnutne platné na to, aby politici jeho výsledok rešpektovali. Kto sa postaví proti vôli ľudí, a teda aj mnohých svojich voličov, aj keď bude účasť značne pod 50%? To si nemôže len tak dovoliť ani náš najväčší populista.
Pritom referendum bude nielen o svojom samotnom výsledku, ale aj o prelomení bariéry. Bariéry v mysliach ľudí, ktorí sa prizerajú na to, ako poslanci jazdia opití, vrie im krv od hnevu, ale rezignovane kývu rukou, že s tým aj tak nič nemôžu spraviť. Môžu! 18. septembra. Ak prelomíme bariéru, potlačíme moc a neobmedzenosť politických elít. A môžeme v tom následne dlhodobo pokračovať.
V opačnom prípade však politici zistia, že ľudia s konceptom – vy ste volovia a my bohovia – v pohode súhlasia.