Podobnosti francúzskej a slovenskej dôchodkovej reformy

Počet zobrazení: 4

Pre obe je príznačný konflikt záujmu štátu na udržaní rozpočtu verzus ľudské práva a slobody. Hranice demokracie: „Európske zmluvy sú nad demokraciou“, vyhlásil J.C. Juncker vo vzťahu k Grécku (Maastricht, Lisabonská zmluva).

Vládnuce elity sa nepýtajú ľudu na súhlas s migračnými politikami, ktoré zvyšujú nároky na rozpočty krajín EÚ, automaticky počítajú s humanitárnou solidaritou, ktorá sa významne dotkne financovania sociálnych programov a dôchodkových systémov, a tie dôchodcov…
Poznámka k nasledovnému: Neexistuje plnoprávny pojem európanstvo; nemožno ho vztiahnuť na príslušnosť k národu. Pojem národ je definovaný inak. Existuje pojem štátotvorný národ. EÚ nie je štát: https://www.minurne.org/billets/20595
Francúzskeho ľudu sa elity nepýtajú na súhlas s migráciou a premenou hrdého národného štátu na rasovú, etnickú a náboženskú multikulti zmesku, ktorá hrozí francúzskou autogenocídou: https://www.minurne.org/billets/22244
Demokracia v EÚ končí zmluvami. Sú nimi viazané ústavy členských štátov Európskej únie. Vezmem to krížom cez ústavy SR a Francúzska, v ktorých sa kdesi vytráca vôľa ľudu s odkazom na základné ľudské práva a slobody, definované Listinou a Ústavami, ako mantra hodnotového systému EÚ:
Čl. 3 Ústavy (Francúzsko): „Národná suverenita patrí ľuďom, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich zástupcov a prostredníctvom referenda.“ Všimnite spojenie inštitútu volieb s referendom.
Od roku 2005 vo Francúzsku referendum už nie je možnosťou pre vyjadrenie názoru, keď dôjde k zjavnému sporu návrhu zákona (dôchodková reforma) s verejnou mienkou. Od momentu, keď sa francúzske prezidentské voľby a parlamentné voľby konali takmer súčasne, vyvstal problém oddelenia právomocí, ktorý je nevyhnutným atribútom akejkoľvek skutočnej demokracie. Keďže sú väčšinou, ich hlas môže stačiť na prijatie zákona, hoci verejná mienka, teda myslenie ľudí, je proti.
To sa stalo už v roku 2005 a existuje riziko, že sa s dôchodkovou reformou zopakuje. Čo sa môže stať ďalej? Ak budeme dodržiavať našu ústavu, z dôvodu zásady suverenity nemôže dôjsť ku konfliktu medzi ľudom a výkonnou mocou. De Gaulle v súvislosti s referendom o regionalizácii v roku 1969 jasne uviedol, že ak by ľudia tento projekt odmietli, jeho úloha by sa prirodzene stala nemožnou a že by okamžite opustil úrad. Implicitne tak uznal, že človek nemôže vládnuť v demokracii proti vôli suverénneho ľudu.
Autorská vysvetlivka: Ide o prípady, stále častejšie, aj na Slovensku, keď sa demokracia papierovo (výsledky volieb „nepustia“) zužuje na vládu víťaznej väčšiny, ktorá „berie všetko“ a ignoruje vôľu a názor mnohopočetnejšieho „zvyšku“ (to ale nie je duch slovenskej ani francúzskej ústavy). Odvolanie sa na referendum, ktoré sa javí ako povinné na urovnanie určitých konfliktov, však podlieha rozhodnutiu hlavy štátu. Nastala situácia, ked Macrona k pristúpeniu k referendu nemôže prinútiť nik, ak to jeho „milosť“ neurobí sama…
Je to ale skutočné a otvorené nebezpečenstvo, ktoré môže viesť k povstaniu, dokonca k revolúcii (žlté vesty plus odbory, plus ostatok francúzskeho ľudu).
Emmanuel Macron vo vzťahu k hnutiu Žlté vesty a dôchodkovej reforme neguje francúzsku ústavu a obchádza referendum. K ľudu a ústave sa od 9. mája 2017 má: „Voľba sa uskutočnila už počas volebnej kampane a výsledok volieb má silu zákona.“ Tým svoje hnutie En marche, la France, ktorého názov po víťazstve v prezidentských voľbách (máj 2017) zmenil na La République en marche, a seba postavil nad republiku a francúzsku ústavu. Dnes už ide len o „kto z koho“, čo ale poškodzuje ekonomiku Francúzska a sociálny zmier (od sociálnych nepokojov k občianskej vojne).
Poznámka: Švajčiari majú referendum, ako vyšší typ tzv. priamej demokracie, pri rešpektovaní vôle a názoru väčšiny, ako bežnú súčasť svojho politického života. A je tam sociálny mier a pokoj.
Po nástupe hnutia Žlté vesty“ francúzske odbory dnes protestujú proti Macronovej dôchodkovej reforme. Tá je na Slovensku tiež „len v rukách parlamentu“ a mimo vôľu ľudu. Ústava Francúzska aj Slovenska SR ale explicitne pozná pojem referendum.
Slovenská ústava (všimnite oddelenie volieb a referenda, slovo „priamo“):
Prvá hlava, prvý oddiel Čl. 2 (1) „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“
Piata hlava, zákonodarná moc, prvý oddiel Národná rada Slovenskej republiky Čl. 72 (všimnite slovo „jediným“):
„Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.“
Čl. 93: (2) „Referendom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu.“
Čl. 93 (3) „Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.“ Pozor! Zákaz referenda sa vzťahuje na základné ľudské práva a slobody, nie na práva a slobody. Všeobecne sa to nerozlišuje a zneužíva. Môže sa stať, že zákon idúci proti základným právam a slobodám si nemusí všimnúť ani ústavný súd…
…hypoteticky aj to, že ústavný súd môže za základné slobody a práva mať aj tie, ktoré patria len do rámca slobôd a práv ako akcesorické (doplnkové, vedľajšie) práva a slobody, ak také práva a slobody pozná zákon, ktorý je v súlade ústavou, teda základnými ľudskými právami a slobodami (Listina)… (moratórium na prieskumy).
Čl.98: (2) „Návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky rovnako ako zákon.“
Referendum je podrobne ošetrené v Čl. 93-100 Ústavy SR. To znamená, že cesta k referendu je na Slovensku aj o slovenskej dôchodkovej reforme teoreticky ústavou umožnená a otvorená…
Zakladá ho petičné právo a Čl. 27 (1) Ústavy SR.
K dôchodkovej reforme (mala by byť spoločenskou zmluvou a nemala by zasahovať do základných ľudských slobôd a práv pracujúcich).
Slovenské „metamorfózy“ legislatívneho dôchodkového zabezpečenia prechádzali škaredými peripetiami naprieč pred novembrovými generáciami „staro dôchodcov“, invalidov (Kaník/Beblavý),
pokračujúc nesystémovo s vyrovnávacími opatreniami a sociálnymi balíčkami…
…aby bolo čo rozdávať, a vydávať to za zásluhy pre predvolebné a volebné body jedného politického „sociálno-demokratického“ mačkopsa, v opore o ústavné: „Slovensko je sociálne orientovaná trhová ekonomika“.
Na druhej strane dôchodková agenda SaS (Mihál) a aj s dôchodkovými piliermi, mi pripadá ešte horšia, až cynická, lebo vykazuje znaky libertariánstva (čo najmenej štátu) a predpovedá správanie á la: „Zachráň sa kto ako vieš a môžeš“. Dôchodkové sporivé piliere sú pyramídové hry.
https://www.eurorespekt.sk/v-kanikovom-a-beblaveho-ii-pilieri-chyba-2-az-7-mld-eur-rozhovor-s-ing-dusanom-lukasikom-csc/
Problém má byť úbytok ekonomicky aktívneho obyvateľstva (pribúda dôchodcov a ubúda pracovná sila), čo zakladá sociálne (pro rodinne) neriešená, len konštatovaná, padajúca demografická krivka…
Naporúdzi sú „riešenia“ prijímaním gastarbeitrov a koketovanie s legalizáciou migrácie pracovnej sily…
Však na tom stoja Schengen, reprezentujúci európske „hodnoty“ a globalizácia výlučne s kapitalistickým pozadím, ktoré ale nepozná pojem „sociálna trhová ekonomika“ a ľudské práva len ak je v konflikte s odbormi…
Podstatou „hrozby“ je sociálna vrstva budúcich dôchodcov, ktorá „nadmerne zaťaží“ štátne rozpočty a tým ohrozí politiky sociálneho zabezpečenia dôchodcov, ekonomicky neproduktívnych a pre trhovú ekonomiku nepotrebných… (tým sa zvýšia počty „sociálne potrebných“ a závislých na štáte). Hmm…
Vo vzduchu a nad EÚ sa vznáša základné ľudské právo na dôstojný život dôchodcov a v starobe. Ale pri bránke sa toho všade narozpráva, až hanba…
Podstatou dôchodkovej reformy je vek odchodu do penzie. Vo Francúzsku má ísť podobne ako na Slovensku jeho zvýšenie zo 62 na 64 rokov plus príslušenstvo, a komplexnú, univerzálnu úpravu; na Slovensku je zohľadnený vek matiek, na každé vychované dieťa mínus 6 mesiacov.
Ak Slováci, priebežne a vopred politicky a mediálne dobre spracovaní, prijímajú reformu viac-menej bez reptania, Francúzi ju vnímajú oveľa citlivejšie. Obyčajní ľudia vidia v dôchodku obdobie, ktoré ich oslobodí od obmedzení práce a počas ktorého sa budú môcť „tešiť zo života“, to znamená robiť to, čo chcú; zatiaľ čo pre naše elity je odchod do dôchodku určitým druhom „spoločenskej smrti“, pri ktorej stratia všetko, čo pre nich znamená „soľ života“.
Situácia nie je porovnateľná. Na jednej strane je odchod do dôchodku pracujúcou triedou vnímaný ako zaslúžená odmena, zatiaľ čo na druhej strane vyznieva ako tlačidlo smrti pre existenčnú, existenciálnu a sociálnu smrť, ktorá predchádza smrť fyzickú…
Existujú samozrejme výnimky a je možné, že aj medzi elitou, ktorá nás riadi, niektorí usilujú o dôchodok, ktorý by im umožnil robiť to, čo im nebolo dovtedy umožnené (trebárs hobby).
Nepochopil som práve Macronovo manifestačné vzdanie sa svojho dôchodku…
Som sa spýtal svojho zubára: „Však vieš, ako sme na tom my, dôchodcovia“ (k cene výkonov). Odpovedal: „Nie, neviem.“ Nie je závislý na svojom budúcom dôchodku. Ani „filantrop“ Kiska. No všetci nemôžeme byť zubári, Kiskovia a Macroni…
…
Pre výpočet dôchodku, nerovnosti zakladá rôzna výška príjmov v štátnej sfére (štátna služba, verejná správa), súkromnej sfére, príjmy samostatne zárobkovo činných osôb, poslancov národnej rady, platy primátorov a starostov. Markatné rozdiely sú medzi štátnou sférou a súkromným sektorom. Priepasť cynicky prehlbuje a rozširuje personál parlamentu (predseda, 150 poslancov) primátori a starostovia.
Otázkami sú definícia zásluhovosti (čo ju definuje a zakladá,) a solidarity. Cena práce stále viac nemá nič spoločné s jej skutočnou hodnotou za peniaze.
Nik sa nezaoberá tým, čím sa zaoberá a čo pre účel zdravotných poisťovní kreuje objektívny cenník výkonov v zdravotníctve. Časť justície diskvalifikuje už prvé rozhodnutie pre štúdium práva: výška platu a spoločenský honor verzus „cítim, že sa chcem sa stať organickou súčasťou spravodlivosti“ je nad etikou už študentov práva.
Otvorenou je aj otázka nezávislosti súdnej moci podľa definície: Čím vyšší plat, tým vyššia nezávislosť (nepodkupnosť); vieme, lebo kočneriáda, že to sa neosvedčuje. Nezávislosť súdnej moci je po pravde priamo závislá na ľudskom faktore (prítomnosť-neprítomnosť zvnútornenej sudcovskej etiky) a nie výške platu a náležitostí (benefitov).
Porovnajte príjmy v strojárstve, energetike, poľnohospodárstve, potravinárstve, automobilovom priemysle…
Pridajte nerovnosti odmeňovania zdravotníckeho personálu (lekári a asistenčné služby), záchranárov, hasičov, finančne poddimenzovaný sektor sociálnych a opatrovateľských služieb, k tomu platy v školstve a vede (zakladá budúcnosť a život ľudstva s pridanou hodnotou) a taktiež rozdiely medzi manuálnou prácou bez pridanej hodnoty, s pridanou hodnotou atď.
Príjmy nie sú reflektované z pohľadu dôležitosti ľudských pracovných činností z pohľadu ich významu pre základné ľudské práva na dôstojný život a zdravie ľudstva a spoločnosti od počatia po prirodzenú smrť…
…
Veľa ľudí má hmotné aj nehmotné dôvody úvah o odchode do dôchodku. Výpočty sa robia už v predstihu podľa kalkulačky (je na webe). Mnohí (výška príjmu) uvažujú o tom, že budú pracovať dlhšie. Projekt je pre nich existenčne neprijateľný. Ale to sa vládnym projektom chce. Zachytiť do siete „nadsluhujúcich“ v čo najvyšších počtoch…
Pracovať do nemoty a zodratia nie je to pravé orechové slobody a demokracie. Zdá sa, že „zmĺkla“ reflexia nepodmieneného základného príjmu, ktorého výška je závislá na HDP; je pekná, ale príliš komunistická, patrí do rámca utópie: https://sk.wikipedia.org/wiki/Nepodmienen%C3%BD_z%C3%A1kladn%C3%BD_pr%C3%ADjem
https://www.minurne.org/billets/22231
To všetko iba posilňuje atmosféru nedôvery v štátne zriadenie, založené na „slobode a demokracii“, a princípoch voľnej trhovej ekonomiky, ktorá obmedzuje deklarovanú slobodu, demokraciu, ľudské práva a slobody, ktoré sa stávajú tragikomickou fraškou…
Pekne pozdravujem.
Juraj Režo alias notorickyobcan