Po samo amnestovaní Mečiarom prichádza samo amnestovanie Ficom.

Spravodlivosť za peniaze a spravodlivosť pre tých s vyššou životnou úrovňou, je nový slogan politického marketigu Róberta Fica.

Pred jedenástimi dňami Róbert Fico podľahol zvodom vlastnej zloby a vyzval sám seba na boj s ním. „Slovensko nie je právny štát“, prezradil niečo, o čom nikto nikdy dovtedy ani nechyroval. Boj so zlom pripomína súboj muža so ženou. Vždy to končí v posteli.

Podľa súdruha predsedu sa ľuďom, ktorí majú vyšší plat dostáva viac spravodlivosti. Za necelé dva týždne dal svojim voličom rukolapný dôkaz, že on má „vysokú životnú úroveň“ a zlomil väzy Ústave, na ktorú skladal slávnostný sľub do rúk človeka bez cti. Ivana Gašparoviča.

Na hlasovaciu mašinériu bez poslaneckého svedomia a vedomia, ktorej činnosť už dosiahla parametre báji –  „Kolesíkovia z parlamentu a Smer-SD – je spoľahnutia aj nad ránom po opici.

Nový prvok, kde sa verejne zlieva moc výkonná s mocou súdnou na princípe osobnej výhodnosti, vniesla predsedníčka Ústavného súdu. Počkala si, ako sa rozhodne muž s vysokou životnou úrovňou a vyšším nárokom na rozmer spravodlivosti, Róbert Fico, a večer „zaľahla do postele“ s Ficovým konceptom spravodlivosti, aby ráno dala „družstevníkom“ (výrok Harabína) z ústavného súdu  „príkaz“ na nekonanie v záujme Róberta Fica.

Keď pred pár mesiacmi zomrela jedna z najväčších oblúd gottwaldovskej komunistickej prokuratúry, Karel Vaš, mnohí si povzdychli, že tiene stalinistického prokurátora Andreja Vyšinského, zostanú už iba symbolom zloby dvadsiateho storočia. A s ním aj jeho krvavého konceptu právnej teórie, kde korunou dôkazu bolo priznanie obvineného. Vytlčené z tela, lebo duší odporcov režimu sa nikdy nezmocnili.

Slová riaditeľa združenia Post Bellum, Mikuláša Kroupu, ktorý takto hodnotil kariéru Karla Vaša. Človeka bez ideálov :

„Jeho jedinou modlou bola moc. A aby ju mal a nikdy sa už neocitol v biede bol schopný urobiť čokoľvek“.

„Málokedy je možné vidieť takú strmú cestu k moci a jej zneužívanie vo vlastný prospech, tak ako sa to podarilo Vašovi“.

Čo a kto „vytĺkol“ z Róberta Fica názorovú zmenu, mocenskú aj právnu, s ktorou sa tu v kontexte voľby Jozefa Čentéša prezentoval posledné mesiace ?

Zásadnú a vytvárajúcu celý rad domnienok, že Róbert Fico abdikoval Mečiarovým spôsobom na demokratické vládnutie. Nielen na koncept právneho štátu a spravodlivosti, ale aj na deštrukciu  vlastného mena a následnú stratou dôveryhodnosti u voličov.

Odpoveď je viac, ako na očiach.

Je to Ficova ďalšia imitácia metód vládnutia a mocenského boja motivovaná túžbou po zbohatnutí v podaní Vladimíra Mečiara založeného v „Noci dlhých nožov“ a neskôr utlačenou povestným „Valcom zo Zlatej Idky“.

Áno, sú to tí istí, ktorých mieru vysokej životnej úrovne založil Vladimír Mečiar v časoch privatizácie z rokov 1995 – 1998 a znásobovanú konceptom Róberta Fica s názvom „Štátna doktrína rabovania Slovenska“.

To je ten pomyselný bod vyššieho statusu spravodlivosti a „súdnej ochrany“ svojich deformovaných práv v štáte, ktorý „nie je právnym štátom“ a je iba pre „občanov“ s vyššou životnou úrovňou. Pre kapitálotvornú skupinu Vladimíra Mečiara, ktorej ochranu záujmov prevzal Róbert Fico.

Pre tých, ktorí prežili so zdravím dobu temná Čiernej diery a dokázali si ochrániť vlastný život, to nie je prekvapenie.

Je to iba údiv rovnocenný, ako pohľad Eskymáka ráno z iglú na nahých tancujúcich Krovákov pod banánmi obsypaného stromu v zajatí ľadu a mrazu.

„Prijatie amnestií ( Vladimír Mečiar Ivanovi Lexovi ) bolo samozrejme morálny suterén a ich zrušenie je právny suterén“.

Takto vyzerá, už veľa rokov, názor Doc. JUDr. Róberta Fica, CSc na dodnes najväčšiu deformáciu princípov právneho štátu.

Dodnes. Do prijatia novely zákona o rozhodovaní Ústavného súdu, aby sa odobralo právo „nemajetného“ Čntéša a posilnilo právo ľudí s vyššou životnou úrovňou.

Jej navrhnutie a schválenie je viac, ako Mečiarov právny a mravný suterén, pretože moc ustanovujúca právo sa zmenila na moc bašujúcu. Na moc, ktorá prijíma zákony slúžiace jej záujmom.

Dnes sa vedľa Ivana Gašparoviča, človeka priemernosti a na príkaz zapierajúcého základné hodnoty spoločnosti, postavil Róbert Fico s Ivettou Macejkovou.

Samozrejme každý s iným motívom no jedným spoločným.

Vytvárajú originálnu spravodlivosť pre ľudí s vyššou životnou úrovňou v presvedčení, že aj im sa z nej ujde, keď to budú potrebovať.

Mierou rovnakou, ako v marci roku 1998, kedy Mečiar udelil páchateľom skutku únosu syna prezidenta amnestiu.

Každý „Lexa má svojho Mečiara“, píše vo svojom komentári Marián Leško v júli 2002.

Každý, kto si prečíta históriu divošstva, jazykom noblesy marxistov povedané, dejiny privatizácie pochopí, že amnestia udelená Vladimírom Mečiarom nebola ničím iným, ako amnestiou, ktorú si udelil sám sebe. V záujme svojej beztrestnosti na čas neschopnosti zostaviť vládu po voľbách roku 1998.

Komunistický prokurátor Karel Vaš, aj jeho zneužívanie moci vo svoj prospech, v Čechách zomrel.

Na Slovensko duch jeho životnej filozofie, za ktorou zostali hŕby nevinne odsúdených a mŕtvych, emigroval na Slovensko.

Do krajiny, kde Róbert Fico žije a koná v presvedčení, že dôjde až na kreslo, kde si rovnako, ako Vladimír Mečiar bez ostychu udelí samo amnestiu.

„Nemám z tohto zlé svedomie,“ hovorí premiér Róbert Fico dnes.

Môžem potvrdiť.

Keď som, v rámci písania knihy, hovoril s Vladimírom Mečiarom , bolo možné odčítať veľa. Jedno však tam nebolo.

Pocit zo zlého svedomia.